Politický mýtus ako nástroj propagandy

Blížia sa parlamentné voľby a obávam sa (ako rád by som sa mýlil!), že to opäť nebude súboj politických programov, ideových platforiem a myšlienkových koncepcií, ale iba konfrontácia slov so samostatným myslením, pričom víťaz bude vopred jasný. Zvíťazí demagógia. (Nezabúdajme, že podľa Platóna, ktorý asi ako prvý použil tento výraz, demagógom je ľudový rečník). Už dnes sa politické strany na volebných pútačoch rozmiestnených všade po cestách svojim potencionálnym voličom pripomínajú sloganmi typu: „Slušný život, tu a teraz“, „Smerom k ľuďom“, „Slovensko potrebovalo reformy, mali sme odvahu naštartovať ich“, „Veríte prezidentovi, verte aj nám“, Nižšie odvody“, „Slovákom, slovenská vláda“, „Za skutočné hodnoty“... Slová, slová, slová. Hromada slov. Nepretržitý hukot slov, ktorý nakoniec prehluší všetky myšlienky. Odvšadiaľ sa budú valiť, až kým – aspoň ako dúfajú politické strany – nám to nezabráni samostatne rozmýšľať. Dokonca aj o tom, čo nám chcú týmito slovami povedať, sprostredkovať. Napokon, o to vlastne ani nejde. Ide predsa o víťazstvo vo voľbách, a to aj vďaka víťazstvu slov (nad myšlienkami). Ako to všetko funguje a najmä prečo to tak funguje, sa pokúsil preskúmať a osvetliť nemecký filozof Ernst Cassirer (1874 – 1945). Ten pod vplyvom nástupu fašizmu v Nemecku napísal knihu Štátny mýtus, ktorá však ako nedokončená vyšla až po jeho smrti v roku 1946 v USA (The Myth of State, New Haven 1946). Cassirer vychádza z predpokladu, že ak rozložíme súčasné politické mýty na ich základné elementy, zistíme, že v porovnaní s tradičnými mýtami neobsahujú takmer nič nové. Nové sú iba predovšetkým podmienky, ktoré ich prebudili k životu, a techniky ich „spracovania“ a šírenia ako súčasti politickej propagandy. Tieto podmienky, ktoré pripravili úrodnú pôdu na vznik a víťazstvo politických mýtov vo fašistickom Nemecku, za zrodili hneď po skončení prvej svetovej vojny. Duchovné, sociálne alebo jednoducho životné konflikty bolo možné cítiť všade v Európe. No ak povedzme v Anglicku, vo Francúzsku alebo v USA sa tieto konflikty dali riešiť štandardnými prostriedkami, v povojnovom Nemecku sa najmä ekonomické problémy (inflácia a nezamestnanosť) natoľko vyostrili, že sa zdalo, že bežné prostriedky ich riešenia sa vyčerpali. To je práve pôda pre vznik politických mýtov. S niečím podobným sa stretávame v archaických spoločnostiach. Aj keď tam vládne mýtus, nedá sa povedať, že pôsobí stále, s rovnakou intenzitou. Svoj vrchol dosahuje vtedy, keď sa človek a jeho komunita ocitnú v neočakávanej alebo v nebezpečnej situácii. V bežných, každodenných situáciách sa aj archaický človek viac spolieha na vlastné schopnosti a skúsenosti. To isté platí aj o vysoko rozvinutých politických spoločnostiach. Až v kritických situáciách sa spoločnosť alebo jej časť obracia ku krajným prostriedkom. A jedným z nich je politický mýtus. Prečo práve k mýtu? V archaických spoločnostiach je to, zdá sa, jasné. Ich život nie je regulovaný písomnými zákonmi, ústavami, politickými chartami. A predsa sa v nich nestretávame ani s anarchiou, ani s chaosom. Ľudí spája sila rituálu založenom predovšetkým na mytologickej viere kultu predkov. Každý