Povolebné reflexie

Po istom opadnutí prvotného vzrušenia a prvotnej hystérie z výsledkov parlamentných volieb je teraz čas sa zamyslieť nad ich vplyvom na vývoj slovenskej politiky. Predovšetkým treba povedať, že ich výsledky znamenajú v podstate štandardizáciu slovenského politického spektra. V parlamente sa už neobjavili strany s podivným názvom a nejasnou orientáciou ako Aliancia nového občana, Strana občianskeho porozumenia, Nádej, Misia 21, Hnutie za demokraciu, Združenie robotníkov Slovenska a podobne. Aj také strany ako Smer alebo HZDS, ktoré tiež patrili do rovnakej kategórie, sa ideologicky vyprofilovali. Smer ako Smer – sociálna demokracia a HZDS ako HZDS – ľudová strana. V parlamente sú dnes strany s viac-menej normálnymi názvami a dokonca podľa týchto názvov dokážeme určiť aj ich program a viac-menej aj politiku – čo je na Slovensku oproti minulosti pokrok. Pozitívom je aj volebné zlyhanie KSS a výrazný úpadok HZDS. „Fenomén Mečiar“ a strach z neho prestal byť určujúcim faktorom slovenskej politiky a politickej propagandy. Zas sme o krok ďalej oproti 90. rokom. Súčasné parlamentné strany patria v podstate medzi strany štandardného európskeho politického spektra a vykrývajú základné európske ideologické smery. Na ľavici je Smer-SD, centristickú pozíciu zaberá HZDS-ĽS, napravo je SDKÚ ako mierne liberálna pravica a KDH ako pravica konzervatívna. SNS hrá úlohu národnej, nacionalistickej pravice, aká sa už dlhé roky vyskytuje aj v iných európskych krajinách. SMK je tradičnou etnickou stranou reprezentujúcou národnostnú menšinu. Také sa vyskytujú aj v Británii, Španielsku, Taliansku, Fínsku a pod. Dokonca aj tie dve politické strany, ktoré sa do parlamentu nedostali, ale stále môžu zohrávať istú úlohu – KSS a Slobodné fórum – sa hlásia k istým dlhodobo pôsobiacim a jasne vyprofilovaným európskym politickým smerom: ku komunizmu a k liberalizmu. V parlamente dnes nie je žiadna strana, ktorá by vznikla len tesne pred voľbami ako strana na jeden účel. Mnohí pravičiari boli zdesení razantným nástupom Smeru – sociálnej demokracie, ktorý obsadil tretinu mandátov. Ide však o úplne prirodzenú vec. Takmer vo všetkých európskych krajinách to je tak, že ľavica vo voľbách získava asi tretinu hlasov, pravica tiež, a o zvyšok sa delia centristické a rôzne špecifické strany (nacionalisti, regionálne strany, zelení a pod.). A takto skončili aj tieto parlamentné voľby na Slovensku! Skôr bolo zvláštne, že na Slovensku po roku 1989 dlho žiadna silná ľavica neexistovala... A Smer zabodoval práve profiláciou smerom doľava – teda tam, kde existovala prirodzená objednávka... O slovenskej politickej scéne sa už teda nedá hovoriť, že je neštandardná alebo nejako mimoriadne špecifická, akou bola ešte v 90. rokoch. Situáciu môžeme opísať aj tak, že došlo k dovŕšeniu transformácie politického systému z totalitného komunistického na systém tradičnej parlamentnej demokracie založenej na politických stranách. Prechodné obdobie sa skončilo. Celkom oprávnene si môžeme klásť otázku, ako bude pri praktickom vládnutí fungovať trojzáprah Smeru, SNS a HZDS. Ale to už je iný problém. Autor je politológ