Národ a štát – európska konštrukcia?

Pochopeniu politických procesov v treťom svete často bráni fakt, že pri ich analyzovaní sú používané kategórie vytvorené na opis európskeho (často dokonca západoeurópskeho) politického života. V iných prípadoch sú zas procesy v „modernom svete“ a v „rozvojovom“ opisované z dvoch rôznych hľadísk, pričom v rozdielny prístup vedie k hodnotiacim záverom stavajúcim „modernú“ politiku európsko-severoamerického sveta nad „tradičné“ systémy ostatných krajín. To platí aj o pojme „národ“. Dvojaké videnie Od momentu, keď sa regióny, ktoré dnes označujeme ako „tretí svet“ či „rozvojové krajiny“ stali pevnou súčasťou periférie eurocentrického sveta, bol súčasťou uvažovania o nich aj pojem „národ“. Jeho obsahová náplň bola interpretovaná rôznymi spôsobmi, v súlade s priestorovo a časovo špecifickými materiálnymi podmienkami a politickými záujmami. Vestfálsky mier býva zvyčajne označovaný za medzník vytvárania európskeho „národného štátu“. Moment, od ktorého sa stáva centrálnym pojmom politickej filozofie „národná suverenita“. Západná Európa však v tom čase nebola uzavretým systémom – v období, v ktorom sa formovali európske „národy“ a „národné štáty“, v ktorom sa princíp „národnej suverenity“ stával určujúcim pre medzinárodné vzťahy, krajiny západnej Európy rozširovali svoje koloniálne ríše v regiónoch Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky a Oceánie. Odopieranie suverenity „iným“ národom, pri akcentovaní suverenity národa vlastného, tak vytváralo protiklad, ktorý sa musel prejaviť aj v rovine politickej filozofie. Spôsob definovania podstaty národa, procesu jeho vytvárania a jeho miesta medzi inými sociálnymi skupinami vo vtedajšom koloniálnom svete bol tak výslovne politickou otázkou, nakoľko z neho vyplývali aj názory na (ne)opodstatnenosť koloniálneho panstva ako takého. V tomto období môžeme hľadať korene dvojakého prístupu k opisu politickej reality v „moderných“ a „predmoderných“ či „tradičných“ spoločnostiach. Napriek rozpadu koloniálnych impérií sa hierarchické usporiadanie medzištátneho systému zachováva. Prejavuje sa to aj v rovine teórie. V politickom myslení a diskurze („odbornom“ i „verejnom“) v krajinách centra, ale i (semi)periférie, je tak ešte vždy časté rozdeľovanie sveta na „civilizovanú“ (resp. „vyspelú“) časť a „rozvojový“ svet, „zaostalý“ svet a pod. Ekonomické a sociálne rozdiely medzi rozličnými časťami Zeme sú realitou, problematické sú však z toho vyvodzované závery. „Rozvojový“ svet je považovaný za tým či oným spôsobom „nedostatočný“ oproti „rozvinutému“. Spôsobom prekonania „nedostatočnosti“ je jeho „civilizovanie“ – proces, v ktorom prijme normy, hodnoty „rozvinutého“ sveta. Predkoloniálne prístupy Prichádzajúci európsky (a neskôr severoamerický) kolonializmus nenašli koloniálne spoločnosti v stave „tabula rasa“, pokiaľ ide o teoretické modely opisujúce (a zdôvodňujúce) rozdelenie politickej moci v spoločnosti. Nakoľko však kolonializmus rozvrátil existujúce politické štruktúry, zmenou prešlo aj premýšľanie o nich. Prispôsobilo sa realite europocentrického sveta, ponechalo si však niektoré špecifické, v predkoloniálnej histórii zakorenené znaky. Príkladom môže byť Južná Ázia. V predkoloniálnom období neexistoval jednotný prístup k vzťahu medzi politickou mocou a obyvateľstvom, nad ktorým je vykonávaná. Základňou lojality voči štátu, a teda i základom spoločnej identity bol v predkoloniálnom a rannokoloniálnom období v južnej Ázii v podstate feudálny vzťah označovaný pojmom „swamisewa“ – lojalita k pánovi. Tento hierarchický spoločenský vzťah, podobne ako v