Vzdelanie – súčasť predvolebného boja
Zdá sa, že jednou z dominantných tém tohoročnej volebnej kampane sa stáva vzdelanie. Je to významný posun oproti predchádzajúcim parlamentným voľbám, v ktorých dominantnú úlohu hrali osobné animozity politikov a v popredí bola skôr zahraničnopolitická akceptácia Slovenska ako úsilie ponúknuť vecné riešenia domácich problémov. Napriek mnohým nedostatkom možno predsa len pozorovať počiatky hodnotového konfliktu pravice a ľavice. Vyzerá to tak, že po vyše šestnástich rokoch od pádu bývalého režimu majú občania Slovenska reálnu možnosť rozhodovať o charaktere štátu. Do popredia sa tak dostáva aj otázka vzdelanostnej ekonomiky. Mikloš – rýchlokvasený odborník na vzdelávanie Víziu vzdelaného Slovenska v kampani vari najrazantnejšie prezentuje v súčasnosti najsilnejšia vládna strana SDKÚ, ktorá v povedomí slovenského voliča nebola nikdy príliš spájaná so školstvom. Doposiaľ bolo totiž pre stranu Mikuláša Dzurindu charakteristické otváranie zahraničnopolitických a ekonomických tém. Aj samotný Ivan Mikloš, ktorý má byť v prípade účasti vo vláde vicepremiérom pre znalostnú ekonomiku, bol vždy vnímaný ako ekonóm a hlavný propagátor neoliberálnych ekonomických reforiem, a nie ako odborník na oblasť vzdelávania. Nijaký predstaviteľ SDKÚ za osem rokov Dzurindových vlád nezastával post ministra a dokonca ani štátneho tajomníka rezortu školstva. Záujem o túto oblasť nemožno politickým stranám vyčítať. Význam vzdelania je nespochybniteľný a priznávajú ho aj politici. Rozdiel medzi politickými deklaráciami a realitou však býva často priepastný. I. Mikloš bol v minulosti jedným z predkladateľov a horlivých propagátorov tzv. zákona o študentských pôžičkách, ktorého cieľom bolo spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Napriek obrovskému úsiliu hlavných protagonistov sa z rôznych dôvodov doteraz nepodarilo vysokoškolské štúdium spoplatniť. Posledný zákon o poplatkoch z dielne Ivana Mikloša a Martina Fronca predstavoval nesystémový hybrid, ktorý mal na Slovensku zaviesť ťažkopádny byrokratický systém vyberania poplatkov a ich následného prerozdeľovania bez akýchkoľvek mechanizmov zvyšovania kvality výskumného a vzdelávacieho procesu. Prijatiu návrhu paradoxne nezabránili vecné nedostatky, ale vnútrokoaličné spory medzi ANO a KDH. Opäť chcú spoplatniť vysoké školstvo Doterajšie postoje politikov do veľkej miery naznačujú ich povolebné správanie sa, keby hrali kľúčovú úlohu pri formovaní novej slovenskej vlády. Hoci žiadna z relevantných strán vo svojom programe priamo nehovorí o spoplatnení štúdia, je jasné, že KDH a SDKÚ, ktoré doteraz školné razantne presadzovali, to budú robiť aj naďalej. Jedným z prvých krokov prípadnej pravicovej vlády by teda s najväčšou pravdepodobnosťou bolo zavedenie poplatkov za vysokoškolské štúdium. Genéza tzv. reformy vysokého školstva v podaní SDKÚ a KDH v mnohých aspektoch svedčí o postoji pravice k vzdelaniu. Predovšetkým SDKÚ v minulosti limitovala svoj záujem o oblasť školstva iba na otázky spoplatnenia štúdia. To vyvoláva reálne obavy, že I. Mikloš ako hlavný garant programu strany v tejto oblasti nebude venovať náležitú pozornosť tým oblastiam reformy vzdelávacieho systému, ktoré bezprostredne nesúvisia s financovaním školstva. Dá sa predpokladať, že súčasný vicepremiér pre ekonomiku by v prípade volebného úspechu SDKÚ riadil rezort školstva z pozície ministra financií. Ešte viac do úzadia by sa tak dostala obsahová a kvalitatívna stránka vzdelávacieho procesu. V prípade KDH máme reálne skúsenosti z obdobia ich pôsobenia v rezorte školstva. Počas „ministrovania“ M. Fronca vyšlo do ulíc vyše desaťtisíc stredoškolákov a vysokoškolákov žiadajúcich jeho odstúpenie. Išlo o najmasívnejšie protesty takého druhu od roku 1989. Študenti vtedy ministrovi vyčítali práve neriešenie problémov rezortu a zbabrané maturity. Jediná významná reforma, ktorú sa minister pokúsil narýchlo presadiť, sa tak skončila fiaskom. Froncovu reputáciu nepomohli vylepšiť ani bonmoty jeho straníckeho šéfa Pavla Hrušovského, ktorý odštartoval minuloročnú uhorkovú sezónu výrokom „Martin Fronc je najlepším ministrom školstva od roku 1989“. Čo robila pravica doteraz? Okrem neprofesionálne pripravenej a uponáhľanej reformy maturitných skúšok bol pre pôsobenie M. Fronca charakteristický nekoncepčný prístup k školstvu, na ktorý upozorňovali pedagógovia, študenti, ale aj široká verejnosť. Začínať reformu vysokého školstva jeho spoplatnením je pochopiteľné v prípade ministra financií, ale nie v prípade ministra školstva. V tomto volebnom období sa kládol minimálny dôraz na obsah a kvalitu. Chýbala celospoločenská diskusia o poslaní vedeckých a vzdelávacích inštitúcií a o úlohe vzdelania v spoločnosti. Na nezáujem médií sa vyhovárať nemožno, pretože je to práve minister, ktorý určuje stratégiu a politiku rezortu – v neposlednej miere aj charakterom predkladaných návrhov zákonov. SDKÚ i KDH boli súčasťou vládnej koalície počas uplynulých takmer ôsmich rokov. Obidve strany problematiku školstva takmer úplne zredukovali na otázku zavedenia školného. Neustály boj o spoplatnenie de facto bránil skutočnej reforme vzdelávacieho systému. Vážne témy súvisiace so školstvom boli zatláčané na okraj verejného záujmu a akékoľvek diskusie sa už niekoľko rokov vinou pravice obmedzovali na jedinú otázku: platiť či neplatiť? A vzhľadom na to, že „zisk“ z poplatkov by bol minimálny a takmer celý by bol použitý na iný účel ako na zvyšovanie kvality vzdelávacieho procesu, možno s určitosťou povedať, že primárnym cieľom autorov návrhu nebola reforma školstva, ale zmena charakteru štátu, t. j. ústup od sociálneho štátu, ktorý je pre SDKÚ „falošnou ilúziou“. Ak teda bolo vzdelanie pre SDKÚ a KDH prioritou, prečo je potom výsledkom ich osemročnej vlády školstvo finančne podvyživené a na pokraji záujmu politikov? Prečo doteraz ani jedna z týchto strán nenavrhla komplexné a systémové riešenia, ale len čiastkové zmeny, ktoré v konečnom dôsledku nevedú k väčšej efektivite ani k vyššej kvalite? Obidve strany premárnili svoju šancu dokázať verejnosti, že chcú úprimne podporovať kvalitné vzdelanie dostupné pre každého, ako to deklarujú vo svojich volebných programoch. Populizmus vládnych strán Z doterajšieho pôsobenia obidvoch strán dokážeme jasne predvídať, ako by SDKÚ alebo KDH riadili rezort školstva. Pre pravicové strany je charakteristické podriaďovať všetky oblasti verejného života všeobecným princípom trhového hospodárstva a školstvo v tomto prípade nie je výnimkou. Zúžené ponímanie vzdelania ako tovaru, za ktorý si spotrebiteľ platí, je krátkozraké a v konečnom dôsledku môže byť prekážkou trvalo udržateľného rozvoja spoločnosti. Modernizácia školstva, hľadanie alternatívnych foriem vzdelávania a uplatňovanie informačných technológií so sebou prináša nové výzvy, na ktoré pravica so svojím redukovaným prístupom nebude schopná reagovať. V popredí záujmu oboch strán o vzdelanie zrejme nie je primárny záujem o školstvo a riešenie jeho problémov, ale skôr populistické vytĺkanie predvolebného kapitálu. Dokazuje to aj fakt, že pravicové strany, ktoré vyhlasujú, že mali odvahu robiť nepopulárne „reformy“, nemajú odvahu verejnosti povedať, že ich prvoradým cieľom je platené vzdelanie. Namiesto toho sme svedkami populistických deklarácií o vzdelanostnej ekonomike a nových príležitostiach, čo je v príkrom rozpore s doterajšou politikou slovenských pravicových strán. Darmo, študenti a ich rodičia predstavujú významný voličský potenciál, ktorý chce pravica osloviť. Voliči by si však mali skôr, než podľahnú predvolebnému ošiaľu spomenúť, ako sa spomenuté strany správali v minulosti. Autor je študent práva na PF UK a člen Mladých sociálnych demokratov
