Reklama
Odmena za nákup na ZľavaDňa
Reklama

NEBEZPEČNÁ SEBECKOSŤ ZDRAVOTNÝCH POISŤOVNÍ

Zdravotníctvo by malo byť „vlajkovou loďou“ Ficovej vlády. Práve v ňom totiž zmeny (pozitívne i negatívne) pocítia občania najrýchlejšie. Sľúbené zmeny sa majú týkať najmä zdravotných poisťovní a zdravotných zariadení.
Počet zobrazení: 912
2-m.jpg

Zdravotníctvo by malo byť „vlajkovou loďou“ Ficovej vlády. Práve v ňom totiž zmeny (pozitívne i negatívne) pocítia občania najrýchlejšie. Sľúbené zmeny sa majú týkať najmä zdravotných poisťovní a zdravotných zariadení. Sociálnodemokratická predstava sa výrazne odlišuje od tej, ktorú prezentujú súkromné zdravotné poisťovne. Za nimi je silný kapitál a ťažké ideologické „náboje“, ktoré predstavuje najmä dvojica „odborníkov“ Peter Pažitný a Tomáš Szalay. Títo mladí muži sa dnes dobre živia ako konzultanti. Založili si „nezávislý“ think-tank, ktorý financuje kde-kto. Ich Health Policy Institute (HPI) stojí aj za tenkou publikáciou o základných rámcoch zdravotnej politiky v tomto volebnom období. Samozrejme, ide nie o objektívne rámce, ale o tie, ktoré by radi stanovili ideologickí pravicoví ťažkoodenci. Podnikatelia nepreferujú spokojnosť klientov Vychádzajú z presadzovania súkromného vlastníctva a akciových spoločností ako prioritnej právnej formy zdravotných poisťovní (ZP) a zdravotníckych zariadení (ZZ). „Objektívna“ analýza spomína kadejaké výhody súkromných firiem a kadejaké nevýhody verejných, ale opačne v nej nenájdete nič, hoci nemožno uveriť tomu, že v skutočnosti je to iba takto. Život nie je čiernobiely všetko má svoje klady i zápory. Samozrejme, ideologické a podnikateľské ciele tých, ktorí „nezávislých analytikov“ platia, sa nezhodujú s objektívnym posúdením pozitív a negatív. 52 strán tabuliek, grafov a textu sa tak viac podobá na neúspešný pokus o vtip. Analýza je preplnená mýtmi, ktoré už prax dávno vyvrátila. Napríklad o tom, že „na rozdiel od štátu súkromný vlastník preferuje spokojnosť klienta“. Hodiny by o tom mohli rozprávať klienti cestovných kancelárií, ktorí sa každoročne sťažujú na nesplnené sľuby z prospektov a ďalších propagačných materiálov, na neexistujúce doplnkové služby, na nekvalitné ubytovanie, na neochotu delegátov cestoviek riešiť ich problémy rýchlo a na mieste, na neskorý odlet, ak sa vôbec dostali normálne domov. Mohli by sa k nim pridať stavebníci alebo majitelia nových bytov a domov, ktorí celé mesiace musia na vlastné náklady odstraňovať rôzne nedostatky a nedorobky. A najviac by o tom mohli rozprávať obchodní inšpektori. Ak by súkromný vlastník naozaj preferoval spokojnosť klienta, tak by sme obchodnú inšpekciu museli zrušiť pre nedostatok práce. Skutočná odpoveď na to, o čo ide pri presadzovaní súkromného vlastníctva v zdravotníctve, je o pár riadkov ďalej. „Rešpektovanie princípov corporate governance a dobrovoľná oddanosť predstavenstva, dozornej rady a účtovnej firmy k týmto princípom (Rámček 10) sú kriticky dôležité...