Výpalníci platení štátom
Pôsobenie Vladimíra Palka na poste ministra vnútra označujú viacerí pozorovatelia za vari najväčšie sklamanie Dzurindovej vlády. Predtým bol totiž séfom parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť a jeho extrémne postoje dávali tušiť, že nebude ochotný urobiť žiadne ústupky organizovanému zločinu. Výsledok jeho práce je nepríjemným prekvapením. Mafie sa v podstate len preskupili, do polície sa dostávajú úplne nepripravení ľudia a navyše zbor zasiahla silná demoralizácia vyplývajúca z ministrových nových „pravidiel“. Podpredsedu KDH na čele rezortu vnútra charakterizovali najmä bombastické tlačovky o policajných záťahoch, ktoré mali len malý dosah na potieranie organizovaného zločinu, zverejňovanie postihu niekoľkých policajtov za vystrájanie s alkoholom v krvi a pravidelne sa opakujúce akcie proti šoférom s názvom Jastrab. Nič z toho však neprinieslo výsledky, ktoré boli deklarované. Najmä práca policajtov na cestách sa zmenila na vyberanie dodatočných zdrojov do štátneho rozpočtu. Ľudia potrestaní dvakrát Ministerstvo vnútra sa za Palkovho pôsobenia priam chválilo, koľko peňazí na akciách Jastrab získalo. Ťažko sa možno ubrániť presvedčeniu, že nešlo práve o peniaze. Boli to desiatky miliónov a nezdá sa, že by na cestách bolo bezpečnejšie. Nedávno sa napríklad ukázalo, že nevhodné „obutie“ kamióna spôsobilo v zime tragédiu. Nie je pritom tajomstvom, že neexistenciu zákonnej podmienky, aby aspoň kamióny museli v zime používať zimné pneumatiky, využívajú prepravcovia tak, že jazdia na tých istých pneumatikách celý rok. Nehovoriac o rastúcej agresivite a arogancii kamionistov nielen na diaľniciach, s ktorou polícia nič nerobí. Pred časom nás policajt z Prešova upozornil, aby sme sa bližšie pozreli na priestupky, ktoré akcia Jastrab odhalila v ich kraji. Ľudia tam nejazdia nebezpečne, preto policajti vyberali pokuty za nevyhovujúci technický stav vozidla a za tento priestupok vybrali milióny. Problém je v tom, že ľudia žijúci v tomto kraji nejazdia v starých a zlých autách zo špásu. V príjmových a ekonomických štatistikách je tento kraj pravidelne na poslednom mieste a väčšina tamojších obyvateľov si nemôže dovoliť nové autá, dokonca ani novšie ojazdené nie. Väčšina jazdí na vyše 20- ba až vyše 25-ročných autách, na ktoré už v normálnom autoservise ani nepredávajú náhradné diely. Pritom sú na svoje autá odkázaní niekedy viac než ľudia v bohatších regiónoch, lebo v Prešovskom kraji nie sú výnimkou obce, do ktorých neskoro večer a cez víkendy nejazdí verejná hromadná doprava, alebo jazdí len dva- až trikrát denne. Prešovský policajt však možno bol na svojich kolegov príliš prísny. Zistili sme, že zameranie sa na technický stav áut nemuselo byť východisko „z núdze“, aby vybrali aspoň nejaké pokuty. Akcie Jastrab (a nielen tie) totiž bývajú orientované len na niektoré vybrané porušenia dopravných predpisov. Počas nich sú policajti na cestách hluchí a slepí k iným porušeniam, lebo majú také príkazy. Vybrať čo najviac peňazí za presne určené priestupky. Nie že by mali zakázané pokutovať šoférov aj z iných dôvodov, ale prečo by to robili, keď sú prísne hodnotení podľa plnenia „zadania“, nie podľa všeobecnej výkonnosti. Výber pokút – cieľ policajnej práce Napokon televízia JOJ pred dvoma rokmi ukázala verejnosti predpis istého okresného policajného riaditeľa, v ktorom boli stanovené sumy, ktoré mali policajti vybrať na pokutách. Podľa našich informácií to nebola anomália, ale príklad toho, ako policajný zbor po nástupe V. Palka začal fungovať. Úlohou radových policajtov často nie je bojovať so zločinom, ale odovzdať večer čo najviac peňazí. Minister Palko sa mal kedysi vyjadriť, že na Slovensku sa porušujú predpisy v takom rozsahu, že iba neschopný policajt nedokáže každý deň vybrať niekoľko pokút. Na základe informácií z policajných kruhov je dokonca pravdepodobné, že pred každou akciou Jastrab a možno aj mimo nej existuje presný rozpočet, koľko peňazí sa má celkovo i v jednotlivých krajoch vybrať. Takéto tvrdenia nie sú iba nepodloženými domnienkami. Posádka policajného auta s označením Pohotovostná motorizovaná jednotka nám v bratislavskej Dúbravke rozprávala, že v ten deň má príkaz vybrať aspoň dve pokuty za jazdu bez zapnutých bezpečnostných pásov. „My pritom nie sme dopraváci, našou úlohou je byť pripravení na výjazd v prípade nahlásenia nejakého trestného činu a podobne. Chápem, že minister chce mať policajtov v uliciach, ale prečo pritom musíme povinne vyberať pokuty a ešte za taký priestupok, pri ktorom šofér nikoho okrem seba neohrozuje ani neobmedzuje,“ hneval sa policajt. Podobne sa vyjadrili iní dvaja policajti zasahujúci proti šoférom, ktorí pri bratislavskom krematóriu nedodržiavajú značku Stop, daj prednosť v jazde. To by bolo chvályhodné, keby to nerobili zásadne iba okolo polnoci, nikdy tam nie sú cez deň. Stoja tam teda výlučne v čase, keď vďaka zapnutým svetlám vidieť autá široko-ďaleko a navyše ich tam prejde zopár za hodinu, čo sami policajti potvrdili. „Vieme, že je to nezmysel, ale máme príkaz, koľko pokút musíme vybrať. Pustíme jedného, musíme teda chytiť a pokutovať iného, inak bude zle na nás,“ sťažoval sa policajt, ktorý smutne dodal: „Vyše desať rokov som policajtom, ale poviem vám, že som sa ešte nikdy tak nehanbil. Pokojne napíšte, že z nás spravili štátom platených výpalníkov.“ Nejde o bezpečnosť ľudí Úsilie vybrať od ľudí čo najviac peňazí ide tak ďaleko, že policajti bežne merajú prekročenie rýchlosti na miestach, kde autá nikoho neohrozujú, a preto šoféri naozaj jazdia o niečo rýchlejšie. Príkladom je výjazd z Brezna smerom na Banskú Bystricu. Pred tabuľkou označujúcou koniec mesta je niekoľkostometrový úsek, kde sú okolo cesty už len stromy. Je to neobývaná časť, kde nie je ani dôvod, aby ľudia chodili peši popri ceste, lebo okrem lesa tam nič nie je a nevedie tadiaľ ani turistický chodník. Šoféri tam celkom prirodzene pridávajú a pokojne by tam mohla byť dopravná značka povoľujúca vyššiu než 60-kilometrovú rýchlosť. Ale nie je tam a to policajtom slúži na pravidelné razie, hoci na iných, oveľa nebezpečnejších a frekventovaných miestach nemerajú rýchlosť nikdy. Podobná je situácia na bratislavských Mlynských nivách. Pre výstavbu tam dočasne znížili maximálnu povolenú rýchlosť na 40 km/h, ale dopravná značka je len prenosná. Navyše je umiestnená tak nízko, že ak v jazdnom pruhu vedľa chodníka ide dodávka či autobus, šofér jazdiaci v susednom jazdnom pruhu značku nemôže vidieť. Policajti, ktorých sme sa tam spýtali, nám potvrdili, že doteraz tam