„Darebácke štáty“ a ich reakcia

Dnes treba považovať za takmer isté, že súčasné iránske vedenie sa usiluje získať jadrové zbrane. A že sa to Iránu skôr alebo neskôr podarí, ak sa tomu nezabráni vojenským zásahom. Ale oprávnene sa môžeme pýtať, či aj americká politika nespravila niekoľko prešľapov, ktoré prispeli k vyostreniu súčasnej situácie. Zrejme sa treba vrátiť do roku 2001 k sformovaniu koncepcie tzv. Bushovej doktríny, podľa ktorej USA napriek existujúcim zásadám medzinárodného práva budú podnikať vojenské operácie proti štátom, ktoré považujú za darebácke. A do roku 2003, keď USA a ich spojenci zaútočili bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN na Irak. Tento akt bol jednoznačným porušením medzinárodného práva. Zdanlivo sa to najmocnejšej mocnosti sveta prepieklo beztrestne – nikto sa neodvážil voči nej vystúpiť – ba ani priamo upozorniť na fakt porušenia medzinárodného práva. No mechanizmus medzinárodného práva funguje ako krutá Nemezis: v praxi porušiteľa medzinárodného práva takmer vždy stihne odplata – hoci často až po rokoch... Útok na Irak – zdanlivo americký triumf – vyvolal viacero následkov, ktoré teraz komplikujú situáciu Spojených štátov. Predovšetkým došlo k istému odcudzeniu vo vzťahu s Francúzskom, Nemeckom a viacerými ostatnými európskymi spojencami. A taktiež ku komplikáciám vo vzťahu s Ruskom a Čínou, ďalšími členmi BR OSN. To zbavuje USA možnosti nájsť si spojencov pre politiku voči Teheránu. Vojna v Iraku bude dlhodobo zamestnávať najmobilnejšiu údernú päsť americkej pozemnej armády. Tým redukuje kapacity USA zasiahnuť proti inému štátu. Aj preto si iránske vedenie môže dovoliť vystupovať sebavedomejšie proti USA. Čosi podobné voľakedy opísal Victor Hugo – statočný rozhodný muž môže s pištoľou (vtedy jednorannou) udržať v šachu dav ľudí – ale nesmie z tej pištole vystreliť. Nikto predsa nechce byť tým zabitým... Akonáhle však vystrelí, síce jedného človeka z toho davu zabije, ale ostatní sa na neho okamžite vrhnú a roztrhajú ho. Zvyšné režimy v štátoch z „osi zla“ – Irán a Severná Kórea – si vzali lekciu z irackých udalostí nie takého typu, že teraz sa treba demokratizovať a vychádzať v ústrety Spojeným štátom, lebo na nich inak Američania zaútočia. Toto sa rozhodne nedalo predpokladať v prípade režimov, ktorých predstavitelia vedia, že ak začnú liberalizovať, tak poľahky môžu prísť o moc a dokonca aj o život. Poučenie, ktoré si v KĽDR a Irán vzali, je iné: treba sa vyzbrojiť tak, aby sa znížila pravdepodobnosť prípadného amerického útoku. Je samozrejmé, že Irán aj KĽDR rozvíjali svoj jadrový program minimálne od polovičky osemdesiatych rokov, ale práve po útoku na Irak svoj jadrový program zintenzívnili a urýchlili. Politické vedenie v oboch štátoch dospelo k názoru, že získanie jadrových zbraní sa pre nich stalo otázkou života a smrti. Stalo sa životnou nevyhnutnosťou. Niečím, čo musia dosiahnuť bez ohľadu na čokoľvek, a čím skôr tým lepšie... Severná Kórea už podľa všetkého jadrové zbrane vlastní. Sama to oznámila. Irán na to potrebuje zrejme asi nie viac ako tri-štyri roky... Autor je politológ