Povolebné poučenia
Okrem zjavných prekvapení priniesli tohtoročné parlamentné voľby aj niekoľko poučení. Paradoxne ide o poučenia, ktoré sa pravidelne opakujú, čiže nepadajú na „úrodnú pôdu“. Sú „adresované“ predovšetkým ľavicovým stranám, tie sa však aspoň na Slovensku ukazujú ako nepoučiteľné. Robertovi Ficovi niet čo závidieť. Isteže, každý stranícky líder by chcel dosiahnuť to, čo sa podarilo jemu, navyše ak sa dlhodobo hovorilo – dokonca aj v samotnom Smere, čo dokázal napríklad rozhovor Slova s jeho podpredsedom Dušanom Čaplovičom, že predpokladaný volebný výsledok je „nafúknutý“. Zdá sa, že R. Ficovi – lebo je to nepochybne predovšetkým jeho zásluha – sa podarilo výrazne stabilizovať predtým rozkolísaný elektorát, k čomu prispelo aj štvorročné vládnutie Mikuláša Dzurindu. Smer: vládne dilemy Aj napriek výraznému víťazstvu je však šéf Smeru v prekérnej situácii, lebo volebné výsledky mu dávajú len malú šancu zostaviť vládu, ktorá by jeho dlhodobému zámeru vybudovať zo Smeru stabilnú sociálnu demokraciu plne vyhovovala. Nikto dnes nedokáže predpovedať, pod akým veľkým tlakom, aby konečne vstúpil do vlády, je, z ktorých strán ten tlak prichádza a aké má možnosti nepodľahnúť mu natoľko, aby sa jeho sen o dlhodobo silnej strane nerozplynul hneď po jednom volebnom období. Najcitlivejšou pritom bude spolupráca so SNS, ktorá je neočakávane silná a z úvah o povolebnom vývoji ju vynechať nemožno. Lenže vládne spojenie s ultranacionalistami a šovinistami by Smeru okrem domácich a zahraničných politických problémov prinieslo aj praktické prekážky. Ako by riešil vzťah vlády k 14. marcu alebo k SNP? Vznik vládnej koalície Smeru so SNS a HZDS – ktorou vládna pravica strašila tesne pred voľbami – je však málo pravdepodobný aj preto, lebo Slota je príliš samoľúby a príliš na koni, aby nevyužil príležitosť „pomstiť sa“ Vladimírovi Mečiarovi. Ten by sa zasa musel cítiť veľmi nepríjemne vo vláde s R. Ficom, nehovoriac o tom, že sa dodnes nevzdal presvedčenia, že jediným skutočným štátnikom vhodným na post premiéra je na Slovensku on. Vo všeobecnosti však bude zaujímavé sledovať, ako rýchlo dokážu slovenskí politici „zabúdať“ na osobné urážky a útoky, ktorých sme za uplynulý rok zažili toľko, ako ešte nikdy predtým. Okrem možnosti, že Smer zostane v opozícii a doterajšia pravicová koalícia vymení ANO za HZDS, nemožno úplne vylúčiť ani vládne spojenectvo Smeru a SDKÚ. Jiří Paroubek vie presne, prečo R. Ficovi odporučil ako prvý rozhovor s terajším premiérom. Hľadanie modusu vivendi by síce v takom prípade bolo náročné, ale nie nemožné. Napokon, M. Dzurinda už naznačil, kde by bol priestor na ústupky z „reforiem“. Napríklad presadenie svojich zámerov v zdravotníctve by pre Smer prinieslo rozhodne viac politických bodov než zmeny v „reforme“ daní a dôchodkov, lebo to prvé môžu ľavicoví voliči pocítiť takmer okamžite, tomu druhému ani veľmi nerozumejú. Nehovoriac o tom, že takéto spojenie by mohlo byť stabilné a štyri roky je dosť dlhá doba na to, aby sa ľudia presvedčili, že nezvyčajné spojenectvo bolo prejavom „štátnickej zodpovednosti“. V každom, ale najmä v tomto prípade si však Smer musí dať dobrý pozor na stanovenie jasných pravidiel koaličnej spolupráce. Predovšetkým ak do nej vstúpi s ostrieľanými „harcovníkmi“, ktorí dobre ovládajú všetky zákutia politiky a vedia ich využívať, zatiaľ čo nikto zo Smeru nemá osobné skúsenosti z vládnutia, tobôž koaličného. KSS: štvorročné zlyhanie Návrat KSS do mimoparlamentných „radov“ nie je pre pozorného pozorovateľa žiadnym prekvapením a takéto predpovede sa objavili už pred dvoma rokmi. Komunisti dostali zaslúženú „odmenu“ za svoje štvorročné pôsobenie či skôr nepôsobenie vo vysokej politike. Odvolávanie sa na mediálnu blokádu je výhovorkou, o čom svedčí absolútna publikačná impotencia jej predstaviteľov dokonca aj na stránkach Slova, s výnimkou K. Fajnora. Poslanci za KSS nič nepísali, lebo nemali čo ponúknuť. Radikálne naladeným ľavicovým voličom prázdne frázy a nostalgické spomienky (navyše, ak ich prezentuje Biľakov zať) nestačia. Slovenskí komunisti trestuhodne premrhali potenciál, ktorí mali, a poriadne skomplikovali život ľavici u nás. Ak sa po páde SDĽ zdalo, že ľavicu už viac zdiskreditovať nemožno, KSS dokázala pravý opak. Analýza, ako sa jej to podarilo, si vyžaduje oveľa viac priestoru, nie je však isté, či o ňu v strane majú záujem. KSS síce nečaká osud SDĽ, ale celkom určite bude pokračovať jej politická marginalizácia. Môže si za to len sama, lebo vôbec nepochopila, kto sú jej potenciálni voliči, a oslovovala v podstate len scvrkávajúcu sa skupinku nostalgikov. Zisk KSS v podobe vyše 15 miliónov korún za voličské hlasy by mohol byť dobrým základom na modernizáciu radikálneho ľavicového hnutia (tváriť sa, že politika sa dá robiť bez peňazí, znamená vytvárať priestor na ich pochybné získavanie), lenže podstatnou musí byť výrazná zmena v jej širšom vedení, a to nielen na centrálnej úrovni. KSS je na rozdiel od Smeru naozaj kolektívne riadená strana, preto výmena len predsedu, ktorý takúto možnosť naznačil, by nič nevyriešila. Zatiaľ sa však nezdá, žeby komunisti boli schopní vykonať také zásadné zmeny v rýchlom čase. Autor je spolupracovník slova