nikdy rýchlosť nemerali. „Sme tu len preto, lebo šoféri na tú štyridsiatku nie sú zvyknutí a navyše tu teraz ani nechodia ľudia po chodníku, keďže ho zabrala stavba. Takže bežne chodia rýchlejšie,“ vysvetlil policajt, ktorý vyberal pokuty. „Keď to obmedzenie odstránia, nikoho z našich šéfov nebude zaujímať, že tu chodia ľudia popri ceste a cez cestu, určite tu znovu merať nebudeme, lebo sa tu navyše nebude dať nenápadne schovať,“ skonštatoval jeho kolega. V rozhovore pre SLOVO minulý rok šéf policajných odborov Miroslav Litva upozornil, že po nástupe Vladimíra Palka na ministerský post sa znížili kritériá na vstup do policajného zboru. „Minister vyhlásil, že v krajine, kde je taká vysoká nezamestnanosť, sa nemôže stať, že nedokážeme naplniť tabuľkové stavy policajtov,“ povedal policajný odborársky predák. Polícia teda zmenila postup prijímania do zamestnania, čo však znamená, že sa policajtmi stávajú aj ľudia, ktorí na to nemajú nielen odborné, ale predovšetkým tzv. morálno-vôľové vlastnosti. Pokuty – plánovaný príjem štátneho rozpočtu Za týchto okolností vari nikoho neprekvapí rozprávanie policajtov, ktorí vyberajú pokuty v centre Bratislavy. Povedali nám, že zlatým rajom sú kontroly na cestách v piatok a v sobotu neskoro večer a v noci. „Pýtali sa ma, čím sa živím, a potom mávli rukou a pustili ma,“ prezradil nám čitateľ SLOVA, ktorý jazdí na starom aute, keďže je robotníkom v jednej bratislavskej firme. „Touto otázkou a podľa toho, na akom aute šofér jazdí, zistíme, nakoľko mu záleží na vodičskom preukaze. Ak je to robotník, ten sa na auto môže vykašľať a ak má zaplatiť nejaké peniaze, radšej príde o vodičský preukaz. Ale podnikateľ, ktorý dobre zarába, väčšinou auto potrebuje každý deň a strata vodičského preukazu čo len na niekoľko mesiacov je preňho pohroma,“ vysvetľuje mladší policajt. Takíto ľudia teda radšej policajtov podplatia, len aby sa ich priestupok zahladil. A nejde o malé peniaze. „Nesmiete to prepáliť, záleží na tom, ako odhadneme solventnosť šoféra,“ dodáva policajt. Pri solventných podnikateľoch môže ísť aj o 10-tisíc, ba občas aj o viac. Nečudo, že na jednom mieste nájdete aj dve policajné autá. Štyria takíto „zákazníci“ za noc a policajti si prídu na veľmi slušné peniaze v priebehu jedného víkendu. „Samozrejme, najčastejším priestupkom a v podstate jediným, ktorý nás v tej chvíli zaujíma vzhľadom na trest, ktorý zaň hrozí, je alkohol za volantom.“ A o také prípady, zdá sa, nie je v bratislavskom centre v piatok a sobotu večer núdza. Tieto príbehy podávajú priam hrozivý obraz o stave slovenskej polície. Treba však otvorene napísať, že na vine sú iba z malej časti radoví policajti. Je to výsledok niekoľkoročného pôsobenia z najvyšších miest ministerstva, výsledok úzkeho zamerania sa na mediálne pôsobivé vystúpenia, ktoré však mali iba málo spoločného so skutočným plošným potieraním zločinu, vrátane organizovaného. Navyše je to výsledok finančnej politiky vlády, ktorá priamo v štátnom rozpočte plánuje príjmy z pokút a ukazuje sa, že ich používa ako ďalší spôsob zdanenia ľudí. Nižšie dane pre bohatých musia ľudia bez vplyvu, moci a tučných peňaženiek zaplatiť aj takýmto spôsobom. Je to vrchol morálneho pokrytectva v podaním odchádzajúcej Dzurindovej vlády. Autor je spolupracovník Slova