člen skupiny patrí k nejakému totemickému klanu a je s ním spojený reťazcom prísnych zvykov, tradícií a pravidiel. Všetky tieto pravidlá sa v kmeni rozširujú nie silou, ale „pojmami“, obrazmi vlastným mýtom. Neskôr sa objavujú iné sociálne a politické štruktúry spoločnosti. Mohlo by sa zdať, že mytologickú organizáciu navždy nahrádzajú racionálne štruktúry. Ale to je naozaj iba zdanie. Mýtus sa stále nachádza (aj keď často iba v skrytej, latentnej podobe) medzi nami a akoby iba trpezlivo vyčkával na čas svojho znovuzrodenia. Tento čas prichádza, ako už bolo spomenuté, keď všetky iné články, ktoré dovtedy spájali spoločnosť, strácajú svoju silu a pôsobivosť. Mýtus poukazuje na istý druh neskutočnosti. Mýtus sa dá charakterizovať ako stelesnenie kolektívnych želaní a očakávaní. Idey a fakty, ideály a realita nadobúdajú význam vďaka slovám. A predsa nie je iba čírou utópiou, fantazírovaním. Jeho neskutočnosť prechádza do skutočnosti svojho druhu, v ktorú treba jednoducho veriť (Giovanni Sartori). Alebo ešte inak: mýtus je cieľavedomé, chcené očakávanie udalosti, ktorú vlastne očakávania vytvára (George Sorel). Je súčasťou sebaidentifikácie a legitimizácie určitej sociálnej skupiny – kmeňa, etnika, národa, triedy a podobne. Odkazuje na ich pôvod, a to prostredníctvom legiend, heroizácie a zveličovania ich histórie. To ho zbližuje s metódami a technikami masovej propagandy. Aj mýtus „pracuje“ so selektívnym výberom tém, zamlčovaním nehodiacich sa skutočností, a naopak, zvýrazňovaním, hyperbolizáciou čiastočných právd a z kontextu vytrhnutých faktov. Mýtus vodcovstva Všetky spomenuté všeobecné charakteristiky mýtu možno v plnej miere aplikovať napríklad na moderný mýtus vodcovstva alebo diktátorstva. Tento mýtus sa stáva podľa Cassirera osobitne príťažlivým v prípade, keď kolektívne želania dosahujú nebývalú intenzitu a keď zároveň zlyhali nádeje uspokojiť tieto želania normálnymi, bežnými prostriedkami. Vtedy sa vystupňované a neuspokojené kolektívne želania personifikujú do konkrétnej osoby vodcu, zatiaľ čo dovtedajšie garancie poriadku, ako sú zákon, súdnictvo, ústava a podobne, sa začínajú považovať za čosi bezcenné. Nad nimi stojí, resp. ich nahrádza autorita vodcu, ktorého vôľa sa stáva najvyšším zákonom. Pochopiteľne, takáto personifikácia kolektívnych želaní je v modernej dobe predsa len iná, odlišná od personifikácií v kmeňovom spoločenstve. Hoci sa aj moderný človek môže ocitnúť pod vplyvom rozličných iracionálnych motívov, nemôže sa už celkom zbaviť istého stupňa racionality. Inými slovami, aby dnešný človek veril, musí nájsť určité racionálne zdôvodnenia svojej viery. Nie je ťažké pochopiť presvedčenie archaického vedomia, že všetky ľudské a prírodné sily môžu byť stelesnené v nejakom jednotlivcovi. Napríklad čarodejník, ak je majstrom svojho remesla, stáva sa vládcom okolitého sveta. Takýto čarodejník môže (aspoň v očiach príslušníkov archaickej kmeňovej občiny) zabrániť nešťastiam, premôcť nepriateľa alebo ovládnuť prírodné živly. To je, samozrejme, dosť vzdialené od súčasného vedomia moderného človeka. No aj keď moderný človek už zväčša neverí na prírodnú mágiu, môže veriť a vyznávať istý druh „sociálnej“ mágie. Môže