Reklama
Reklama

V tejto vojne niet nevinných, iba trpiacich

Takže zasa vojna. Neutíchajúci kolotoč násilia sa opäť rozhorel v oblasti, ktorá je mäkkým podbruškom svetovej civilizácie a globálnych záujmov. Tento konflikt je však špinavší ako kedykoľvek predtým.
Počet zobrazení: 1105
foto7CB-m.jpg

Takže zasa vojna. Neutíchajúci kolotoč násilia sa opäť rozhorel v oblasti, ktorá je mäkkým podbruškom svetovej civilizácie a globálnych záujmov. Tento konflikt je však špinavší ako kedykoľvek predtým. Nešetrí nikoho. Svojím charakterom je to skôr vojna vyhladzovacia ako obranná. Navyše roztočila divokú ruletu s čertovsky nebezpečnými žetónmi, ktoré sa môžu ich majiteľom veľmi rýchlo vymknúť z rúk. Ak chceme porozumieť tomu, čo sa dnes na Blízkom východe deje, zabudnime na všetky oficiálne správy... Dejiny izraelsko-palestínskeho konfliktu sú také dlhé a komplikovane zamotané, že vytvárajú ideálny priestor pre vznik mýtov, šírenie propagandy na oboch stranách, a to všetko vďaka masám, ktoré nemajú historickú pamäť. Dnes je prakticky nemožné určiť, z ktorej strany padol prvý výstrel, je absurdné označiť vinníka a každý, kto to robí, je buď hlupák alebo dobre platený podvodník. Aj zámienka na súčasný konflikt má hlbšie korene ako odsúdeniahodný únos dvoch izraelských vojakov. Akokoľvek je tento čin odporný, nesmieme zabúdať, že mu predchádzala bezohľadná ofenzíva Izraelčanov v pásme Gazy, ktorá si v priebehu dvoch týždňov vyžiadala smrť 71 palestínskych civilistov, žien a detí a ktorú tak OSN, ako aj mimovládna Amnesty International označili za vojnový zločin. Izrael môže zasa namietať, že tomuto útoku predchádzal únos izraelského vojaka. Lenže aj tento únos bol vyprovokovaný dlhodobou neochotou Izraela prepustiť stovky palestínskych väzňov, ako to požadovala vláda Hamasu. Argument, že ide o teroristov, je neudržateľný. Medzi väzňami je viac ako 400 (sic!) detí a 120 žien, pričom väčšina z nich je chorých bez prístupu k nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. Presný stav sotva niekto zistí, pretože Izrael permanentne odmieta inšpekciu medzinárodných pozorovateľov do svojich väzníc. Konflikt sa pripravoval celé mesiace Hoci by sme mohli pokračovať vo vzájomných protiargumentoch, nemá to veľký zmysel. Zákon odplaty je v tomto regióne neobyčajne silný. Ak Izraelčania a Palestínčania nemôžu žiť spoločne v mieri, chcú žiť spoločne v strachu. Oveľa dôležitejšie je vedieť, s akými kartami vstupovali jednotliví hráči do tohto konfliktu. Predovšetkým nie je pravda, že zásah na palestínskych územiach a následne v Libanone sa týkal prioritne unesených vojakov. Nijaký štát na svete by sa nepúšťal do takého riskantného dobrodružstva z romantických pohnútok. Izraelská armáda pripravovala ofenzívu do pásma Gazy niekoľko mesiacov s cieľom zničiť infraštruktúru vládneho Hamasu. Už predtým podnikala ojedinelé útoky, ako napríklad 8. júna, keď zavraždila člena palestínskej vlády Abú Samhadana. Mohutná ofenzíva do Gazy bola oficiálne schválená už 12. júna, no izraelský premiér Ehud Olmert ju musel odložiť, lebo svet sa práve dozvedel o šokujúcich dôsledkoch jedného náletu, pri ktorom zahynuli palestínski civilisti. Čakal teda na vhodnejší termín, a ten sa mu naskytol 28. júna po únose izraelského vojaka. Tak