Chudoba, korupcia a hodnotový chaos

Predseda Služby národnej bezpečnosti Kirgizska Kalyk Imankulov ešte 18. 1. 2006 upozornil, že vzhľadom na nejasný vnútropolitický vývoj v krajine služba fixuje aktivizáciu moslimských radikálov združených v Hizb-ut-tahrir, ktorí sa „usilujú využiť každé naše zaváhanie...“ Islamská revolúcia v Kirgizsku? Môže byť! Na juhu Kirgizska na prelome leta totiž dochádza k ďalšej aktivizácii islamistických skupín. Januárové upozornenie K. Imankulova má tak svoje pokračovanie. Gubernátor Ošskej oblasti Žator Satybaldijev pred týždňom zdvihol varovný prst: „...na povrch vyplávali všetky netradičné a extrémistické prúdy, vrátane Hizb-ut-tahrir. A to je nebezpečné...“ Podobná aktivizácia radikálnych islamistických organizácií bola na juhu Kirgizska zaznamenaná aj pred rokom v predvečer prezidentských volieb. Vtedy ešte funkčné kirgizské špeciálne služby vykonali opatrenia na neutralizáciu pokusov o vytvorenie islamskej fundamentalistickej autonómie vo Ferganskej doline na území Uzbekistanu (Ferganská, Andižanská a Namanaganská oblasť) a Kirgizska (Ošská oblasť). Dnes na podobný vývoj upozorňujú znova. Preto v povetrí poletuje elementárna otázka. Kto a prečo stále prilieva olej do ohňa? Komu je výhodné zmeniť autoritárske režimy a ich vodcov, ktorí si za svoj totalitný profil nič iné teoreticky nezaslúžia, ale prakticky držia moslimských radikálov ďaleko od civilizácie? Skúsme si zapamätať ešte jednu zmenu. V rétorike. Nie islamský kalifát, ale islamská autonómia. A kategória autonómia tu má svoju destabilizačnú váhu. Na Slovensku, v Strednej Ázii, všade na svete. Fergana, Batken, Oš... Prečo práve na juhu krajiny? Ide tradične o jednu z najnestabilnejších zón v Strednej Ázii. Už koncom 90-tych rokov, teda počas tzv. batkenských udalostí, stovky islamských bojovníkov priamo ohrozili krehké štátnosti v postsovietskom Kirgizsku, Tadžikistane a Uzbekistane. Dnes, ak si odmyslíme menej efektívne akcie islamských bojovníkov v rokoch 1999, 2000, 2001 či skrumáže v Andižane, tieto skupiny viac vsádzajú na nesilový prístup, vlastnú podporu zo zahraničia (zväčša demokratického) a získanie sociálnej základne pre svoje plány. V rámci tejto novej stratégie svojsky spracúvajú vidiek, aby sa vo vhodnej chvíli mohli spoľahnúť na jeho podporu. A treba povedať, že na chudobnom vidieku to nie je až taká ťažká a nesplniteľná misia. Priložená tabuľka, so stavom ku koncu roku 2005, dáva pomerne jasnú predstavu, koľko peňazí stačí investovať, aby ľudia, a nielen na vidieku, vykonali čokoľvek. Po netradičnej zmene vládnucich elít pretrváva v krajine určitá akčná slabosť štátnej moci. Štruktúry štátu sú rozleptané, čo vytvára priam ideálne podmienky pre islamistov túžiacich naplniť svoje ciele. Islamskú autonómiu ako prvý krok a kalifát ako druhý. Radikáli na juhu krajiny začali so zberom podpisov na spustenie procesu impeachmentu prezidenta Kurmanbeka Bakijeva. Jeho prostredníctvom chcú dosiahnuť zmenu politického systému krajiny. Samozrejme, v prospech, resp. podľa vzoru moslimských radikálov. Analytik biškekského výskumného centra Mierová Ázia Kanat Tjukojev si myslí: „Hizb-ut-tahrir a Islamská strana Turkestanu (predtým Islamské hnutie Uzbekistanu) aktívne operujú predovšetkým v južnom Kirgizsku.“ Pre ilustráciu, 2. mája 2006 napadla ozbrojená skupina Islamskej strany Turkestanu pohraničný post Lakkon na tadžicko-kirgizskej hranici. Skupinu viedol Dildoš Rachimov, verný fanúšik hlavného ideológa Džumu Namangani a hlavný organizátor februárového útoku na väznicu Kajrakuma v Soginskej oblasti Tadžikistanu. Pri tomto útoku boli z väznice oslobodení spolubojovníci strany. Tu už nejde o žiadne sterilné rozčuľovanie sa či o diskusie na miestnych trhoch. Tu ide do tuhého a v Strednej Ázii sa od vodcu vyžaduje tvrdosť. V tejto atmosfére je nebezpečná mediálna informácia ruskej agentúry REGNUM opierajúca sa o dôveryhodný zdroj, ak za taký možno považovať koordinátora Bieleho domu pre otázky boja proti terorizmu Richarda Clarka. Vraj sa Usáma bin Ládin sa skrýva niekde na juhu Kirgizska. Tvrdosť v rozumnej miere Kirgizské ministerstvo zahraničných vecí vydalo minulý týždeň vyhlásenie, v ktorom sa vyjadrilo k označeniu dvoch amerických diplomatov za „persóny non grata“. Podľa oficiálneho dokumentu z Biškeku k tomuto krajnému riešeniu bolo pristúpené, pretože „...zasahovali do vnútorných vecí štátu a zaoberali sa činnosťou, ktorá nezodpovedá štatútu diplomata, všeobecným normám medzinárodného práva...“ Na základe takejto formulácie by väčšina amerických diplomatov musela odísť z krajín svojho pôsobenia. Biškek je však jeden z mála odvážnych, čo si to dovolil. Cieľom kroku zrejme nebolo, aby ulahodil Moskve alebo Pekingu, ale aby vyslal rozhodný signál opozícii na juhu krajiny. Podľa slov moskovského analytika Andreja Grozina, ktorý pracuje v Inštitúte Spoločenstva nezávislých štátov, kde sa venuje Strednej Ázii, „boli poslaní domov za aktívnu účasť vo vnútropolitických procesoch v krajine. Inak povedané, budovali americkú rezidentúru na juhu Kirgizska...“ Teda tam, kde sa predpokladá výbuch organizovaný moslimskými radikálmi. Je to náhoda? Alebo ide o ďalšiu z „premyslených“ akcií strýka Sama v Strednej Ázii, keď sa Washington nedokázal dohodnúť s Biškekom na ďalšom prenájme leteckej základne Manas? Už niekoľko týždňov vedie Pentagón neplodné konzultácie o výške nájomného za jej využívanie. Nehľadiac na osobnú zaangažovanosť amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda v rokovacom procese. Mali sa skončiť do 1. júna 2006 a Biškek žiada jeho zvýšenie z pôvodných 40 miliónov dolárov dohodnutých ešte 4. decembra 2001 na 200 miliónov dolárov ročne. Pritom príjmová časť štátneho rozpočtu Kirgizska na rok 2006 predpokladá bez spomenutého nájomného príjem spolu 500 mil. USD. Aby bol jasné, o čo sa hrá. A to aj v súvislosti s tým, že K. Bakijev tesne pred návštevou Moskvy vyhlásil: „Veľmi si neželáme, aby Američania ostali v krajine.“ Ak chce K. Bakijev udržať stabilitu v krajine, kde mráz prichádza z juhu, potrebuje minimalizovať vplyv Washingtonu na vnútornú politiku krajiny. Inak aj pred rokom, tesne po udalostiach v Andižane, prezident Uzbekistanu Islam Karimov hovoril o podobnom scenári, ktorý doťahuje do úspešného finále. Američania z Chanabádu (Uzbekistan) odišli a vplyv zabezpečovaný prostredníctvom siete rôznych nadácií je eliminovaný. Pred týždňom v Taškente zatvorili pobočku Freedom House. Skúška pevnosti? Udalosti v Kirgizsku majú veľký vplyv na politickú atmosféru v Strednej Ázii, pretože predstavujú (nepriamu) hrozbu synergického efektu pre ďalšie krajiny regiónu. Takýto vývoj však zatiaľ nemožno jednoznačne predpokladať, aj keď Ferganská dolina a juh Kirgizska – Oš, Džalabad, Batken a Talas – sú roky územím s vyšším bezpečnostným rizikom. Aby však nebol všetkým problémom koniec, do Kirgizska sa koncom júla zberá známy ruský politik Vladimír Volfovič Žirinovskij. So všetkým, čo k tomu patrí. Ak bolo doteraz teplo, môže byť aj horúco. Američanom v Kirgizsku určite. Svoje čižmy si v Issyk-Kule veru umývať nebudú. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo