Tradičné strany zanikajú, delenie na ľavicu a pravicu zostáva

Po voľbách v roku 1990 sa začal proces trieštenia politického spektra, pretože zanikalo plebiscitné volebné cítenie na dvojmiestnej škále „odmietame minulosť vs. hlásime sa k minulosti“.
Počet zobrazení: 2027
6horeCB-m.jpg

Po voľbách v roku 1990 sa začal proces trieštenia politického spektra, pretože zanikalo plebiscitné volebné cítenie na dvojmiestnej škále „odmietame minulosť vs. hlásime sa k minulosti“. Potom sa začal proces uvedomenia si individuálnych a skupinových záujmov. Veľká názorová roztrieštenosť však nebýva faktom, ktorý určuje výsledky volieb. Strany žijú z volieb. A to vedie k predvolebnému zjednocovaniu politických síl okolo gravitačných pólov. Tými sú v demokratickej spoločnosti spravidla najvierohodnejší reprezentanti ideovo politických ohnísk, ktoré sú aktuálne najzrozumiteľnejšie veľkým skupinám ľudí. Základom delenia sa stala príslušnosť k ľavici alebo k pravici. Na Slovensku je parlamentných strán viac než v Česku a zároveň je tu fenomén neštandardných strán a strán „na jedno použitie“. Premeny politických strán sú v postsocialistickom priestore pomerne bežným javom. Jednou z techník tejto zmeny sú tzv. pomlčkové strany. Spravidla ide o úsilie nájsť prostredníctvom pomlčky politickú tradíciu, európsky kontext či jednoducho väčšiu silu. Pomlčka symbolizuje úpravu programu a rozšírenie voličskej základne. Strany na jedno použitie Úsilie nájsť európsky kontext viedlo stranu Smer k dodatku sociálna demokracia, čím vyjadrila aj zmenu svojho programu a našla európsky prístav v Socialistickej internacionále a Strane európskych socialistov. Aj HZDS sa pomocou predpony Ľudová strana pokúša nájsť európsku „rodinu“, do ktorej by sa mohla zaradiť. Využitie pomlčky v prípade KSS-SDĽ naznačilo postupnú úpravu programovej identity – zo strany komunistov sa postupne stala Strana demokratickej ľavice. V Česku mala pre KDU-ČSL pomlčka menej radikálny význam: bola najmä prejavom úsilia ľudovcov odlíšiť sa od ČSL ako strany Národného frontu. SDKÚ sa zasa zmenou na SDKÚ-DS usiluje nadviazať na tradíciu Demokratickej strany. Významných strán „na jedno použitie“ bolo a je na Slovensku niekoľko: ZRS, SOP a pravdepodobne aj ANO. Všetky tieto strany sa dostali do vlády, ale potom ich voliči zatratili. Na prvý pohľad je tento jav spojený s názorovou nestabilitou slovenských voličov. Pravdepodobnejšie vysvetlenie však upozorňuje, že základom fluktuácie veľkých skupín slovenských voličov je, naopak, pevnosť orientácie verejnosti spojená s problémami pri hľadaní vierohodných politicko-straníckych reprezentantov. Voliči, sklamaní zvolenými vodcami, v ďalších voľbách hľadajú iných reprezentantov svojich pomerne stálych predstáv a pocitov. Dôkazom tejto skutočnosti je prelievanie ľavicových voličov od ZRS a SDĽ k Smeru. Podobne, veľkú časť liberálneho elektorátu Strany občianskeho porozumenia „zdedila“ ANO. Ak sa Smeru-SD podarí po voľbách 2006 zostaviť vládu, pravdepodobne dôjde k štandardnej ľavo-pravej polarizácii straníckeho spektra aj na Slovensku. Na jeho pravici by potom vzťah ODS a KDU-ČSL mohol na Slovensku pripomínať vzťah SDKÚ-DS a KDH, zatiaľ čo na ľavej strane sa vzťah ČSSD a KSČM mohol podobať vzťahu Smeru a KSS. Populistické prvky v programe HZDS, ale aj tzv. antimečiarizmus pravicových a ľavicových strán tento vývoj sťažovali: populizmus totiž nepozná delenie na pravicu a ľavicu. Hoci dôjde k tejto premene štruktúry slovenského politického spektra, zostane jedna výrazná odlišnosť medzi straníckym systémom ČR a SR. Tú budú aj naďalej predstavovať silné národné strany. SNS a SMK predstavujú prvok, s ktorým je nevyhnutné počítať pri vytváraní vládnych koalícií. Komunisti nie sú antisystémoví Veľký vplyv národných strán na Slovensku nie je daný odlišnosťou