Latinská Amerika: vzbura voči neoliberalizmu

Mal to byť iba ďalší z tých nudných summitov, ktoré sa skončia frázami o „užšom strategickom partnerstve“. Scenár vrcholnej schôdzky Európskej únie a Latinskej Ameriky vo Viedni však narušili dvaja charizmatickí juhoamerickí lídri:...
Počet zobrazení: 1809
8-m.jpg

Mal to byť iba ďalší z tých nudných summitov, ktoré sa skončia frázami o „užšom strategickom partnerstve“. Scenár vrcholnej schôdzky Európskej únie a Latinskej Ameriky vo Viedni však narušili dvaja charizmatickí juhoamerickí lídri: bolívijský prezident Evo Morales a jeho venezuelský kolega Hugo Chávez. Pred stovkami svojich nadšených obdivovateľov dokonca ohlásili začiatok novej, postneoliberálnej éry. Možno je trochu predčasné hovoriť o Hugovi Chávezovi ako o prorokovi konca neoliberalizmu. V každom prípade sa potvrdzujú naše prognózy, ktoré už niekoľko rokov upozorňujú na to, že v Latinskej Amerike sa deje čosi oveľa dôležitejšie než krátkodobý politický folklór, čosi, čo sa môže stať svojou inšpirujúcou silou zárodkom novej nádeje pre sociálne hnutia na celom svete. Znárodňovanie je právom každej krajiny Hugo Chávez a Evo Morales nepredstavujú v rámci svojho kontinentu žiaden exces, naopak: stoja na začiatku trendu, ktorý po Venezuele a Bolívii pravdepodobne čoskoro zachváti aj Peru a za ním môže nasledovať Nikaragua. Spoločným motívom týchto vzrušujúcich zmien je vzbura proti Washingtonskému konsenzu, proti základom neoliberalizmu a v širšom zmysle proti dominancii USA, ktorá od vyhlásenia Monroovej doktríny roku 1823 považuje Latinskú Ameriku za svoju sféru vplyvu. Nemožno si nevšimnúť vplyv, aký na vývoj týchto nálad zanechalo kresťanské hnutie teológie oslobodenia, ale aj Svetové sociálne fórum, ktoré vzišli práve z tohto kontinentu. Hoci sa pozornosť sústreďuje predovšetkým na Cháveza a Moralesa, v skutočnosti je jediným verným spojencom USA v tomto priestore iba kolumbijský prezident Alvaro Uribe, no aj ten už pohrozil svojmu Veľkému bratovi, že si neželá, aby sa miešal do vnútorných záležitostí jeho krajiny. Väčšina štátov tohto regiónu odmieta Washingtonom presadzovanú Americkú zónu voľného obchodu (FTAA). Dokonca aj Argentína zaviedla regulácie niektorých cien a znárodnila vodárne a kanalizácie. A všetci sa zhodujú na tom, čo sformuloval brazílsky prezident Ignacio Lula da Silva: „Hanobenie a ohováranie compańera Cháveza je pre nás neprijateľné. Venezuela má právo byť zvrchovanou krajinou a robiť vlastné rozhodnutia.“ Tento postoj bola napokon počas summitu nútená potvrdiť aj európska komisárka pre vonkajšie vzťahy Benita Ferrero-Waldnerová, ktorá pre televízny kanál Euronews doslova povedala: „Znárodňovanie je suverénnym právom každej krajiny.“ Lži, intrigy a pokrytectvo Napriek tomu alebo práve preto sa špeciálne proti venezuelskému a bolívijskému prezidentovi vedie jedna z najväčších a najbezočivejších lživých kampaní súčasného sveta. Práve pri týchto klamstvách si musíte do dôsledkov uvedomiť, aká je skutočná povaha globálnej moci a čoho všetkého je schopná. Zákerným prekrúcaním faktov, v ktorom je vždy o krok popredu pred tými, ktorí často ani nedostanú priestor vyvracať absurdné obvinenia, založila zvláštnu