napríklad veriť v to, že na uspokojenie svojich kolektívnych želaní potrebuje iba nejakého „špecialistu“, odborníka, ktorý mu všetko vyplní. (Cassirer sa v tejto súvislosti odvoláva na Carlyleovu teóriu kultu hrdinov, ktorá ukazuje, že viera v hrdinov je nevyhnutným prvkom ľudskej histórie.) Podľa niektorých historikov civilizácia prešla dvomi historickými etapami. Človek sa najprv prejavoval ako „homo magus“ (magický človek) a neskôr sa stal „homo faber“ – človekom vyrábajúcim. Ak prijmeme toto členenie ľudskej histórie, ukazuje sa, že súčasný politik v sebe spája obe – zdanlivo neporovnateľné, protikladné – úlohy. Musí sa správať a konať aj ako homo magus aj ako homo faber. Práve takúto kombináciu dvoch zdanlivo nesúrodých prvkov považuje Cassirer za jednu z najcharakteristickejších čŕt súčasných politických mýtov. Mýtus a jazyk Ako sme už načrtli, mýty sa niekedy chápu ako produkt neuvedomelej, spontánnej činnosti, slobodnej hry fantázie. To však určite neplatí o súčasných politických mýtoch. Súčasné politické mýty nevznikajú vonkoncom spontánne, živelne. Naopak, sú skrz-naskrz umelý produkt vytváraný šikovnými a prefíkanými „majstrami“. Dvadsiate storočie ako epocha technickej civilizácie malo akoby súdené vytvoriť aj novú techniku mýtu. Prvým krokom v tomto smere bola zmena funkcií jazyka. V ľudskej histórii plnilo slovo – reč dve protikladné funkcie. Prvá bola magická funkcia – magické používanie slov. Druhá bola funkcia sémantická. V archaických spoločnostiach má jazyk vnútorný až posvätný charakter. Preto tu dominuje magická funkcia slova. Magický význam slov vyplýva zo samotnej povahy mýtu – z nerozlišovania znaku a predmetu. Magické slovo neopisuje veci alebo vzťahy, ale usiluje sa prostredníctvom jazyka ovplyvňovať prírodnú a sociálnu skutočnosť. A to predpokladá znalosť magického umenia. A tak iba mág alebo čarodejník je schopný pracovať s mágiou slova. Iba v jeho „rukách“ sa stávajú slová mocenským nástrojom. V modernej spoločnosti sa stal jazyk skôr prostriedkom komunikácie a informácie. A predsa aj tu magická funkcia slova môže prevažovať nad sémantickou. Slová, ktoré sa pôvodne používali v deskriptívnom, logickom, sémantickom zmysle, sa zrazu začnú používať ako magické slová, ktorých úlohou je vyvolať konkrétne emócie a konkrétne konanie. Na ilustráciu Cassirer uvádza knihu Nacistický nemecký jazyk. Slovník súčasného nemeckého používania slov, ktorá vyšla v období fašizmu a ktorá obsahovala všetky slová vytvorené nacistickým režimom. Čo je zaujímavé, charakteristický a dôležitý pre ne nie je ani tak ich objektívny význam a obsah, ako skôr emocionálne pozadie, emocionálna atmosféra, ktorá ich obkolesuje a ktorá ako taká nemôže byť adekvátne vyjadrená v inom politickom kontexte ani v inom jazyku. Napríklad v tomto slovníku sa robí rozdiel medzi slovami Siegfriede a Siegerfriede. Obe slová znejú takmer rovnako a znamenajú skoro to isté (mier a víťazstvo, resp. víťaza). A predsa v konkrétnom politickom kontexte mali celkom odlišný význam. Slovo „Siegrfriede“ označovalo síce mier, ale na základe víťazstva Nemcov v druhej svetovej vojne, kým zase „Siegerfriede“ označovalo mier, ktorý budú, naopak, diktovať nepriatelia