európskom feudalizme, obsahoval práva a povinnosti na oboch svojich stranách – bol vysvetľovaný ako výmena ochrany za služby. V každej hierarchickej spoločnosti je moc je potrebná, ale musí byť udržiavaná v presne stanovených hraniciach. Moc vyzýva k súhlasu, ale i reciprocite. Ponúka protihodnotu, ktorá je súhrnom najrôznejších foriem zodpovednosti a povinností v závislosti od jednotlivých režimov. Feudalita je potom výmenou ochrany (symbolickej i skutočnej) za vernosť a služobnosť. V sakrálnej rovine sa tento vzťah prejavoval podriadením sa titulárnemu božstvu pána. Takto chápaná feudálna lojalita voči suverénovi však nevyčerpáva predkoloniálne chápanie skupinovej „štátnej“ identity v Južnej Ázii. Druhou súčasťou „tradičného patriotizmu“ bola lojalita k ohraničenej lokalite, k „domovine“, nazývaná „deshbhakti“. Zem nebola chápaná len geograficky, ale aj sociálne – patrí k nej aj obyvateľstvo, ktoré na nej žije. Deshbhakti tak pod seba zahŕňala aj pojem swamisewa – suverén dokazoval plnenie svojich povinností ochranou „domoviny“ a jej obyvateľov. Týmto sa mala dosiahnuť jedna z podmienok efektívneho výkonu politickej moci – súhlas ovládaných. Tieto myšlienky, ktoré tvoria politické povedomie „más“, boli prepojené s predstavami o „správnej vláde“ zakorenenými v juhoázijskej nábožensko-filozofickej tradícii. Podobne ako v európskych dejinách politického myslenia vychádzali z analógií medzi prírodnými vedami, filozofiou, a učením o človeku a správnej vláde. Na politiku, etiku a fyziku sa hľadelo z analogických východísk: politická spoločnosť, mesto (ako teritoriálne vymedzená pospolitosť), ľudské telo, krajina – sú riadené pomerom a rovnováhou rozličných elementov (vzduch, oheň, voda, zem). Presná podoba jednotlivých myšlienkových prúdov nie je v tejto súvislosti zaujímavá, dôležité sú závery – spoločnosť v rámci jedného štátu tvorí organický celok, v ktorom je úlohou suveréna udržiavať harmóniu. Ľudská myseľ, ľudské telo, mesto a politická spoločnosť sú kompozičnými a komplementárnymi organizáciami biomorálnej povahy, spojenými racionálne pochopeným vlastným záujmom a láskou. Suverén je garantom dharmy, teda správneho spôsobu života. Vplyv kolonializmu Nástup britského kolonializmu vnáša do toho diskurzu nové, vonkajšie prvky. Nebol to proces prudkej či diskontinuálnej zmeny, ktorý by rozvrátil tradičné spôsoby spoločenského života a intelektuálny svet a na ich ruinách postavil nový systém. Britské koloniálne panstvo bolo v Indii úspešné práve preto, že dokázalo využiť existujúce štruktúry, pričom nešlo (prevažne) o vedome programovaný proces, ale o výsledok oportunistického hľadania spôsobov zefektívnenia kontroly a extrakcie zisku. Hoci bol nástup kolonializmu postupný, svojim pôsobením zásadne zmenil politickú realitu v kolonializovanej krajine. Kolonizujúca Európa nepretvorila kolonizované spoločnosti „na svoj obraz“, ale „podľa svojich potrieb“. Výsledkom musela byť aj zmena nazerania na politickú moc a vzťah medzi jej držiteľmi a ovládanými: - Koloniálna mocnosť často určila nové administratívne hranice, čím sa narušili niektoré predtým existujúce väzby lojality, ako aj ekonomické väzby. - Každý politický problém je transformovaný na technický, jeho riešenie je teda v rukách „racionálne konajúcej“ koloniálnej správy. Vzniká tak „neoficiálny“ politický život – v prípadoch, keď sa koloniálne autority ukážu neschopné riešiť nejaký problém, posilňuje sa postavenie lokálnych elít nastupujúcich na ich miesto. Oslabuje sa tým pocit identity voči teritoriálne definovanému celku na úkor čiastkových kolektívnych identít (regionálnych, náboženských, kastovných, a pod.). - Tradičná vládnuca vrstva, ktorá plní funkciu sprostredkovateľa, koná pod vonkajšou kontrolou, voči svojim subjektom pociťuje stále nižšiu zodpovednosť. Jej mocenské postavenie sa opiera viac o súhlas koloniálnej mocnosti, ako o súhlas ovládaných. - Moc je legitímna vo vzťahu ku koloniálnej vláde, nie vo vzťahu k nejakému „prirodzenému“ princípu – možno ju teda spochybniť na inom ideovom základe. Východoindická spoločnosť sa v južnej Ázie uchytila v prvom momente ako sprostredkovatľ mogulských panovníkov – s tým, ako klesá schopnosť centrálnej moci efektívne vládnuť nad okrajovými územiami, posilňuje sa pozícia „miestnej aristokracie“ – inštitucionalizovaných prostredníkov medzi formálnym suverénom a jeho subjektami. Jedným z nich sa stáva aj britská Východoindická spoločnosť. S rozširovaním svojej moci sa stala postupne „ochrancom“ suveréna – mogulského panovníka – keď prebrala všetky jeho faktické práva a panovníkovi ostáva len formálna funkcia. Briti však neboli len „ďalšími úspešnými dobyvateľmi“. Na rozdiel od tých predchádzajúcich sa nestali súčasťou indickej spoločnosti – rozvoj spôsobov komunikácie a britskej ekonomiky im umožnil, aby skutočným centrom moci ostal Londýn. Briti neboli „vládcovia krajiny“, ale len „vládcovia nad krajinou“. Z pohľadu predkoloniálneho politického myslenia boli suverénom, ktorý porušil kolobeh, dharmu, ktorý od svojich subjektov vyžaduje lojalitu a služobnosť, no neposkytuje im „ochranu“ (ani tak nie pred vonkajším nepriateľom, ako pred lokálnymi reprezentantmi britskej moci). V juhoázijskom politickom diskurze (opäť – na úrovni politickej praxe i filozofie) tak dochádza k faktickému oddeleniu pojmov „národ“ (ako prirodzená, teritoriálne či kultúrne definovaná komunita, umožňujúca harmonický rozvoj indivíduí, ktorí ju tvoria) a štát (politická moc, tvoriaca inštitucionálny a normatívny rámec spoločenského života). „Moderný“ nacionalizmus a štát Tradičný patriotizmus však už nemohol fungovať v podobe, ktorú mal v predkoloniálnom či ranokoloniálnom období. Regionálne politické elity neboli suverénom, ale len prostredníkom, vykonávateľom koloniálnej moci. S tým spolupôsobilo rozširovanie teritoriálneho rozsahu diskurzu – vytvorenie (hoc obmedzenej) sféry verejného diskurzu, ktorá svojím dosahom prekračovala regionálne hranice. Podstatnou bola pritom zvýšená mobilita, a to jednak v dôsledku zdokonaľovania fyzických komunikácií (stavba železníc), rozvojom „masovej komunikácie“ (noviny, vzdelávacie inštitúcie), tak aj vytvorením verejnej správy pokrývajúcej prakticky celé územie Južnej Ázie, do ktorej nižších priečok bolo po roku 1830 cielene vo vyššej miere prijímané domáce obyvateľstvo. To všetko prispelo k tomu, že kategórie vyvinuté v rámci tradičného patriotizmu boli uplatňované v širšej, až celojuhoázijskej miere. Tak sa mohol politický diskurz o národe a reprezentatívnej vláde, vedený na úrovni elity, zmeniť na masové národné hnutie. Na to, aby sa to mohlo uskutočniť, však ešte museli prejsť vývojom aj myšlienky „racionálneho patriotizmu“. Z vyššie spomínaného vytvorenia sféry verejného diskurzu vyplýva, že sa juhoázijské a európske (britské) predstavy o organizácii moci dostávali do užšieho kontaktu, intenzívnejšieho dialógu (čo ešte posilnila britská vzdelávacia politika – opäť pôvodne s cieľom posilniť lojalitu voči impériu). Juhoázijský element však nebol pasívnym preberateľom „modernejších“ ideí, ale konfrontoval ich s vlastnou filozofickou tradíciou a politickou realitou. Realita britského koloniálneho panstva odhalila limity organistických teórií národa/štátu. Pre oddelenie „štátu“ od „národa“ však bolo determinujúce, že prebehlo v diskusii s rozvojom masového nacionalizmu a liberálnych teórií o zastupiteľskej vláde v Európe a predovšetkým Británii. Zdrojom suverenity sa stáva „ľud“, „národ“ (pojmy, ktoré sa v anglofónnej tradícií prekrývajú), a to už nielen v symbolickej rovine (kde je symbolicky zosobnený vo vláde), ale aj politickej (kde sa podieľa na tvorbe vlády, ktorá ho reprezentuje). Národ a štát sa tak dostávajú do nového vzťahu – národ sa vydeľuje ako „prirodzená politická kolektivita“, štát je nástrojom realizácie jeho ambícií. K dvom pôvodným poňatiam nacionalizmu („tradičný patriotizmus“ a „racionálny patriotizmus“) sa tak pridáva tretie, ktoré čerpá zo starších tradícií a súčasne zo západoeurópskych ideológií. Tento vznikajúci nacionalizmus je charakterizovaný dôrazom na rozvoj moderného domáceho priemyslu, posilňovanie medzinárodného postavenia štátu a na schopnosť štátu riadiť ekonomické a spoločenské procesy s cieľom „posilňovania národa“ (národa stotožňovaného so spoločnosťou). Sprievodným javom bol diskurz medzi starým „racionálnym patriotizmom“ a jeho modernou formou, ktorú môžeme nazvať „nacionalizmom“. Každá z týchto ideológií mala aj svojho špecifického spoločenského nositeľa. Na jednej strane to boli tradičné elity čerpajúce moc z pozemkového bohatstva a/alebo pozície mocenského prostredníka v koloniálnej správe, na strane druhej nové elity tvorené „národnou buržoáziou“ a inteligenciou so západným vzdelaním. Do toho procesu vstupuje koloniálna moc dvoma spôsobmi: - Podpora rozvoja ekonomických vzťahov, ktoré posilňovali ekonomické postavenie domácej buržoázie, čím sa relatívne oslabuje postavenie tradičných elít. Národná buržoázia bola najprv len poskytovateľom určitých služieb pre britské ekonomické záujmy, so silnejúcim ekonomickým postavením však stále viac vyžaduje, aby sa pri tvorbe politiky prihliadalo na jej záujmy. To ju privádza k nacionalistickým požiadavkám. - Pokusy o „presmerovanie“ indického nacionalizmu (od 80. rokov 19. storočia), aby sa obrátil na silu podporujúcu impérium. Súčasťou tejto stratégie bol aj ústupok (v rovine praktickej politiky) idey modernizačného liberálneho štátu, ktorý je prostriedkom napĺňania ambícií spoločnosti – teda už nielen výmena lojality za zvýšenie podielu na redistribúcii verejných statkov na individuálnej úrovni, ale úsilie o spojenie (koloniálneho) štátu a (kolonizovanej) spoločnosti, národa putom redistribúcie ako všeobecného, kolektívneho princípu organizácie moci. Aj v tomto prípade sa politika obrátila proti koloniálnej mocnosti – priznaním legitimity idei modernizačného liberálneho štátu vyvstávala do popredia neschopnosť koloniálnej správy naplniť modernizačné a liberálne ideály. Hoci mali oba tieto spôsoby posilniť britské koloniálne panstvo, čo krátkodobo urobili, v dlhodobejšej perspektíve posunuli diskurz o národe a štáte v prospech jeho „modernej“ verzie. Napriek tomu, že sa britský koloniálny štát usiloval zdôrazňovať rozdiely v indickej spoločnosti (náboženstvo, kasta, jazyk), svojou politikou fakticky prijal myšlienku existencie „národa“, ktorý je jeho partnerom vo vzťahu lojality ovládaných a legitimity moci. Dostávame sa teda do bodu, v ktorom sa v politickom diskurze v Južnej Ázii etabluje „moderný nacionalizmus“ – ako požiadavka lojality voči štátu, ktorý sa zas prehlasuje za nástroj realizácie modernizačných a liberalizačných cieľov. V nasledujúcej časti si všimneme špecifickú podobu, ktorú „moderný štát“ a „moderný národ“ preberá v podmienkach (semi)periférie, ktorej je Južná Ázia súčasťou.