Východoeurópski kolaboranti s Hitlerom a súčasné pokusy o ich rehabilitáciu
Do tónov oslavujúcich 61. výročia víťazstva nad fašizmom vpadli disharmonické tóny. Ukrajinský prezident Juščenko vyslovil názor, že príslušníci UPA, ktorí sú známejší pod názvom „banderovci“, by mali dostať štatút ako bojovníci proti fašizmu v druhej svetovej vojne. Estónsky minister obrany Jürgen Ligi sa zasa rečnil na stretnutí tamojších príslušníkov zbraní SS, kde bola vyjadrená nádej, že príslušníci týchto jednotiek nadobudnú štatút „bojovníkov za slobodu Estónska“. Treba pripomenúť, že kým Estónsko je členskou krajinou Európskej únie, Ukrajina vyjadruje nádej, že raz sa možno stane jej členom. Toto konštatovanie vyznieva v tejto súvislosti varujúco, preto sa na takéto vystúpenia vrcholných predstaviteľov oboch týchto krajín treba pozrieť bližšie. Kto boli banderovci? Nemožno poprieť, že svoju túžbu po samostatnom štáte dali Ukrajinci jednoznačne najavo po prvej svetovej vojne, keď na území, ktoré bolo súčasťou cárskeho Ruska a Rakúska-Uhorska, vznikli na istý čas samostatné štáty. Nakoniec to skončilo tak, že územie obývané Ukrajincami bolo rozdelené medzi Sovietsky zväz, Poľsko, Česko-Slovensko a Rumunsko. V roku 1929 vznikla OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov), ktorej vodcovia sa domnievali, že Ukrajincom získať samostatnosť pomôže nacistické Nemecko. Na konci 30. rokov sa OUN rozštiepila na tzv. melnykovcov (OUN-M) a banderovcov (OUN-B). Stepan Bandera chcel na získanie ukrajinskej samostatnosti použiť aj tie najradikálnejšie prostriedky. Nacisti pred útokom na ZSSR vytvorili dve jednotky zložené z Ukrajincov – Legion Roland a Legion Nachtigall. Legion Roland bola nasadená v severnej Bukovine, území obývanom Ukrajincami, ktoré bolo do roku 1940 súčasťou Rumunska. Po útoku nacistov na ZSSR si toto územie chceli Rumuni znova pripojiť, čo sa nepáčilo Ukrajincom v spomínanej jednotke a hrozil ozbrojený konflikt s Rumunmi. Legion Nachtigall bola nasadená v Haliči a po dobytí Ľvova nacistami 30. júna 1941 Stepan Bandera vyhlásil obnovenie ukrajinskej samostatnosti. Proti Sovietom i proti Nemcom Hitler mal však s Ukrajinou iné plány. Namiesto samostatného štátu mala byť kolóniou, ktorú by po víťaznom konci vojny osídlili Nemci, a Ukrajinci by tu mali podriadené postavenie. Bandera sa spolu so svojimi prívržencami ocitol v koncentračnom tábore. Melnyk napísal Hitlerovi list, v ktorom odsúdil „dobrodružnú politiku“ banderovcov a führera uistil o svojej vernosti. Lenže nacisti zakrátko po vypuknutí vojny západnú časť Ukrajiny s centrom vo Ľvove pripojili k okupovanému Poľsku, tzv. Generalgouvernementu. Neskôr po okupácii veľkej časti Ukrajiny nacisti vytvorili na jej území tzv. ríšsky komisariát. Na jeho čelo bol postavený brutálny primitív Erich Koch. Za zaucho Ukrajincom možno považovať aj okolnosť, že ríšsky komisár nesídlil v Kyjeve, ale v pomerne malom meste Rovne. Až po porážke pri Stalingrade začali medzi nacistami prevládať názory, že voči Ukrajincom by sa malo postupovať inak než ako k „podľuďom“. Nacisti zmenili svoj postoj k Banderovi, ktorého aj so spolupracovníkmi prepustili z koncentračného tábora. Bandera pravdepodobne predpokladal, že vojna silno oslabí Nemecko i Rusko, ktoré sa možno budú musieť vzdať nárokov na strednú a východnú Európu, kde prevládne vplyv Angloameričanov. Pred tým však možno nastane obdobie anarchie, kde rozhodujúce slovo bude mať ten, kto bude disponovať veľkými ozbrojenými silami. Banderovci nakoniec bojovali aj proti Červenej armáde, občas aj proti Nemcom, no často aj proti prívržencom Melnyka. Melnykovci v spolupráci s Nemcami vytvorili jednotky, ktoré mali bojovať nielen proti partizánom, ale slúžili aj ako strážni vojaci v nacistických koncentračných táboroch. Útek cez Slovensko V záverečnej fáze vojny a v období po jej konci sa nielen banderovci, ale aj Ukrajinci, ktorí boli predtým v nacistických službách, usilovali cez Poľsko a Československo dostať sa na územia, ktoré boli pod kontrolou západných spojencov. O tom, ako sa prebíjali cez Slovensko, sa svojho času dosť popísalo. Pokiaľ viem, zanechali po sebe veľmi zlé spomienky, v obciach, kam prišli, často vraždili komunistov a Židov. Pravda, v malej časti dobovej československej tlače sa zjavil názor, že ide o „úbohých štvancov“. Problém je v tom, že do služieb nacistov sa dostalo okolo 250 000 Ukrajincov, ktorí sa pridali k Banderovi až vtedy, keď bolo zrejmé, že Nemecko prehralo vojnu. Holokaust bol uskutočňovaný nielen nemeckými nacistami, ale svoj podiel mali na ňom aj kolaboranti z rôznych európskych krajín, medzi nimi aj z Ukrajiny. Antisemitizmus sa silno prejavoval aj medzi banderovcami. Kolaboranti v pobaltských krajinách Kým samostatnosť Ukrajiny trvala iba krátko po prvej svetovej vojne, Litva, Lotyšsko a Estónsko existovali ako samostatné štáty až do leta 1940. Nacisti počas platnosti paktu Molotova a Ribbentropa súhlasili, aby bolo územie pobaltských krajín pripojené k ZSSR. Vlády baltských krajín museli najprv súhlasiť s vytvorením sovietskych vojenských základní. O nejaký čas sovietske úrady vyhlásili, že „ktosi“ uskutočnil voči týmto základniam „provokácie“ a na územie Litvy, Lotyšska a Estónska vstúpila Červená armáda... Lenže nacisti s tým prejavili súhlas v neuveriteľnej forme. V roku 1940 sa uskutočnil odsun tamojších Nemcov, ktorí potom museli zväčša žiť v provizórnych táboroch. Po útoku nacistov na ZSSR obyvatelia Litvy, Lotyšska a Estónska nemeckú armádu často vítali. Mysleli si, že ich samostatné štáty budú obnovené. Lenže nacisti mali s týmto regiónom iné zámery. Odmietli vziať na vedomie ustanovenie provizórnych vlád v Litve a Lotyšsku a tamojším národom dokonca odmietli dať autonómiu. Z Litvy, Lotyšska, Estónska a Bieloruska bol vytvorený ríšsky komisariát Ostland, ktorého komisárom sa stal Heinrich Lohse. Nacisti plánovali Litovcov, Lotyšov a Estóncov vysídliť niekam na sever a uvoľnené územie osídliť nemeckými a germánskymi kolonistami. Napriek tomu, že nacisti odmietli obnoviť nezávislosť pobaltských republík, našlo sa pomerne veľa ich obyvateľov, ktorí boli ochotní slúžiť nacistom. Už som spomínal spoluúčasť ukrajinských kolaborantov s Nemcami na holokauste Židov. V možno ešte väčšej miere sa na ňom zúčastnili pobaltskí kolaboranti, z ktorých okolo 50-tisíc vstúpilo do jednotiek SS. V Lotyšsku policajný dôstojník Viktors Arajs na začiatku júla 1941 vytvoril osobitné komando „židobijcov“, ktoré masovo vraždilo Židov po celej krajine. V Estónsku vzniklo viac podobných formácií, ktorým sa dokonca podarilo v krajine vyhubiť všetkých Židov. Aktivizácia neofašistických síl Hoci po vojne bývalo zúčtovanie s nacistickými kolaborantmi často kruté (a to nielen vo východnej Európe, ale napríklad aj vo Francúzsku alebo Taliansku), veľká väčšina európskej verejnosti to chápala. Kolaboranti z východnej Európy boli nie bojovníci proti sovietskemu systému, ale nacistickí spojenci pri realizácii plánov, ktoré mali kruto postihnúť aj ich vlastné národy. Napokon, nebojovali iba vo východnej Európe, ale aj v Taliansku, Francúzsku, Juhoslávii či potláčali Slovenské národné povstanie. Ideály, z ktorých vychádza súčasná zjednocujúca sa Európa, vychádzajú aj z ideálov protifašistickej koalície. Treba zdôrazniť, že v súčasnosti nehrozí obroda podobného spoločenského systému, ktorý bol pred rokom 1989 vo východnej a strednej Európe, ale, naopak badať čoraz väčšiu aktivizáciu neofašistických síl. Uvedomujú si oficiálni politickí činitelia, ktorí sa usilujú ospravedlňovať kolaborantov s nacistami, že tým vlastne účinne pomáhajú týmto neofašistickým silám?