politickej kultúry Čechov a Slovákov. Je vyvolaný jednoduchou skutočnosťou, že na Slovensku je významná národnostná menšina Maďarov. Zvláštnosť politickej kultúry na Slovensku je v tom, že maďarská menšina má len jednu stranu, takže politická organizácia tejto menšiny nie je na občianskom, ale na národnom princípe. Pozoruhodné je aj to, že táto jediná menšinová strana je pravicová. A zostala pravicovou aj v dobe, keď je v Budapešti pri moci ľavicová vláda. Národné strany nie sú automaticky vnímané ako antisystémové. Táto charakteristika je v Česku i na Slovensku prisudzovaná komunistickým stranám napriek tomu, že sa tak KSČM, ako aj KSS prihlásili k demokracii a majú kritický vzťah k obdobiu byrokratického socializmu. Výhrady, že by sa v prípade podielu na moci zmenili na tradičné marxisticko-leninské strany, sú z oblasti nepodložených hypotéz. Je oveľa pravdepodobnejšie, že by ich čakal osud talianskych a francúzskych komunistov, ktoré po príchode do vlády nemali možnosť realizovať svoj radikálny program a stratili veľkú časť svojej voličskej základne. Pre žiadnu zmenu režimu do podoby po februári 1948 nie je v dnešnej Európe miesto. Dôkazom môže byť jediný európsky štát, v ktorom od roku 2001 vládnu komunisti – Moldavsko. Pri voľbách v roku 2005 prišli práve komunisti s heslami o nevyhnutnosti užšej spolupráce so Západom a s kritikou Ruska. Špecifické postavenie má ĽS-HZDS, ktorá je svojimi kritikmi vnímaná ako antisystémová strana. Toto tvrdenie je viac spojené s odlišnosťami v ponímaní postsocialistickej transformácie než so vzťahom k liberálno-demokratickému režimu. Počas celého obdobia vlády V. Mečiara si zachovali inštitúcie ako Národná rada či súdy samostatnosť, ktorá napokon umožnila v zásade bezproblémovú zmenu vlády. Znižuje sa stranícka identifikácia voličov Osobitné postavenie v straníckom spektre oboch štátov majú liberálne strany ako ODS a SDKÚ-DS, ale aj ODA, US-DEU či ANO. Radikálny liberalizmus manchestrovského či libertariánskeho typu nemá v Česku ani na Slovensku tradíciu. Programy všetkých významných politických strán za 1. republiky mali výrazný sociálny rozmer, a to nielen mimoriadne vplyvné sociálnodemokratické, socialistické a komunistické strany, ale aj strany národne či kresťansky orientované. Ani v súčasnej západnej Európe nemajú radikálne liberálne strany partnerov, tento prúd je záležitosťou postsocialistických krajín. Radikálny liberalizmus možno vnímať ako amerikanizáciu straníckych systémov. Tomuto trendu by mohla zodpovedať aj skutočnosť, že strany prestávajú mať pevnú členskú základňu. Analógia s americkými stranami však zabúda na regionálne rozlíšenie ideológií a funkcií dvoch hlavných politických strán v USA – Demokratickej a Republikánskej strany – čo je jav, ktorý nie je pre Európu príznačný. Podľa mnohých západných politológov prežíva po 2. svetovej vojne stranícky systém v liberálnych demokraciách mnohé zmeny. Znižuje sa význam štiepenia verejnosti okolo spomínaných tradičných ideovo-politických ohnísk a presadzuje sa smerovanie k „všeľudovým“ či občianskym stranám. Znižuje sa funkčná hodnota straníckej identifikácie veľkého množstva občanov. Strany strácajú schopnosť vyjadrovať záujmy veľkých skupín, pretože skupiny sa zmenšujú a je ich v novej etape vývoja civilizácie veľmi veľa. Programová funkcia strany údajne nemôže obsiahnuť špecifické problémy, ako je reforma školstva, práva menšín, jadrová energetika, zvláštne ekonomické projekty, okolo ktorých vznikajú tzv. ad hoc skupiny. Samy o sebe sú tieto problémy priúzke na vytváranie či mobilizáciu masových strán. Politické subjekty pre všetkých Politické strany majú malú nádej, že dokážu artikulovať záujmy stále rastúceho počtu skupín a problémov postindustriálnej spoločnosti – už koncom 70. rokov pôsobilo vo Washingtone 6 000 