Znechutiť ľuďom politiku bolo ambíciou Dzurindovej vlády
Róbert Madej, poslanec NR SR za Smer-SD Pochádza zo Zvolena, vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave a v diplomovej práci sa zaoberal vzťahmi občanov a polície. V uplynulom volebnom období bol najmladším poslancom Národnej rady. Napriek tomu patril medzi najaktívnejších, o čom svedčia nielen jeho vystúpenia, práca mimo parlamentu, ale aj 19 návrhov zákonov, ktoré predkladal. Pri osobnom stretnutí vás prekvapí najmä slušnosťou, ktorá dnes nie je bežná, a v rozhovoroch zasa rozvážnosťou, prekvapujúcou vzhľadom na jeho vek. Je slobodný a na 29. mieste opäť kandiduje do NR SR. S hosťom Slova sa zhováral Jakub Topol Ktoré boli hlavné oblasti, v ktorých ste sa ako poslanec angažovali? - Keďže pracujem v ústavnoprávnom výbore, zaoberal som sa oblasťou justície. A vlastné návrhy zákonov boli najmä z oblasti sociálnych vecí a rodinného práva. Riešil som napríklad problematiku náhradného výživného, takýto zákon som predkladal dvakrát. Prečo dvakrát? - Lebo až na druhýkrát bol úspešne schválený a v súčasnosti dostáva už 5-tisíc rodičov náhradné výživné. Riešil som problematiku rozvodov dohodou. Tých zákonov je viac, ale ja by som spomenul, že v čase, keď vláda presadzovala spoplatnenie vysokoškolského štúdia, som aktívne proti nemu vystupoval – tak v parlamente, ako aj mimo neho. Prečo si myslíte, že rodinná problematika je oblasť, ktorou by sa mali zaoberať poslanci Národnej rady a dokonca ju riešiť nejakými zákonmi? - Pochádzam z prostredia, ktoré ma celkom prirodzene formovalo ľavicovo, a tak som po príchode do parlamentu pochopil, že sa musím venovať veciam, ktoré sú pre ľudí naozaj problémom. Aj ako koncipient v advokátskej kancelárii aj ako poslanec zastupujem ľudí na súdoch – buď jedného z rodičov alebo plnoleté deti, ktoré sa domáhajú výživného voči rodičom, resp. jednému z nich. Takže vám nebude robiť problém spomenúť si aj na nejaký konkrétny prípad? - Naposledy súd v Bratislave takto určil výživné 6-tisíc plus 1 500 korún na plnoleté dieťa, veľmi úspešnú vysokoškoláčku. To sú veci, z ktorých mám naozaj dobrý pocit, som rád keď ľuďom pomáham. Ako poslanec i ako právnik. Majú dnes plnoleté deti alebo rodičia vôbec šancu domôcť sa v krátkom čase, a nie až po rokoch výživného na súde? - Čo sa týka justície, slušní ľudia ťahajú za kratší koniec. Môžete byť aj v tom prípade konkrétny? - Pre mamičku, ktorá sa domáha výživného od otca, najmä ak je zbehlý v zákonoch alebo si môže dovoliť dobré právne zastupovanie, je takmer nemožné v krátkom čase vymôcť výživné, teda tak, aby jej to naozaj pomohlo. Preto som presadil zákon o náhradnom výživnom. Dnes poberá náhradné výživné 5 000 rodičov, ktorým druhý rodič výživné na dieťa neplatí. Úrady práce tieto peniaze potom vymáhajú od neplatiacich rodičov. Nie je to však zasa len taká kľučka namiesto riešenia zásadného problému nefunkčnosti justície? - Ja ako opozičný poslanec viac urobiť nemôžem. Urobiť poriadok v justícii je úlohou vlády, ministra spravodlivosti a ak to ten (do)terajší nespravil, opozičný poslanec to namiesto neho nedokáže. Zároveň však platí, že štát musí zabezpečiť vymáhateľnosť práva a zákon o náhradnom výživnom je z pohľadu rodiča, ktorý vymáha oprávnené výživné, nástrojom na to, aby toto právo preňho reálne existovalo. Nehovoriac o prípadoch, keď sa výživného domáha dospelé študujúce dieťa, ktorému jeden rodič zomrel a druhý ho nepochopiteľne opustil. Nie je normálne, ak taký študent či študentka musí čakať 14 mesiacov. Z čoho má za ten čas žiť? V predvolebnej kampani sa to „rodinou“ opäť len tak hemží, dokonca aj v rétorike vládnych strán, napríklad kresťanských demokratov, hoci v posledných rokoch sa podmienky pre slušný rodinný život radikálne zhoršujú... - Kresťanskí demokrati mali možnosť vo vláde dokázať, ako veľmi im na rodinách záleží, ale nedokázali nič. Dokonca v predvolebnej kampani hovoria o návrhoch, ktoré podali opoziční poslanci, ako o svojich. Dokonca ide napríklad o návrh, ktorý sme museli štyrikrát predkladať, lebo ho vládni poslanci odmietali podporiť a práve zástupcovia KDH argumentovali proti. O aký návrh ide? - Ide o návrh na zvýšenie príspevku pri narodení dieťaťa. Štyrikrát sme s kolegyňou Muškovou navrhovali zvýšiť tento príspevok pri prvom dieťati na 10-tisíc korún. Prepisy z rokovaní parlamentu dokazujú, že KDH vystupovalo proti a teraz sa tvári, že to vlastne oni navrhli prví. Nechápem to. Vráťme sa k téme rodiny za posledné štyri roky. - Mladé rodiny majú čoraz väčšie problémy. Mladí ľudia majú veľké problémy so získavaním prvej práce, majú nízke platy a s tým súvisí aj to, že nemajú možnosť získať také bývanie, ktoré im umožní založiť si a dôstojne viesť rodinu. Stretávam sa často s tým, že mladí ľudia sa mi sťažujú, že nedokážu vyriešiť základné životné potreby pre založenie rodiny. Treba sa vrátiť k mladomanželským pôžičkám, podporovať výstavbu bytov pre mladé rodiny a riešiť nezamestnanosť mladých. Ak mladý človek nezíska pracovné návyky hneď na začiatku aktívneho veku, ťažko ich získa neskôr. Štát musí mať záujem naučiť mladých ľudí pracovať. Máte za sebou štyri roky práce poslanca. V nej sa veľmi skoro ukáže, či ju človek chce robiť, alebo má iné záujmy. Chceli ste vy vôbec ísť do politiky alebo ste to zobrali ako dobrú príležitosť na začiatok kariéry? - Keby som nechcel ísť do politiky, tak ma nikto nedonúti. Dobre, lenže vy ste sa do parlamentu nedostali po niekoľkých rokoch politickej činnosti, ale ako víťaz nejakej súťaže. To je predsa len zvláštny spôsob, nemyslíte? - V parlamente by mali byť zastúpené všetky sociálne a vekové skupiny obyvateľstva. Do roku 2002 bolo zastúpenie mladej generácie veľmi slabé. Preto SMER – sociálna demokracia zorganizoval odbornú súťaž, ktorej cieľom bolo dať šancu mladým ľuďom, aby sa zapojili do verejného života. Jednou z úloh mladých poslancov je potom zastupovať záujmy svojich rovesníkov. A tušili ste aspoň, za koho idete kandidovať, alebo vám to bolo v podstate jedno: kto robí súťaž, za toho idem? - Už predtým som bol sympatizantom Smeru a jeho politika sa mi páčila, sympatické mi boli postoje jeho predsedu Roberta Fica. Určite by som sa neprihlásil do podobnej súťaže, keby ju robila iná strana, veď som už povedal, že sa považujem za ľavicovo orientovaného človeka. Ťažko nájsť mladého človeka, ktorý by nemal nejaké ideály. Môžete povedať, či vám štyri roky v politike nejaké zobrali alebo vám čosi zostalo? - Pôsobenie v opozícii je veľmi ťažké... Hovorí sa, že v opozícii je, naopak, veľmi pohodlne. - Ak sa vám nechce nič robiť. Lenže, ak sa usilujete čosi presadiť, narážate na tvrdý odpor a čo je najhoršie, často len preto, lebo ste opozičný politik. V politike som prišiel o niekoľko ilúzií. Ako mladý právnik som prišiel o ilúzie o tom, ako sa právo tvorí, a ak sa hovorí, že ľudia by nemali vedieť, ako sa robia párky a zákony, tak dnes viem, že je to pravda. Ale na druhej strane som nestratil presvedčenie, že sa to dá zmeniť, že to nie je nič, čo je nemenné, a aj chcem tú zmenu presadzovať. Naopak mám príjemný pocit z toho, že sa mi podarilo presadiť tri návrhy zákonov. Za každým z nich boli desiatky hodín práce, písania, štúdia problematiky, rozhovorov a konzultácií. O ktoré zákony išlo? - Zákon o náhradnom výživnom som spomínal, ďalej ide o novelu trestného zákona a zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý som spolupredkladal. Dostali ste pocítiť, že niektorý z vašich návrhov neprešiel len preto, že ste opozičným poslancom? - Samozrejme. Vládna koalícia bola v zásade dohodnutá, že opozičné návrhy zákonov nebude podporovať. Takto to aj skoro vždy fungovalo. A často to bola škoda, lebo účelom našich návrhov nebolo atakovať vládu, ale pomôcť ľudom a zväčša aj bez nejakého vplyvu na štátny rozpočet. Keď som raz prišiel slušne požiadať o podporu poslancov SDKÚ, jeden z jej poslancov mi povedal, že ma nepodporí. Tak som argumentoval, že to je dobrý návrh