fašistického Nemecka. Ľudia, ktorí vytvárali tieto slová, boli skutočnými majstrami politickej propagandy. Zmena slova alebo dokonca jednej slabiky stačila na to, aby dosiahli svoj cieľ. Keď totiž ľudia počuli tieto slová, pociťovali (alebo mali pociťovať) najrozmanitejšie vášne – hnev, nenávisť, zúrivosť či, naopak, hrdosť, povýšenosť, namyslenosť atď. Rituál K magickej technike používania slov sa podľa Cassirerovej teórie pridávali aj nové rituály. Každý politický akt má totiž aj svoj špecifický rituál. A tu politický vodcovia postupujú rovnako metodicky a operatívne ako pri používaní slov. V totalitárnom režime niet miesta na súkromný život jednotlivcov. Ich každodenný život sa riadi množstvom rituálov. Tie sú v totalitnej spoločnosti rovnako pravidelné, rovnako neúprosné a neodvratné ako v tzv. primitívnych spoločnostiach. Nikto nemôže prejsť po ulici, privítať suseda alebo pozdraviť priateľa bez toho, aby sa nepodriaďoval politickému rituálu. Dokonca aj u detí nedodržiavanie rituálu sa považuje za priestupok a hriech voči Veľkému vodcovi a voči celému totalitárnemu štátu. Úloha týchto rituálov je zrejmá. Nič nás nemôže vo väčšej miere zbaviť našej aktivity, tvorivosti, kritického myslenia, pocitu zodpovednosti atď. – skrátka, našej subjektivity ako stereotypné opakovanie nejakého rituálu. Svojho času uvádzali v televízii anglický film o zvláštnom experimente učiteľa histórie na strednej škole, ktorý práve učil študentov o druhej svetovej vojne a o nemeckom fašizme a ktorý sa podujal názorne demonštrovať, že aj títo celkom „normálni“ študenti by pri „náležitej“ výchove neboli imúnni voči pôsobeniu fašistickej ideológie a propagandy. A tak sa anglická škola 70-tych rokov 20. storočia na určitú dobu zmenila na nemeckú školu 30--tych, resp. 40-tych rokov 20. storočia. Všetko začalo opakovaním jednoduchých nacistických rituálov (hajlovaním na začiatku a konci vyučovania, oslovovaním učiteľa „mein führer“, neustálym používaním vojenských postojov, gest, rytmu a skladby reči atď.). Kto sa nechcel prispôsobiť alebo sa v niečom „prehrešil“, bol potrestaný, šikanovaný, ponižovaný najčastejšie vlastnými spolužiakmi. Na konci filmu sa stali všetci – s výnimkou zaľúbenej dvojice – presvedčenými nacistami. Všetko vyvrcholilo záverečnou scénou, kde študenti netrpezlivo očakávajú príchod „vodcu“ – učiteľa do sály. Všetci sú vzrušení až do nepríčetnosti. Až napokon sa „zjaví“, nie osobne, ale iba na premietacom plátne. Nikomu to však už neprekáža. Dav buráca, vstáva, tlieska a čaká, čo mu „Vodca“ povie. Napokon ich ten v plamennom prejave podobnom prejavom skutočného führera vyzve ničiť a likvidovať všetko, čo prekáža a škodí fašizmu. Študenti sú pripravení poslúchnuť výzvu... Film končí záberom na spomínanú „nedotknutú“ dvojicu, ktorá iba neveriacky krúti hlavou. Osobitosť nových politických rituálov ako špecifických foriem vykonávania moci pochopíme, keď ich porovnáme s inými, klasickými formami nátlaku a prinútenia. Metódy nátlaku a prinútenia sa odjakživa používali aj v politike. V drvivej väčšine sa zameriavali na vnucovanie určitých pravidiel konania a, naopak, zväčša im boli ľahostajné myšlienky a pocity ľudí. Súčasné mýty fungujú ináč. Na