nátlakových záujmových skupín. Klesá aj informačná a vzdelávacia úloha strán, ktorú do veľkej miery preberajú masové informačné médiá. Znižuje sa aj úloha strán ako dodávateľa vedúcich funkcionárov či štátnikov a zároveň sa objavuje inštitút primárnych volieb, ktorý dáva voličom právo vyberať si kandidátov a toto právo odoberá straníckej elite, na druhej strane túto funkciu preberá štátna byrokracia. „Stranami kontrolovaná legislatíva jednoducho ratifikuje politické rozhodnutia, ktoré sú výsledkom priamych rokovaní medzi zainteresovanými organizovanými záujmami,“ píšu napríklad Scott Flanagan a Russell Dalton v knihe Electoral Change and Advanced Industrial Democracies. Moderné západné strany sú vraj viac pragmatické, pružnejšie, decentralizovanejšie a menej štruktúrované, aby mohli lepšie vstrebávať nové spoločenské problémy a záujmy a aby boli prispôsobivejšie miestnym i medzinárodným zmenám. Podľa štúdie Otta Kircheimera The Catch-all Party zmeny vnútri strán a straníckeho systému zahrňujú (a) drastickú redukciu ideologickej záťaže, (b) upevnenie skupiny straníckych vodcov, ktorých konanie, klady, ale aj chyby sú dnes viac posudzované z hľadiska prínosu pre celý spoločenský systém než len z hľadiska stotožnenia sa s cieľmi strany samotnej, (c) zníženie úlohy jednotlivých členov strany, (d) zníženie dôrazu na osobitnú triednu alebo denominačnú klientelu voličov, (e) zabezpečenie prístupu k rôznym záujmovým skupinám. Opustenie ľavej či pravej pozície znamená zánik Mnoho týchto procesov možno zaznamenať aj v Česku a na Slovensku. To, čo sa zdá ako amerikanizácia, je často hlbšia premena povahy politických strán v postmodernej spoločnosti. Akoby vývoj vracal politickým stranám ich podobu z polovice 19. storočia, keď strany boli do veľkej miery klubmi na podporu poslancov. V porovnaní s obdobím Rakúsko-Uhorska po prijatí všeobecného volebného práva a po vzniku 1. česko-slovenskej republiky zmizli podporné spolky, najrôznejšie prevodové páky, stranícke odbory, milície, ale zväčša aj stranícka tlač. Strany formujú programy, ktoré sú viac reakciou na nálady verejnosti, zmesou často ideologicky rôznorodých hesiel, ktoré nie sú zďaleka také konzistentné ako na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Zmenila sa sociálna štruktúra spoločnosti a objavili sa elektronické masmédiá. Proces evolúcie politických strán v Česku a na Slovensku sa nedeje ako amerikanizácia, ale ani v znamení formovania strán, ktoré majú voličov vo všetkých sociálnych skupinách – hoci sa o univerzálne zakotvenie pokúšajú. Programy, volebné výsledky, ale aj praktická činnosť ukazujú, že strany sa nemôžu zbaviť svojej základnej ľavicovej či pravicovej charakteristiky. V momente, keď vznikne dojem, že to urobili, zomierajú. Tento osud stretol na Slovensku SDĽ, v Česku zasa Úniu slobody-DEU. Obe tieto strany vstúpili do vládnej koalície, v ktorej mali dominantné postavenie strany z opačného pólu ľavo-pravej škály. SDĽ to urobila v mene boja proti tzv. mečiarizmu, US-DEU oficiálne preto, aby zabránila vzniku ľavicového bloku ČSSD a KSČM. Výsledkom bol vznik neprirodzenej koalície, neprirodzenej z hľadiska rozdelenia straníckeho spektra na ľavicu a pravicu. Pretože ani SDĽ ani US-DEU nedokázali v ideologicky inak profilovaných koalíciách vierohodne obhájiť svoj ľavicový či pravicový program, ich pôvodní voliči sa od nich odvrátili. Tradícia síce zohráva v politike menšiu úlohu, je však príznačné, že počas celého obdobia po novembri 1989 majú najpevnejšie poslanecké kluby kresťansky orientované strany: KDU-ČSL v Česku a KDH na Slovensku (s výnimkou obdobia vytváranie SDK, resp. neskôr SDKÚ). Spracované podľa Novej knihy o voľbách, ktorá vyšla vo vydavateľstve Professional Publishing. Medzititulky Slovo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984