“ V „rámčeku 10“, ktorého obsah vypracoval HPI, je sedem princípov, ale ani v jednom sa nehovorí o spokojnosti klientov, vlastne sa v nich klienti nespomínajú vôbec. Zato hneď v prvom bode sa uvádza, že „kľúčovou úlohou akcionárov je výber eticky zrelého a odborne kompetentného predstavenstva“. Slováci si iste domyslia, aké „eticky zrelé“ predstavenstvo vyberú ľudia z J&T alebo z Penty, ktoré vlastnia niekoľko zdravotných poisťovní. Zodpovednosť poisťovní len voči ich majiteľom Akú etiku majú P. Pažitný a T. Szalay na mysli, sa možno dočítať v treťom princípe: „Zodpovednosťou predstavenstva je riadiť spoločnosť efektívne, eticky a s cieľom produkovať hodnoty pre akcionárov.“ Takže žiadni klienti, pacienti, prioritné sú záujmy akcionárov. Možno by to napokon bolo v poriadku, keby sme hovorili o trhu s dokonalou konkurenciou a keby príjmy zdravotných poisťovní záviseli od kvality ich činnosti. Lenže u nás neplatí ani jedno ani druhé. O konkurencii nemôže byť v podfinancovanom zdravotníctve ani reči. Konkurovať poisťovniam dovoľuje legislatíva už dávno, ale v podstate všetky ponúkajú to isté. A príjmy ZP netvoria naše dobrovoľné platby za reálne služby podľa toho, či ich chceme kúpiť, ale povinné dane, ktoré každý z nás musí zo svojich príjmov mesačne odvádzať. A napríklad živnostníci ich odvádzajú čoraz vyššie bez nároku na vyššiu kvalitu poskytovaných služieb. Publikácia vymenúva niekoľko nedostatkov systému do roku 2004. Napríklad „udeľovanie výnimiek zo strany štátu aj v prípadoch, keď boli zjavne narušené zákony“ (mimochodom, zákony sú porušené, narušení môžu byť autori takýchto štúdií), „účelové a selektívne poskytovanie dotácií“, „nevynucovanie zaužívaných účtovných štandardov, postupov a nezávislého externého auditu“. Odhliadnuc od toho, že „nezávislý audit“ nemusí vypovedať nič, sú to reálne výčitky, ale ich odstránenie je možné pri zachovaní verejnoprávneho charakteru ZP. Ide len o stanovenie prísnejších legislatívnych pravidiel. O tom, ako mladým pravičiarom ide o „klienta“, svedčí ich rozčúlenie, že v minulosti štát zákonom č. 273/1994 garantoval platobnú schopnosť všeobecnej poisťovne až do výšky 100 percent. To síce zlému manažmentu poskytuje priestor pre nezodpovedné hospodárenie, ale chráni aj pacientov, ktorí poctivo platia odvody. O našich potrebách rozhodnú iní Ak by nešlo o takú závažnú problematiku, tak by zábavne pôsobilo úsilie autorov analýzy presvedčiť jej čitateľov o tom, že súkromné zdravotné poisťovne dokážu efektívne „zastupovať poistencov“. Je pravda, že na rozdiel od ZP ako verejnoprávnych inštitúcií dnešné akciové spoločnosti neplnia „len redistribučnú funkciu“, ale čo ich k tomu motivuje? Úsilie o ušetrenie peňazí, nie o zabezpečenie čo najkvalitnejšej zdravotnej starostlivosti pre pacientov. Štúdia očakáva, že súkromné poisťovne budú vyvíjať tlak na „efektívnejšie hospodárenie poskytovateľov“, čo sa vraj odrazí na „štruktúre poskytovateľov zodpovedajúcej reálnym potrebám poistencov“. V tomto bode sa ukazuje až boľševizmus presadzovateľov týchto myšlienok. Ak si totiž myslíte, že vaše potreby by ste mali určovať vy sami, mýlite sa. V duchu najlepších tradícií boľševizmu najhrubšieho zrna má o „reálnych potrebách“ pacientov rozhodovať niekto iný. Nie je jasné, ako ich budú poisťovne zisťovať, keď aj o kvalite nemocníc a lekárov majú rozhodovať poisťovne, ministerstvo, poskytovatelia a úrad pre dohľad nad zdravotnou poisťovňou. Zajacovi úradníci spolu s finančníkmi z Penty a J&T určia, čo pacienti potrebujú: to je ten najhorší zo zlých snov. Nebezpečným cieľom zdravotných poisťovní je zrušenie cenovej regulácie v zdravotníctve. Pripúšťajú ju len pri stanovení maximálnych cien, ale v skutočnosti má nesmierny význam stanovenie cien minimálnych. Celá štúdia je výlučne „pojednaním“ o ekonomike zdravotníctva, čo opäť dokazuje, aké „rámce“ pravičiari a veľkí podnikatelia v zdravotníctve uznávajú. Všetko, aj pacienti s ich problémami a potrebami sa musia zmestiť do efektivity podnikania poisťovní. Útok na kvalitu starostlivosti o pacientov Odmietanie stanovenia minimálnych cien je otváraním si priestoru na šetrenie za každú cenu, aj za cenu ohrozenia kvality zdravotnej starostlivosti. „Ceny majú byť v zásade výsledkom rokovaní medzi poskytovateľmi a poisťovňami,“ píše sa v analýze. V každom hypermarkete sa môžeme presvedčiť, kam vedú takéto trhové princípy. Obchodné reťazce tlačia výrobcov k nízkym cenám a tí ich želania plnia znižovaním kvality produktov. Obaly už výrobky často nechránia, v šunke alebo párkoch dominuje voda a múka, ovocie a zelenina sú zväčša bez chuti a farby, lacné „absorbčné“ plienky treba vymieňať častejšie než klasické látkové, tenisky sú nepoužiteľné po pár mesiacoch. A to v obchodoch máme predsa len istú výhodu: aspoň trochu môžeme kvalitu ponúkaných výrobkoch zhodnotiť (farba, vôňa, výzor, obal) skôr, než ich kúpime. Čo však môžeme robiť v ambulancii alebo na operačnom stole? Ako môže obyčajný človek posúdiť, či ho doktor lieči najlepšie ako sa dá, alebo či z kvality liečby, ošetrenia zľavuje, lebo ho poisťovňa donútila akceptovať nižšie ceny? Nemôže. Argument, že na to máme úrad pre dohľad, je morbídny: pacienti majú právo na istotu vopred, lebo sťažovanie sa po úmrtí alebo spôsobení ujmy na zdraví s trvalými následkami im už nepomôže. Ako môže „handlovanie sa“ o ceny skončiť, môžeme vidieť už vyše pol roka v hypermarketoch Tesco. Nevedeli donútiť Coca-Colu, aby s cenami klesla, tak ju prestali predávať. Fajn, kto chce Coca-Colu, pôjde si ju kúpiť do iného obchodu. Ale nemožno predsa pacientov odsúdiť na behanie po lekároch z jedného mesta či dokonca okresu do druhého len preto, lebo nejaký lekár či nemocnica odmietne znižovať kvalitu zdravotníckej starostlivosti, aby vyhovela cenovým požiadavkám poisťovne, ktorá chce pre svojich majiteľov vyrobiť väčší zisk. Základné rámce zdravotnej politiky na roky 2006 – 2010 (správne má byť zdravotníckej, ale kto by si s tým lámal hlavu, keď dôležité je niečo iné ako správnosť) sú výnimočnou ukážkou bezohľadnosti súkromných zdravotných poisťovní a dôkazom, aké predstavujú pre pacientov nebezpečenstvo. Čerešničkou na torte je, že na jednej strane by ľudia mali viac športovať, aby neboli obézni, na strane druhej by liečba úrazov pri športe mala byť plne hradená z vrecka poistenca. Ak chcú poisťovne podnikať, nech podnikajú, ale nie s našimi daňami. Tie platíme, aby slúžili nám, nie finančným skupinám a šialeným Zajacovým odchovancom. Autor je pacient a poistenec

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama