Ficove dilemy

Najneskôr o týždeň bude predseda Smeru-SD referovať prezidentovi výsledky svojho úsilia o zostavenie novej vlády. Vzhľadom na výsledok volieb sa zatiaľ zdá, že rokovania prebiehajú rýchlo a najneskôr na úvodnej schôdzi nového parlamentu spoznáme novú zostavu vládnej koalície.
Počet zobrazení: 1263
3-m.jpg

Najneskôr o týždeň bude predseda Smeru-SD referovať prezidentovi výsledky svojho úsilia o zostavenie novej vlády. Vzhľadom na výsledok volieb sa zatiaľ zdá, že rokovania prebiehajú rýchlo a najneskôr na úvodnej schôdzi nového parlamentu spoznáme novú zostavu vládnej koalície. Robert Fico už evidentne má o svojich koaličných partneroch jasnú predstavu. A je čoraz jasnejšie, že čisto „opozičnú“ vládu – z dnešného pohľadu - mať nebudeme, alebo len ako východisko z núdze. Ešte stále sa síce nedá úplne vylúčiť spojenie Smeru s HZDS a SNS, ale pre Ficovu stranu by to bolo len núdzové riešenie. Hoci by jej na jednej strane umožnilo razantnejšie presadzovať volebný program a meniť doterajšie „reformy“, z medzinárodného hľadiska by takáto vláda hľadala akceptáciu len veľmi komplikovane a o pochybovať možno aj o jej stabilite. SNS je stále hlboko rozdelená na prívržencov Jána Slotu a Anny Belousovej a HZDS je dnes už len zhlukom individuálnych záujmov, ktoré sa môžu v priebehu volebného obdobia prudko meniť. SNS: bizarný partner Už predvolebná kampaň niekdajšej najsilnejšej slovenskej strany naznačila, že časy pevného vedenia Vladimíra Mečiara sú definitívne preč. „Silní muži“ HZDS si síce stále uvedomujú, že jedinou motiváciou jeho voličov je už iba osoba predsedu, ale toto ich nútilo ako-tak ho rešpektovať len pred voľbami. Dôležitým je fakt, že v kampani HZDS dominovali individuálne „subkampane“ mnohých kandidátov, ktorí budú vo vlastnej ceste pokračovať aj po voľbách. V. Mečiar už dávno nemá neodolateľnú gravitačnú silu, ba zatiaľ čo na získanie aspoň minimálneho počtu voličov ho HZDS ešte stále potrebovalo, pre nejakú koaličnú spoluprácu je skôr prekážkou. V nasledujúcom volebnom období zažije jeho poslanecký klub ďalšie odchody a ďalšie kupčenie a nepochybne mnohí Mečiarovi poslanci budú hľadať priestor na „individuálne uplatnenie sa“. To však prispeje k podobnej nestabilite tohto poslaneckého klubu, akú sme zažili v predošlom parlamente. Slovenská národná strana sa ukazuje ako oveľa stabilnejší partner, ale požiadavku Jána Slotu, aby sa stal ministrom vnútra, nemôže brať R. Fico vážne. Predstava, že sa obdivovateľ klérofašistického režimu a zástanca riešení etnických problémov na princípe „veľký bič a malý dvor“ stane koaličným partnerom sociálnych demokratov, vyznieva prinajmenšom bizarne. Ako by v takom prípade vláda oslavovala výročie Slovenského národného povstania? A dokázal by R. Fico udržať dnešnú úroveň vzťahov s členmi Strany európskych socialistov, predovšetkým s ČSSD, ktorej by to mohlo narobiť problémy aj na domácej scéne? S HZDS to naozaj vážne môže myslieť iba Mikuláš Dzurinda, ktorý si jeho služby i schopnosť „individuálneho prístupu“ jeho poslancov odskúšal už niekoľkokrát. Lenže pre zásadne odmietavý postoj kresťanských demokratov musí na pravicovú vládu SDKÚ, SMK, KDH a HZDS zabudnúť. A tak máme zodpovedaný prvý povolebný rébus: dvojnásobný premiér trojnásobným nebude, aspoň nie zatiaľ. Iba takéto zloženie totiž Dzurindovi zaručovalo postavenie najsilnejšieho vládneho subjektu a druhé pokračovanie na premiérskom poste. V každej inej (čo i len teoreticky) možnej zostave sa líder SDKÚ predsedom vlády stať nemôže. S najväčšou pravdepodobnosťou teda vládu opustí: je nepredstaviteľné, aby niekomu inému robil ministra. Mimochodom, toto je ďalšia nápadná podobnosť medzi Mikulášom Dzurindom a Vladimírom Mečiarom. Spojenie s SDKÚ V slovenskej politike nemožno vylúčiť nijaké zvraty, ale po víkende sa ukazuje, že SDKÚ odíde do opozície. Minimálne v prípade, že vládu zostaví Smer-SD. Naozaj je nie ťažké, ale v podstate nemožné nájsť spoločné programové zásady, najmä v pohľadoch na tzv. reformy. Asi nikto by nechcel písať programové vyhlásenie, za ktoré by mali jednotne hlasovať poslanci týchto dvoch strán. Na druhej strane ich spojenie môže priniesť Smeru niekoľko pragmatických výhod. V prvom rade by získal stabilného koaličného partnera. Dnes má len málokto vo svojej strane tak pevne opraty v rukách ako