sa začalo ďalšie vojenské ťaženie proti palestínskemu ľudu poeticky nazvané „Letný dážď“. Rovnako taktizuje aj juholibanonský Hizballáh. Toto militantné hnutie neunieslo dvoch príslušníkov izraelskej armády ako rukojemníkov, ale s vopred premyslenou kalkuláciou, že Izrael bude chcieť demonštrovať silu a zaútočí na Libanon, čím zníži tlak na trpiacich Palestínčanov. Nešlo však iba o tento druhý front. Nesmieme zabúdať, že Hizballáh bol založený iránskou vládou ako bezprostredná reakcia na brutálny vpád Izraela do južného Libanonu roku 1982. Dnes je síce súčasťou demokraticky zvolenej libanonskej vlády, ale jeho agenda nikdy nebola libanonská. Slúži záujmom Iránu a čiastočne aj Sýrie. Tým, že Hizballáh vyprovokoval vojnu, odvrátil pozornosť od záverov petrohradského summitu G8, ktorý riešil iránsky nukleárny program a na ktorom už stratila trpezlivosť aj Moskva. Inými slovami, Hizballáh oddialil možný útok USA a Izraela na jadrové zariadenia v Iráne (hoci ho definitívne neodvrátil). Zároveň zviazal ruky prozápadnému libanonskému premiérovi, ktorý plánoval Hizballáh odzbrojiť, no v dôsledku izraelskej pozemnej ofenzívy táto otázka prestáva byť aktuálna. Cui bono? Kto môže z tejto situácie ťažiť? O každej vojne na Blízkom východe platí, že vieme takmer s istotou povedať, kedy a ako sa začne, ale nevieme, ako sa skončí. Dnes môžeme predpokladať iba to, že ak sa Hizballáh stiahne z južného Libanonu a jeho jednotky budú nahradené regulárnou armádou, bude to víťazstvo prozápadnej libanonskej vlády. No ak sa konflikt skončí pádom vlády a návratom Sýrie do libanonskej politiky, profitovať zo situácie bude najmä Hizballáh a Irán. Čo sa nedá touto vojnou takmer s istotou dosiahnuť, je prepustenie unesených vojakov. Okrem mediálnej eufórie a patriotického ošiaľu nič nenasvedčuje tomu, že by táto taktika mohla viesť k oficiálne proklamovanému cieľu. To len zvyšuje pravdepodobnosť, že Izrael si od tejto ofenzívy nesľubuje návrat unesených vojakov. Je tu však ešte tretí hráč, o ktorom sa priamo nehovorí, no ktorý má prakticky najväčšie možnosti dosiahnuť zastavenie paľby – Washington. Iba Spojené štáty dnes dokážu presvedčiť Izrael, aby prestal s útokmi. V oblasti sa síce dlhodobo angažujú aj štáty Európskej únie (osobitne Francúzsko), no ich vzťahy s Tel Avivom nie sú také úzke ako je to v prípade Washingtonu. Napriek tomu USA v týchto dňoch urýchľujú dodávku presne navádzaných bômb pre Izrael a šéfka americkej diplomacie Condoleezza Riceová odmietla možnosť zastavenia paľby ako falošný prísľub, ktorý by situáciu iba vrátil do pôvodného stavu. Je teda jasné, v koho prospech sa angažuje Washington. Práve jeho postoj dnes udržiava a umelo predlžuje tento konflikt. Jastrabi opäť zacítili krv Motiváciu tohto postoja treba hľadať v tradičnom elektoráte amerických republikánov. Ak sa však zameriate na vplyv židovských skupín na blízkovýchodnú politiku USA, ste na zlej adrese. Skutočný vplyv na utváranie stanovísk Republikánskej strany voči Izraelu mala vždy kresťanská pravica. Tá pochopila súčasný konflikt ako možnosť opätovného získania vplyvu, ktorý začala strácať po irackom fiasku. Americkí jastrabi opäť zacítili krv a ústami predsedu Projektu pre nové americké milénium Williama Kristola vyhlasujú: „Je to naša vojna!