začiatku menia ľudí, zbavujú ich vôle, aby potom mohli regulovať a kontrolovať ich činy. Politické mýty pôsobia ako zmija, ktorá skôr než napadne králika ho paralyzuje. Preto sa ľudia stávajú často obeťami mýtov bez väčšieho odporu. Obyčajné metódy politického násilia nemôžu nikdy dosiahnuť takýto efekt. Ľudia dokonca pod najväčším politickým tlakom dokážu ubrániť svoju osobnú slobodu a vnútornú nezávislosť. Nie tak v mýte. V ňom sú ľudia neraz porazení skôr ako si uvedomia, čo sa s nimi vôbec deje. Využíva sa pritom známa skutočnosť, že ľudia si niekedy radšej volia závislosť od iných, než by mali samostatne rozmýšľať a prijímať rozhodnutia. Sloboda sa často chápe viac ako bremeno ako privilégium. A v zložitých, vyhrotených situáciách sa „prirodzene“ usiluje zbaviť sa tohto bremena. A práve vtedy akoby „na zavolanie“ prichádzajú na pomoc politické mýty. Tie síce v človeku potláčajú a ničia pocit slobody a nezávislosti, ale súčasne ho zbavujú „bremena“ osobnej zodpovednosti. Pochopiť mýtus To všetko si dobre uvedomujú súčasní politici, ktorí vedia, že veľké masy ľudí sa dajú ľahšie ovládnuť silou fantázie než hrubou silou. A tak dávajú aj tie najfantastickejšie sľuby. Znovu a znovu prorokujú „zlatý vek“ ľudstva. Toto „proroctvo“ s prísľubom krajších zajtrajškov sa stáva neoddeliteľnou súčasťou novej mytológie a aj nových techník riadenia a ovládania. Samozrejme, dnes politici neveštia na základe pozorovania letu vtákov alebo z vnútorností obetných zvierat. Dnes sa hľadajú oveľa jemnejšie, vycibrenejšie metódy veštby – metódy, ktoré si dokonca robia nárok na vedecký či filozofický štatút. No aj keď sa metódy v porovnaní s dobou minulou výrazne zmenili, ich podstata zostáva rovnaká. Napokon si Cassirer kladie otázku, ako môže byť filozofia nápomocná v boji proti mýtom. V odpovedi predovšetkým konštatuje, že filozofi od platónskych čias vynaložili obrovskú energiu na to, aby vylúčili z vedy a filozofie mýty a aby vytvorili racionálne teóriu politiky. V tomto smere azda najambicióznejší projekt vypracoval pozitivista August Comte (1798 – 1857), ktorý chcel založiť novú sociálnu vedu oslobodenú od všetkých povier, predsudkov, mýtov a podobne a kde by sa uplatňovali rovnako exaktné metódy ako v prírodných vedách. Rozkvet politických mýtov v 20. storočí však jasne ukázal na márnosť tohto úsilia. Človek je mýtotvorná bytosť. Tak ako nevyhnutne potrebuje k svojmu životu kultúru, náboženstvo a veľa iných vecí, človek z takých či oných dôvodov potrebuje mýty. Ide však o to, aby nepodliehal falošným mýtom. No ako v tejto súvislosti povedala zase Virginia Woolfová „zabiť prízrak je oveľa ťažšie než zabiť skutočnosť“. Filozofia teda nemôže „zabiť“, zničiť politický mýtus. No filozofia môže umožniť pochopiť protivníka, teda mýtus. A pochopiť mýtus znamená pochopiť nielen jeho slabé, ale aj jeho silné stránky. Často sa totiž sila mýtov a zvlášť politických mýtov (a nielen filozofmi) nedoceňovala. Preto je podľa Cassirera potrebné im neustále venovať pozornosť a vždy konkrétne skúmať ich pôvod, štruktúru, metódy, techniky a dôsledky. No povedzte, nie je to dôvod aspoň na zamyslenie aj pred nadchádzajúcimi voľbami? Autor je vysokoškolský učiteľ