kultúru pokrytectva a lži. Jej korene sú už také hlboké, že na to, aby ste jej mohli účinne čeliť, potrebujete vysokú úroveň vzdelania a mimoriadnu dávku odvahy. Potrebujete vziať na svoje plecia riziko, že budete škandalizovaný, zosmiešňovaný a napádaný, pretože nielen vaše argumenty, ale aj váš odkliaty jazyk sa bude radikálne odlišovať od neoliberálneho newspeaku. Chávez je západnými politikmi a médiami neustále obviňovaný z upevňovania autoritatívneho režimu, hoci opak je pravdou. Chávez vrátil ľudu jeho moc. Demokratizácia v Latinskej Amerike sa prejavuje práve tým, že uvoľňuje tradičné putá s USA. Je paradoxné, ale signifikantné zároveň, že napriek Bushovej doktríne „šírenia demokracie“ Washington tento trend v Latinskej Amerike ani neiniciuje, ani nepodporuje. Práve naopak. USA podporovali v apríli 2002 štátny prevrat, ktorým sa nakrátko dostal k moci samozvaný prezident a predstaviteľ Zamestnávateľských zväzov Venezuely Carmona. Ten stihol počas dvoch dní svojej svetskej slávy rozpustiť parlament, zrušiť ústavu a uväzniť členov vládneho kabinetu. Biely dom a západné médiá vtedy chrlili lži, že Venezuela sa zbavila nenávideného diktátora Cháveza a vracia sa cestu na demokracie. Ako to bolo v skutočnosti, dokázal sám venezuelský ľud, ktorý po obrovských masových protestoch na obranu svojho legitímneho prezidenta donútil Carmonu zbabelo ujsť do Spojených štátov. USA sa však možnosti zvrhnúť demokraticky zvolenú hlavu štátu vo Venezuele evidentne nevzdali. Minister obrany Donald Rumsfeld v bushistickej televízii Fox News nedávno potvrdil svoj osobný záujem na odstránení Huga Cháveza. „Nie teraz, ale jedného dňa,“ vyhlásil tajomne. Vplyvný televízny kazateľ Pat Robertson dokonca v auguste minulého roka vo vysielaní CBN verejne vyzval na zavraždenie venezuelského prezidenta. „Ak si myslí, že sa ho pokúšame zabiť, myslím, že by sme to mali naozaj urobiť,“ povedal doslova kresťanský evanjelista a pokračoval: „Máme schopnosť ho odstrániť a myslím, že nastal čas túto schopnosť preveriť. Tým skôr, že jeho vysoké preferencie robia reálnym jeho znovuzvolenie... Je to naša sféra vplyvu, takže by sme to nemali dopustiť.“ Koncom minulého roka sa skutočne objavili informácie, že Washington pripravuje inváziu do Venezuely. Biely dom to síce (podobne ako v prípade Iránu) odmietol, ale je vysoko pravdepodobné, že takýto scenár sa v Pentagone pripravuje. Zatiaľ však zostáva v rovine šialených nápadov amerických neokonzervatívcov, a to nielen vzhľadom na skutočnosť, že akútnejší je momentálne Teherán, ale aj preto, že Washington nemá pre takéto riešenie v regióne nijakého spojenca. Výsledky politiky Huga Cháveza Spojené štáty majú s takouto politikou bohaté skúsenosti. V 20. storočí zosadili asi 40 latinskoamerických vlád, podporovali atentáty, krvavé vojenské puče i fašistické prevraty. Nečudo, že boj za demokraciu sa tu spája s bojom proti hegemónii USA. Napokon, tento zápas má už svoje pozitívne výsledky. Hoci Spojené štáty i Svetová banka opakovane strašili, že Chávez zruinuje hospodárstvo (najkomickejšie bolo asi vyjadrenie Georgea Busha, ktorý povedal: „Ten chlapík zničil venezuelskú ekonomiku a bude štartovacím miestom pre infiltráciu komunistov a moslimský extrémizmus pre celý kontinent“), fakty hovoria o pravom opaku: zlepšuje sa nielen ekonomické prostredie, ale čo je dôležité, aj život občanov. Inflácia v krajine je najnižšia za posledných dvadsať rokov, nezamestnanosť klesla o polovicu, výrazne rastie kúpna sila obyvateľstva. Minimálna mzda v rozvojovej Venezuele je vyššia ako na Slovensku, ktoré si hovorí, že patrí do klubu najbohatších štátov sveta. Mzdy učiteľov vzrástli tohto roku o neuveriteľných 30 percent a na október sa pripravuje ich ďalšie desaťpercentné zvýšenie. Chávez za niekoľko rokov svojej vlády zlikvidoval negramotnosť, výrazne znížil detskú úmrtnosť (ktorá bola najvyššou na kontinente) a niekoľkonásobne zvýšil objem prostriedkov do verejného zdravotníctva a ochrany životného prostredia. To všetko vďaka rozsiahlym sociálnym programom, na ktoré získal peniaze predovšetkým zo znárodnenia energetických podnikov. Hugo Chávez vmietol do tváre mocným tohto sveta s neúprosnou otvorenosťou, kde je problém nedostatku verejných zdrojov: v neúmerne vysokých ziskoch nadnárodných korporácií, ktoré drancujú prírodné bohatstvo krajiny a ožobračujú jeho obyvateľstvo. Lídri, ktorí konečne vnímajú ľud Samozrejme, že venezuelský prezident a jeho bolívijský kolega dostali ihneď nálepky nevypočítateľných populistov a nacionalistov. To je však demagógia najhrubšieho zrna. Tak Hugo Chávez, ako aj Evo Morales boli jasne čitateľní od začiatku, mali vytýčený program, ktorý vo voľbách získal obrovskú podporu ľudí a tento program plnia. A nazývať populistom niekoho, kto konečne vníma ľud, kto sa stará prioritne o zdravie, vzdelanie a zamestnanie svojich obyvateľov, je trápna ideologická nadávka, ktorá si na tomto mieste nezaslúži seriózny komentár. Bolívijský prezident Evo Morales na summite vo Viedni, kde musel obhajovať znárodnenie ropných a plynových polí, jasne pomenoval príčiny takejto politiky: zahraničné koncerny, ktoré až doteraz ovládali energetický priemysel v tejto najchudobnejšej krajine Latinskej Ameriky, neplatili dane, nedodržiavali domácu legislatívu, ožobračovali miestnych ľudí a drancovali prírodné prostredie, ktoré je práve na tomto kontinente pre zachovanie globálneho ekosystému kľúčové. Keď od neho rakúska ministerka zahraničných vecí Ursula Plassniková žiadala „právne záruky pre zahraničných investorov“, Morales pokojným, ale rozhodným hlasom povedal: „Každá firma, ktorá dodržiava naše zákony, sa bude tešiť našej legálnej dôvere. Ale tieto spoločnosti zradili našu krajinu.“ Lídri Európskej únie na summite zúrili. Britský premiér Tony Blair vyzval Huga Cháveza, aby sa správal „zodpovedne“ a jeho španielsky kolega tlmočil Evovi Moralesovi „vážne znepokojenie“ nad znárodňovaním v Bolívii. Tak Londýn ako aj Madrid pritom obhajovali predovšetkým záujmy svojich firiem v tomto regióne. Smutné na tom je, že všetci títo páni sa spoločne stretávajú na kongresoch Socialistickej internacionály, čo iba podčiarkuje neopodstatnenosť existencie tohto politického dinosaura, ktorého členovia už často nemajú vôbec, ale vôbec nič spoločné. Pozitívne výsledky novej cesty, ktorú nastúpila Latinská Amerika, sú však nespochybniteľné. Konštatovala to aj štúdia Rozvojového programu OSN (UNDP), ktorá dokázala, ako rastúci záujem ľudí na posilňovaní demokracie obracia pozornosť štátov k potrebám najchudobnejších vrstiev. Pritom na juhoamerickom subkontinente sú rozdiely medzi bohatými a chudobnými najchudobnejšie a práve táto časť sveta pocítila dôsledky neoliberálnej globalizácie najbrutálnejším spôsobom. Chávez a Morales sa teda nezrodili zo dňa na deň, ale ako výsledok rastúcej, takmer dve desaťročia pulzujúcej nespokojnosti so zbedačovaním tunajších širokých ľudových vrstiev. Za dôležitý medzník (vzhľadom na silný katolicizmus v tomto regióne) treba považovať aj stretnutie biskupov Latinskej Ameriky v Santo Domingu (Dominikánska republika), kde napriek určitým korigujúcim snahám Vatikánu cirkevní hodnostári rozhodne vystúpili proti neoliberalizmu, voľnému trhu a jeho dosahom na chudobných obyvateľov. Lacnejšia ropa pre antilneoliberálnych rebelov Hoci je vývoj na tomto kontinente skutočne vzrušujúci, nemožno z neho robiť predčasné uzávery. V prvom rade musí byť potvrdený politickou kontinuitou. Ak sa nestane niečo nepredvídateľné, Hugo Chávez s prehľadom zvíťazí aj v decembrových prezidentských voľbách, no podľa ústavy to bude jeho posledné funkčné obdobie a nástupcu nevidno. Okrem toho si nemožno nevšimnúť, že suverenita juhoamerických lídrov je do veľkej miery daná obrovskými zásobami ropy a zemného plynu, vďaka čomu môžu držať vplyvných svetových hráčov v šachu. Chávez už síce ponúkol ostatným krajinám, ktoré sa chcú vymaniť z neoliberálnych pút, solidárne riešenie – lacnejšiu ropu (ktorú dodáva aj Kube výmenou za tamojších vysoko kvalifikovaných lekárov). Toto gesto však treba zatiaľ chápať skôr ako vtipný snahu o poníženie Spojených štátov. Na druhej strane je evidentné, že súčasný trend v Latinskej Amerike je potvrdením správnosti ústredného alterglobalistického hesla „Iný svet je možný“. Je zároveň aj dôkazom, že mocenské elity v okamihu, keď je ohrozené ich postavenie a zisky, odhodia svoju zamatovú masku a správajú sa nanajvýš agresívne, nerešpektujúc vôľu ľudu. Chávez a Morales sa nielenže dostali k moci demokratickou cestou, ale čo je rozhodujúce: túto moc sami demokratizujú a zvyšujú podiel obyvateľstva na nej. Tým odoberajú mocenským elitám od Washingtonu až po Brusel akékoľvek legitímne dôvody na ich odstránenie. Zostáva im len hrubá sila, arogancia a eldorádo lži. Lídri EÚ sa z Viedne rozchádzali so sklamaním, že „summit nič nepriniesol“. V skutočnosti to bola triumfálna exhibícia dvoch ústredných postáv vrcholnej schôdzky – Huga Cháveza a Eva Morálesa – ktorí so cťou obhájili svoju alternatívu. A tak kým skorumpovaní politici a médiá ohovárali oboch lídrov do roztrhania tela, predstavitelia mimovládnych organizácií, ktorí si venezuelského a bolívijského prezidenta uctili na paralelnom alternatívnom summite, o tom už dávno vedia svoje. Nezvyčajne šťastného Cháveza a večne milo sa usmievajúceho Moralesa (ktorý svoju alternatívnosť demonštruje aj tým, že odmieta nosiť západné obleky a na stretnutia chodí v indiánskych svetroch) privítali skandovaným potleskom: „Chávez amigo, Viena está contigo.“ Chávez, priateľu, Viedeň je s Tebou. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984