zákona, na čo on zareagoval: ja viem. Keď som sa teda spýtal prečo, povedal len: lebo Smer. A pocítili ste niekedy aj to, že ste najmladším poslancom parlamentu? - Myslím si, že už v prvom roku som svojou aktivitou aj trochu hneval vládnych kolegov, ktorí akoby nechápali, ako je možné, že s aktívnou kritikou prichádzam práve ja, dokonca sa mi Peter Muránsky z KDH raz na televíznej obrazovke ospravedlnil, že ma upodozrieval, že som si parlamentné vystúpenia nepísal sám. Takže zo začiatku tu to podceňovanie pre môj vek možno bolo, ale mám pocit, že neskôr som všetkých presvedčil, že to nie je na mieste. Prieskumy verejnej mienky dokazujú, že parlament má povážlivo nízku dôveru občanov. Uvedomujú si to poslanci, sú schopní si priznať, že im ľudia naozaj neveria? - Nečudujem sa ľuďom, že poslancom neveria, hoci ma to veľmi mrzí. Na jednej strane sú v parlamente ľudia veľmi aktívni, a to nielen pri predkladaní návrhov zákonov, ale pri riešení konkrétnych problémov ľudí na úradoch, na ministerstvách a podobne. Lenže na druhej strane je v parlamente dosť poslancov, ktorí zneužívajú svoje postavenie a ktorí robia zákonodárnemu zboru hanbu. A to verejnosť vidí. Osobne budem rád, ak ľudia dokážu individuálne rozlíšiť, kto je aký poslanec podľa výsledkov jeho práce. Myslím si, že terajší volebný systém vytvára predpoklady pre nezodpovedný prístup poslancov voči voličom. Keby sme boli volení za konkrétny región, bolo by to iné. Zažili ste aj vy nejakých rozčúlených voličov? - Celé volebné obdobie som strávil medzi ľuďmi a nikdy som s tým nemal problém, možno aj práve preto. Nikdy som sa nechcel viezť na nejakej lacnej kritike vlády a skôr som ľuďom hovoril, čo by sme robili inak, keby bol vo vláde Smer, aby ľudia nemuseli na politikov nadávať. Verejnosť často hnevá pohľad do prázdnej rokovacej sály NR SR. Je to taký veľký problém skĺbiť povinnosti v parlamente s prácou medzi ľuďmi? - Každý poslanec zo Smeru – sociálnej demokracie je „zodpovedný“ za tri okresy. Ja som zodpovedný za môj rodný Zvolen, okres Detva a okres Dolný Kubín. Je našou povinnosťou navštevovať tieto okresy, komunikovať so starostami z nich, pomáhať riešiť problémy ľudí, ktorí tam žijú. Určite nie je jednoduché byť pripravený na každé zasadanie parlamentu a chodiť aj medzi ľudí, ale myslím si, že poslanci za Smer sú dôkazom, že sa to dá. Ja som v regiónoch trávil aj celý týždeň. Očakávaná volebná účasť je ďalším dôkazom rastúcej spoločenskej apatie ľudí. Stretávate sa s ňou aj počas svojich návštev v okresoch? - Znechutiť ľuďom politiku, aby nechodili voliť, aby nechali politikov „na pokoji“, robiť si, čo chcú, to bola jedna z ambícií Dzurindovej vlády. Apatických ľudí je, žiaľ, naozaj stále viac. Jediné, čo na to môžem povedať, je, že ak ľudia nepôjdu voliť, nemajú ani najmenšiu šancu na zmenu. Neľutujete po prvých štyroch rokoch, že ste sa prihlásili do tej súťaže o miesto v parlamente? - Politika sa pre mňa stala obrovskou skúsenosťou a z hľadiska odbornosti právnika najmä pôsobenie v ústavnoprávnom výbore. Navyše množstvo mailov či listov od ľudí, ktorým som pomohol, ma presviedča, že to, čo robím, má zmysel a význam pre našich spoluobčanov. Politiku však neberiem ako doživotné povolanie, o ktoré nemôžem prísť, preto popri nej získavam aj advokátsku prax, okrem iného aj bezplatným zastupovaním ľudí na súdoch. Myslím si totiž, že keď človek odíde z politiky, musí sa vedieť etablovať v normálnom živote a počas pôsobenia v parlamente treba zostať v kontakte s ním. Vzhľadom na volebné preferencie Smeru a vaše postavenie na jeho kandidátke musíte byť schopný odpovedať na otázku, čo chcete v politike robiť ďalej. Takže čo? - Ešte intenzívnejšie než doteraz by som chcel pracovať v oblasti sociálnych vecí. Mám na mysli riešenie problémov dôchodcov, invalidov, mladých rodín, študentov a sociálne odkázaných. Očakávam, že táto oblasť bude pre novú vládu absolútnou prioritou a ja by som rád čo najaktívnejšie prispel k riešeniu problémov ľudí.
