Voľby: zmena verzus kontinuita

Pri pohľade na posledné výskumy verejnej mienky možno 21 politických strán a hnutí uchádzajúcich sa v júnových parlamentných voľbách o dôveru voličov rozdeliť do troch kategórií. Prvú tvoria strany, ktoré majú svoju účasť v parlamente viac-menej istú. Ide o SMER – sociálnu demokraciu, ĽS–HZDS, SMK, SDKÚ–DS a KDH. Za nimi nasledujú strany, ktorých voličský elektorát je stále dosť rozptýlený a teda i neistý. Až konečná účasť občanov na voľbách rozhodne o ich úspechu alebo neúspechu. Do tejto kategórie patria SNS, KSS i Slobodné fórum. Tieto strany sa budú musieť do poslednej chvíle obávať, či získajú päťpercentnú podporu voličov potrebnú na vstup do NR SR. Nižšia volebná účasť by pritom z hľadiska klasifikácie voličov bola výhodou pre SNS a KSS, naopak, pre SF by to bola jasná nevýhoda. Zvyšných 13 kandidujúcich strán nemá reálnu šancu získať vstupenku do parlamentu. Sú však minimálne dôkazom toho, že slovenská demokracia stojí na základoch moderného straníckeho systému rešpektujúceho princíp politického pluralizmu a slobody voľby. Povolebné odhady Na základe predvolebných odhadov možno modelovať viacero podôb budúcej vlády. Vyššia volebná účasť nahráva sociálnym demokratom, nižšia stranám súčasnej pravicovej koalície. Po 17. júni tak bude môcť byť lídrom, ktorý určí základné pravidlá zostavovania novej vlády, Robert Fico alebo Mikuláš Dzurinda. Zároveň môžeme očakávať, že ficovci budú do programového vyhlásenia vlády presadzovať zmeny v ďalšom smerovaní spoločnosti. Naopak, dzurindovci budú chcieť pokračovať v čiastočnom „dolaďovaní“ nimi realizovaných reforiem. Vďaka nečakanej Dzurindovej ústretovosti začína na politickej scéne znovu ožívať ikona Vladimíra Mečiara. Táto nenápadne vyzerajúca hra SDKÚ skrýva v sebe premyslenú stratégiu výhodnú nielen pre ňu, ale i pre HZDS. To sa vďaka Dzurindovi stáva rešpektovaným hráčom a možným partnerom minimálne na domácej politickej scéne a SDKÚ sa darí stavať proti sebe ľudí, ktorí ešte nedávno boli kamarátmi V. Mečiara. Túto cielenú hru môžu výraznejšie negovať postoje SMK a KDH. V konečnom dôsledku však až povolebné rokovania ukážu, či sa im to podarilo, alebo či ich častá predvolebná principiálnosť bola súčasťou prefíkanej hry zapadajúcej do známeho Dzurindovho volebného scenára. Pomyselným jazýčkom na povolebných váhach, ktoré určia podobu budúcej vládnej koalície, môže byť len Martinákovej Slobodné fórum. Žiadna štandardná a medzinárodne akceptovateľná strana nebude uvažovať o vládnej spolupráci s KSS či SNS. Nosná konfliktná línia Predvolebné aktivity relevantných politických strán naznačujú, že nosnou konfliktnou líniou volieb bude otázka uskutočnenia zmeny, alebo zachovania kontinuity. Takýto konflikt reprezentujú SMER a SDKÚ. Okrem iného to potvrdzujú napríklad ich volebné posolstvá, ktoré sú najdôležitejším komunikačných elementom strany vo vzťahu k voličom. Ficovci prichádzajú s posolstvom „Smerom k ľuďom“. Ukrýva v sebe nielen čitateľnú stranícku identifikáciu a sociálnodemokratickú orientáciu, ale i zmenu štýlu vládnej politiky. Dzurindovci cez zúžené volebné posolstvo „Slovensko potrebovalo reformy“ i základné volebné témy poukazujú na pozitívne úspechy vládnutia a potrebu zachovania kontinuity v ďalšom volebnom období. V tomto priestore sa pohybuje i SF, ktorého posolstvo ponúka Slovensku zmenu, no volebný program nenasvedčuje tomu, žeby jeho lídri vedeli, ako zmenu realizovať. Pri pohľade na SMK a KDH je zjavné, že obe strany sa cielene usilujú vyhýbať sa niektorým citlivým témam. Ide najmä o otázky spojené s ich zodpovednosťou za aktívne účinkovanie v druhej Dzurindovej vláde. Ani jedna z nich sa neorientuje na predvolebnú kampaň, ktorá by viedla k širokej masovej podpore. Volebnú stratégiu stavajú na presne ohraničenom voličskom elektoráte, ktorý je národnostne či ideologicky prísne vymedzený. KSS a SNS nedokázali prekročiť tieň svojej minulosti a realizujú tradičné kampane. Komunisti volajú po zastavení času a návrate pred rok 1989, národniari nás (a možno aj seba) presviedčajú, že Slovensko patrí iba Slovákom. Najlepšie utajenú kampaň má HZDS. Na rozdiel od iných subjektov však má v rukách výrazného volebného žolíka – V. Mečiara. Podľa sociologických štúdií priamočiare a kontroverzné témy sledujú najmä voliči, ktorí sú už presvedčení a chcú voliť konkrétnu politickú stranu. Nepriame, klamlivé a neúprimné metódy sú pre zmenu politických postojov nerozhodnutých voličov oveľa účinnejšie než priamočiara, otvorená komunikácia o vecnom probléme. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme očakávať, že diskusné relácie v elektronických médiách sa stanú miestom, kde sa budú výraznejšie používať priame negatívne útoky proti volebným rivalom. Štúdie zaoberajúce sa správaním sa voliča naznačujú, že práve negatívna kampaň dokáže hýbať predvolebnou matematikou. Osobná účasť ľudí na voľbách je výrazne podmienená akceptovaním daného politického systému či stotožnením sa s politickými elitami. Voľby ponúkajú voličom jedinečnú možnosť, ako si zvoliť novú vládu, ako vymeniť politikov, ktorí nedokázali v štruktúrach verejnej moci zastupovať ich záujmy. V systéme dnešnej straníckej demokracie si robia strany z parlamentu často len tribúnu na schvaľovanie zákonov. Slobodný mandát sa tak stáva najvýznamnejšou väzbou v komunikačnom trojuholníku volič, poslanec, politická strana. Úsilie smerujúce k obmedzeniu existencie slobodného mandátu môže len prehĺbiť už i tak naštrbenú nedôveru voličov voči politickému systému a ešte výraznejšie znížiť záujem ľudí o veci verejné. Slovenská politická realita naznačuje, že takýto vývoj niekomu vyhovuje... Autor je politológ