M. Dzurinda s Ivanom Miklošom. Odchody z klubu či kupčenie s ich poslancami je viac ako nepravdepodobné. Zároveň by sa R. Fico „zbavil“ silného opozičného partnera, lebo v „odborníckom populizme“ sa SDKÚ vyrovná len málokto. Vystúpenia opozičných poslancov (nielen parlamentné) Dzurindu, Mikloša, Radičovej či Žitňanskej budú pre každú vládu ťažkým sústom, nehovoriac o intenzívnej mediálnej činnosti pravicových think-tankov a rôznych „občianskych združení“. Smeru by spojenie s SDKÚ ublížilo, ale aj to by mohol byť len dočasný efekt. M. Dzurinda už naznačil, že zdravotnícka „reforma“ pre neho nie je fetišom, takže v tejto oblasti by, zdá sa, Smer dostal priestor na realizáciu svojich programových zámerov. V daňovej a dôchodkovej oblasti by síce musel robiť isté kompromisy, ale tie by ľudia nemuseli vnímať natoľko negatívne, ako pozitívne by mohli prijať zmeny v zdravotníctve. Daniam voliči Smeru veľmi nerozumejú a len ťažko dokážu v tejto oblasti identifikovať pozitívne či negatívne zmeny pre nich samých. Prvé vážnejšie a plošné negatíva dôchodkovej „reformy“ sa prejavia tak o dvadsať rokov a dnes verejnosť vníma možnosť súkromných úspor, ktoré sa dajú dediť, skôr pozitívne. Lenže práve na zdravotníctvo sú ľudia citliví a tak ako negatívne dosahy zmien v ňom nedali na seba dlho čakať, aj pozitívne by mohli ľudia pocítiť ešte v tomto volebnom období. Hoci by teda vládnutie Smeru s SDKÚ bolo spočiatku pre Ficových voličov veľkým sklamaním, neskôr by dokázali oceniť pozitívne výsledky, ak sa nejaké dostavia. Pyrrhovo víťazstvo (?) Ficovo vládnutie s Dzurindom by sa teda nemuselo skončiť pre Smer katastrofou, aj keď zvládnuť ho strategicky a predovšetkým takticky by bol určite poriadny oriešok. Terajší premiér je totiž veľký hráčom, majstrovsky zvláda najmä zákulisné ťahy a boje a rád v politike využíva najmä tie. Nie nadarmo sa hovorí, že najvyšším stupňom politického nepriateľstva je koalícia. Vládnutie s SDKÚ by teda pre Smer nemuselo znamenať katastrofu, hoci by to určite nebola prechádzka ružovým sadom. Vyzerá to tak, že jazýčkom na váhach napokon vôbec nebude HZDS, skôr sa ním stalo KDH. Niektorí ľudia vo vedení Smeru zjavne uprednostňujú spojenie s KDH a SNS, ale Vladimír Palko to v Sedmičke na JOJ-ke povedal inak: ak sa KDH rozhodne ísť do vlády, vznikne koalícia so Smerom a SMK. Výhody tejto trojkoalície pre Smer spočívajú najmä v tom, že by v nej bol výrazne silnejším partnerom, a zároveň sa ukazuje, že SMK i KDH majú dosť dôvodov podporiť „sociáldemokratizáciu“ ich vlastných „reforiem“. Desaťtisícové straty hlasov oproti predošlým voľbám (o ktorých píšeme na inom mieste) dokazujú, že voliči oboch pravicových strán sú sociálne citlivejší, než si ich lídri mysleli. A tak im „naprávanie reforiem“ príde vhod, najmä keď nositeľmi tých najdôležitejších (daňová, dôchodková, zdravotnícka) boli aj tak ich koaliční partneri. Zo zostavovania vlády je napokon predovšetkým vnútrostranícky problém KDH. Tlak miestnych a regionálnych štruktúr na vstup či udržanie sa vo vládnej koalícii nie je ani novinkou, ani špecifikom KDH. Dobre ho poznajú lídri všetkých strán. Ťažšie sa však časť hnutia zmieri so stratou fundamentalizmu, k čomu by nevyhnutne muselo dôjsť. Volanie po vyvodení zodpovednosti za zlý volebný výsledok je síce pochopiteľné, ale nie je jasné, či tí, ktorí sa ozývajú, majú sami jasno, v čom urobilo KDH chyby. Skôr sa zdá, že sebareflexia chýba aj im. Ak však vedenie kresťanských demokratov vyrieši vnútorné problémy, mohla by aj koalícia Smeru, SMK a KDH byť dostatočne stabilná, aby „prežila“ celé štyri roky. R. Fico si musí dávať dobrý pozor, aby sa volebné víťazstvo napokon neobrátilo proti jeho strane. Ako to už v politike býva, vyberá si len zo zlých a ešte horších možností. Proti každej z nich sa nájde množstvo výhrad, ale úsilie Smeru zostaviť vládu v každom prípade je rovnako zjavné ako oprávnené. Zaťahovanie J. Slotu môže byť len taktickým manévrom voči iným potenciálnym partnerom, ale aj skutočným cieľom. Za každé riešenie zožne R. Fico veľa kritiky, len vždy z inej strany. No jediné, z čoho by mal byť „nervózny“, je reakcia voličov. Navyše nie teraz, ale pred ďalšími voľbami. Dokáže byť konečne politikom, ktorý ľavicových voličov nesklame? Autor je politológ a stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984