Plynu je v Uzbekistane dostatok, keď treba...
Charakteristikou prvej dekády 21. storočia je všeobecné smerovanie k integrácii. Rôznorodé integračné procesy silnejú nielen v Európe, ale aj na Kaukaze, v európskej časti bývalého ZSSR a v Strednej Ázii. Koncom januára 2006 sa zasadnutím Eurázijského ekonomického spoločenstva (EES) v Sankt Peterburgu ukončila nová fáza postsovietskej integrácie. Po rokoch do tohto spoločenstva vstúpil aj Uzbekistan, čím minimalizoval možnosti svojich zahraničnopolitických excesov a uzatvoril kruh nového spoločného priestoru. Tu si na vodcovstvo oprávnene robí nároky Rusko, pričom hlavnou úlohou je nenásilné získanie legálneho prístupu k využívaniu a kontrole energetických zdrojov Strednej Ázie. Pritom nejde len o plyn a ropu, akoby sa zdalo, ale už aj o urán. Rusko si takýmto spôsobom postupne upevňuje svoju pozíciu číslo jeden na svetovom energetickom trhu. Je čo ponúknuť V otázke energetickej spolupráce s Ruskom I. Karimov postupuje ako obyčajne priamočiaro, nekompromisne a tvrdo. Koniec koncov, na Východe sa slabosť trestá a neodpúšťa. Navyše je tu aj aktuálna geopolitická a geoenergetická situácia, ktorú rozumní štátnici zvyčajne využijú. Totiž plané filozofovanie, aj keď za peniaze amerických daňových poplatníkov, charakteristické pre „slovenských energetických expertov“ je síce v Bratislave moderné, lenže nič sa tým nerieši. Štátna spoločnosť Uzbekneftegaz z poverenia I. Karimova ponúka v roku 2006 zahraničným investorom na spoločné využívanie desať nových nálezísk ropy a plynu s predpokladaným výnosom 1,76 miliardy ton uhľovodíkových palív. Podľa jej predstaviteľa Umidžona Israilova ide o štyri bloky v Ustjurtskom regióne, tri v Bucharsko-chivinskom, dva v Suchradarynskom a jeden vo Ferganskej doline. Spolu týchto 10 blokov predstavuje plochu 19,5 km2 . V súčasnosti je už vyčlenených 41 podobných blokov, z ktorých 17 využívajú zahraniční investori. Keď je reč o zahraničných investoroch, tak sú to predovšetkým a hlavne ruský Gazprom a LUKoil. Ruské giganty hrajú prvé husle, ale na svoje si prídu aj CNPC z Číny, malajská firma Petrona, ako aj KOGAS a KNOG z Južnej Kórey. Tento výpočet naznačuje zahraničnopolitickú orientáciu Uzbekistanu. A niet sa čomu diviť. Svalnaté reči z Európy a demokratizačné schémy vnucované subštruktúrami amerických tajných služieb pod pláštikom rôznych nadácií Taškentu nevoňajú. Nakoniec, nie sú akceptovateľném ani z historického, kultúrneho a náboženského dôvodu. V roku 2005 bol v Uzbekistane prijatý program geologického prieskumu do roku 2020, ktorého výsledkom má byť nárast overených zásob uhľovodíkových palív o ďalších 1,15 miliardy ton. Pritom už dnes je Uzbekistan na druhom mieste v objeme vyťaženého plynu v rámci Spoločenstva nezávislých štátov a patrí do prvej svetovej plynovej desiatky. V krajine je v prevádzke 197 nálezísk. 96 je ropných a ropno-plynových a na 91 sa ťaží len plyn. Nové vzťahy, staré priateľstvá Uzbekistan, čo I. Karimov potvrdil počas svojho stretnutia s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, je pripravený od roku 2007 dlhodobo dodávať Rusku prírodný plyn s akceptáciou svetovej konjunktúry cien. Teda svetové ceny! A Moskva nemá výhrady. Podľa Erkina Vagapova, generálneho riaditeľa Uzbektransgaz, ide o „normálnu schému vzťahov...“ Len škoda, že si jeho slová nevšimli v Kyjeve alebo v Bruseli. Možno ich bude inšpirovať predseda predstavenstva nášho SPP Philippe Boucly, ktorý pre Hospodárske noviny 8. 6. 2006 konštatoval: „Musím pripomenúť, že Rusko bolo zatiaľ vždy spoľahlivým partnerom.“ Aj Alexander Rjazanov, podpredseda správnej rady Gazpromu, ktorý bude z Uzbekistanu kupovať plyn, si myslí, že trhový zákon ceny je v kombinácii s dlhodobým odberom správny ekonomický inštrument. Aspoň tak sa vyjadril na konferencii venovanej problematike ropy a plynu v Strednej Ázii, ktorá sa pravidelne koná koncom mája v Taškente. Pravidelne, ale bez účasti slovenských expertov. Doteraz Taškent predával svoj plyn na základe ročných kontraktov. Len v tomto roku Uzbekneftegaz plánuje exportovať 12,6 mld. m3 plynu, z ktorých 9,1 mld. m3 odoberie Rusko. V roku 2005 bolo exportovaných celkom 11,5 mld. m3 a do Ruska odišlo 8,2 mld. m3. Zvyšok šiel najmä do Kirgizska, Kazachstanu a Tadžikistanu. Ak v roku 2004 Gazprom nakupoval v Taškente za 40 dolárov, tak v roku 2005 to bolo za 44 dolárov a v tomto roku je už cena 60 dolárov za tisíc metrov kubických. Ak si zoberieme kalkulačku, je jasné, koľko dostal I. Karimov a spol. za plyn len z Moskvy. Lenže po odrátaní pohody a komfortu dcéry prezidenta to na krajine nie je vidieť. Skôr naopak. Koľko môže ešte dostať za plyn? Celkovo má Uzbekistan zásoby cca. 6,25 trilióna m3 prírodného plynu. Lenže tu platí priama úmera: čím väčšia je nevedomosť občanov, tým väčšiu moc má nad nimi vládnuca byrokracia. Toto si dobre uvedomoval nielen John Stuart Mill, ale dnes to uplatňuje aj neprekonateľný žiak N. Macchiavelliho, prezident I. Karimov. Spomenutý A. Rajazanov povedal ešte jednu vážnu vec. Podľa jeho názoru sú v Uzbekistane vhodné ekonomické a politické predpoklady na rozvoj dlhodobých partnerských vzťahov medzi Moskvou a Taškentom v energetickej oblasti, čo vytvára predpoklady na novú energetickú rovnováhu v Strednej Ázii. Ako vidno, zatiaľ čo jedni o energetickej bezpečnosti mudrujú, druhí sa o ňu starajú. Bez vojen a výmyslov o hrozbe terorizmu. Spolupráca Moskvy a Taškentu Pilotným projektom spolupráce Moskvy a Taškentu je ťažba plynu na základe dohody o rozdelení produkcie z náleziska Šachpachta. Dohoda vstúpila do platnosti 14. 4. 2004 a bola jednou z prvých veľkých dohôd po tom, čo I. Karimov po počiatočnej proamerickej eufórii silne zanevrel na Washington. Projekt predpokladá ťažbu 0,5 mld. m3 plynu ročne a jeho prepravu plynovodom Buchara – Ural. Ten bol postavený ešte počas éry ZSSR a Gazprom ho o. i. využíva aj na dopravu turkménskeho plynu a jeho následný predaj Číne. Tak sa Uzbekistan stal aj jedným z rozhodujúcich transportných elementov v rámci Strednej Ázie. Maximalizácia prístupu k využívaniu zdrojov a pozícií krajín Strednej Ázie pre Moskvu súčasne znamená aj upevňovanie kontroly nad južnou časťou Sibíri a Uralu. Potiaľ to je z pohľadu geopolitickej teórie a praxe v poriadku. Napriek optimizmu však budú geopolitické perspektívy Ruska v Strednej Ázii ešte mnohokrát preverené. Najmä energetickými záujmami Číny. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