“ Bývalý politický poradca Dočasnej koaličnej správy v Iraku Michael Rubin zasa napísal do National Review článok s mrazivým titulkom „Najprv vyhladenie!“ Podobných protofašistických výrokov nájdeme v týchto dňoch u neokonzervatívcov pomerne veľa. Ich víziu však vari najjasnejšie predstavil bývalý republikánsky predseda Snemovne reprezentantov Newt Gingrich, ktorý súčasný stav označil za začiatok tretej svetovej vojny, v ktorej sa každý musí rozhodnúť, na ktorej strane chce stáť. V tejto vojne, ktorú podľa neho rozpútala „globálna teroristická kampaň“, ide vraj o víťazstvo alebo porážku západných hodnôt. Jedno treba uznať: potenciál na rozpútanie tretej svetovej vojny tu existuje dlhodobo, minimálne od 11. septembra 2001. A ak sa hlavní aktéri svetovej politiky budú správať tak, ako doteraz, otázka nie je či, ale kedy vypukne. Je zrejmé, že americkí neokonzervatívci by radi zatiahli do tejto vojny aj Sýriu a Irán. Hizballáh mal svoje vlastné príčiny, prečo zaútočil na izraelských vojakov, ale sýrske a iránske záujmy z tejto hry vylúčiť nemožno. Navyše, Irán je z hľadiska svojho vplyvu kľúčovou mocnosťou v oblasti. Hoci je medzinárodne izolovaný, je schopný v regióne poriadne zamiešať karty, či už prostredníctvom Islamského džihádu, šiiskych militantov v Iraku (ktorých financuje, trénuje i vyzbrojuje) alebo iných skupín. V konečnom dôsledku môže práve on rozhodnúť, akým smerom sa bude uberať vývoj v Iraku. Čo sa týka Sýrie, veľa Izraelčanov by sa chcelo tejto krajine pomstiť za podporu Hizballáhu a Hamasu. Dosah Damasku na súčasný konflikt by nemal byť podceňovaný. Izrael by však urobil obrovskú strategickú chybu, keby napadol Sýriu. Sýria nie je Libanon. Nie je to slabý štát a má spojencov v oblasti, s pomocou ktorých môže dostať Izrael do ešte nepríjemnejšej situácie, než je tá, v ktorej sa nachádza teraz. Humanitárna katastrofa V každom prípade potenciál na rozšírenie tejto vojny do minimálne regionálneho konfliktu tu existuje, otázkou je, kto si to želá. Americká ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová označila bombardovanie Libanonu za „pôrodné bolesti nového Blízkeho východu“. Tento spôsob uvažovania amerických neokonzervatívcov usilujúcich sa o naplnenie biblického posolstva nie je ničí nové. Už deväť dní po útokoch z 11. septembra 2001 žiadali viceprezident Dick Cheney, minister obrany Donald Rumsfeld a spomínaný William Kristol v teatrálnom otvorenom liste Georga Busha, aby okrem Afganistanu zaútočil aj na regionálnych odporcov Izraela, vrátane Arafatovej Palestíny. Signálov, že náboženskí fanatici okolo amerického prezidenta hľadajú zámienku na útok proti Iránu a Sýrii, je viac než dosť. Stačí pozornejšie počúvať ich rétoriku, množiace sa „dôkazy“, že rakety Hizballáhu boli vyrobené v Iráne a podobne. To má verejnosť presvedčiť, že za útokmi tohto hnutia je Teherán. No ak prijmeme túto logiku, potom by sme museli rovnako pripomenúť, že prakticky všetky rakety Izraela masakrujúce libanonských civilistov boli vyrobené v Spojených štátoch, čiže za bombardovaním tejto krajiny stojí asi Washington... Konflikt v Libanone má však predovšetkým svoj ľudský rozmer. Stovky zavraždených civilistov, viac ako 700-tisíc ľudí bez strechy nad hlavou, zničenie takmer všetkých mostov, ciest a čerpacích staníc, ktoré boli tak nákladne budované po občianskej vojne, arogantné bombardovanie mešít i kostolov. Spojené národy už dnes hovoria o humanitárnej katastrofe. Ako však uviedol generálny tajomník OSN Kofi Annan, Izraelčania „celkom znemožňujú agentúram OSN a ich humanitárnym partnerom prácu v južnom Libanone“. A to hovoríme o útoku na krajinu, ktorá má vzhľadom na blízkovýchodné pomery demokratický režim a jej sklamaný premiér doteraz vždy podporoval Západ. Toto mu asi pozíciu nevylepší... Kľúčom je uznanie Palestíny Sú veci, ktoré sú neospravedlniteľné. Táto vojna je absolútne brutálna, Izrael sa ani nepokúša tváriť, že operuje s „inteligentnými zbraňami zasahujúcimi iba vojenské ciele“ (ako nás radi zabávajú chlapíci z Pentagonu), voči civilistom je tradične bezohľadný a jeho spôsob vedenia vojny je totálny. Pritom si treba uvedomiť, že v oboch prípadoch únosov (či už zo strany Hamasu alebo Hizballáhu) išlo o útoky na izraelskú armádu, nie na civilistov – čím vzniká otázka, či taktickú porážku v boji ozbrojených zložiek možno považovať za terorizmus. Tým skôr, že Izrael neraz beztrestne vstúpil na suverénne arabské územie, ničil tam, likvidoval a unášal osoby, ktoré považoval za svojich nepriateľov. Ako však označiť kobercové nálety na obytné štvrte, ktoré od čečenskej vojny nemajú obdobu? Tým skôr, ak ich uskutočňuje štát, ktorý nikdy nedodržiaval medzinárodné záväzky, neplnil rezolúcie OSN a ignoroval ženevské konvencie? Tvrdenie izraelskej armády, že sa takto musí správať, lebo Hizballáh ostreľuje jeho mestá, je cynický alibizmus s logikou postavenou na hlave, pretože moslimskí militanti odpálili rakety až potom, čo Izrael zaútočil na Libanon. Izrael mal v rámci svetového spoločenstva vždy osobitné postavenie, jeho správanie sa posudzovalo mimoriadne zdržanlivo a dodajme, že vzhľadom na tragédiu Židov v minulom storočí je toto citlivé zaobchádzanie celkom pochopiteľné. Židovský štát však túto špecifickú situáciu čoraz evidentnejšie zneužíva a jeho správanie je v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Naši izraelskí priatelia si musia uvedomiť, že cesta, ktorú si zvolili, nevedie ani k zvýšeniu ich bezpečnosti ani k zvýšeniu sympatií svetového spoločenstva. Nenávisť si môže nájsť akékoľvek zdôvodnenia, ale napokon sa nevyhneme skutočnosti, že dlhodobo jasným kľúčom k mieru na Blízkom východe a v širšom globálnom kontexte aj k radikálnemu zníženiu teroristických hrozieb je vytvorenie dvoch nezávislých a demokratických štátov – Izraela a Palestíny. Od začiatku sa hrá o toto a všetky ostatné obviňovania jednej či druhej strany sú zástupné problémy. Pre každého rovnaký meter Izrael je jediný štát na svete, ktorý nemá jasne určené a medzinárodne garantované hranice. Táto expanzívna neurčitosť bude vždy zdrojom napätia a židovský štát sa jej raz jednoducho musí vzdať a správať sa tak ako všetci ostatní členovia svetového spoločenstva. Musí si uvedomiť, že okolité arabské štáty tam budú vždy a nijaká krajina, ktorá chce žiť v pokoji, nemôže konať tak, aby svojich susedov permanentne zneisťovala. Samozrejme, že to platí v rovnakej miere aj o susedných moslimských štátoch. No reči o existenčnom ohrození Izraela považujem za prehnanú až paranoidnú konštrukciu umelo živenú aj medzi domácim židovským obyvateľstvom. Izrael je predsa jediná krajina na Blízkom východe, ktorá vlastní všetky druhy zbraní hromadného ničenia a v doterajších dejinách ukázala, že vo svojom regióne je prakticky neporaziteľná. Navyše, Izrael sa vždy vyhýbal multilaterálnym stretnutiam, zásadne koná z pozície sily a tvrdo odmieta prítomnosť medzinárodných jednotiek, hoci práve tie by dokázali zabezpečiť hladký prechod k dvom samostatným štátom (všetky doterajšie misie OSN na Blízkom východe boli umiestnené iba v arabských krajinách). Na druhej strane je tu problém terorizmu, pričom najmä Palestínčania si musia uvedomiť, že doterajšie útoky voči obyvateľom Izraela ich nepriblížili ani o krok k vytvoreniu nezávislého štátu. No pri každom takomto konflikte musí byť jasná základná premisa: ten, kto tu nezákonne okupuje cudzie územie, je Izrael. A nielen Palestínu, ale aj libanonskú zónu Shebaa. Židovský štát sa nikdy nedostane do morálnejšieho postavenia, kým neodstráni túto príčinu teroristických útokov. Z celého srdca želám Izraelu a jeho ťažko skúšanému ľudu pokojný a bezpečný rozvoj. No nepohneme sa ďalej, kým Tel Aviv nebude ochotný bez taktizovania uznať právo Palestínčanov na vlastný štát. K tomuto sa však Izrael nielenže doteraz oficiálne nezaviazal, ale navyše voči palestínskemu ľudu uplatňuje politiku apartheidu. Ak nie je schopný dodržiavať na týchto územiach základné ľudské práva, nemôže sa čudovať, že toľko ľudí na svete nie je ochotných počúvať jeho argumenty o bezpečnosti. Som presvedčený, že keby sa židovský štát správal voči palestínskemu obyvateľstvu štandardne, neuplatňoval princíp kolektívnej viny, neničil obydlia civilistov buldozérmi z čírej pomsty a nediskriminoval tento národ vo všetkých sférach spoločenského života vrátane zamestnania, vzdelania či voľného pohybu, svetové sympatie by stáli na jeho strane. Dnes mám však pocit, že Izrael nestráži memento holokaustu, ktoré má univerzálne mravné posolstvo. Toto posolstvo neznamená, že budeme akýkoľvek prejav kritiky na politiku Tel Avivu označovať za antisemitský, že v akomkoľvek voľnejšom umeleckom stvárnení budeme hľadať prejav nepriateľstva voči Židom (viď reakcie na filmy Umučenie Krista, Pád Tretej ríše alebo – čo je zvlášť absurdné – Spielbergov Mníchov). Toto posolstvo znamená, že už nikdy viac nedovolíme, aby sa niečo podobné prihodilo akémukoľvek národu. Nie som si istý, koľko ľudí si uvedomilo tento hlbší zmysel tragédie holokaustu. Príležitosť pre slovenskú diplomaciu Skutočný mier si vyžaduje upokojiť situáciu na oboch stranách, prestať s propagandistickým démonizovaním protivníka a chytiť sa každého prejavu dobre vôle. Staroindické učenie ahimsa hovorí, že násilie je prejavom strachu. Strach je na Blízkom východe historickou konštantou. Napriek tomu vidím v Izraeli a Palestíne tisíce mladých ľudí, ktorí sa dnes oduševnene zapájajú do mierového hnutia. Viacerých z nich poznám osobne. Títo mladí priatelia sú pre mňa nádejou, že čas, keď dozrie politická generácia schopná hľadieť do budúcnosti bez historických predsudkov, sa predsa len blíži. Práve oni musia dostať väčšiu šancu, práve oni musia byť podporovaní. Táto téma sa však dnes viac ako kedykoľvek predtým týka aj Slovenska. Naša republika už sedem mesiacov sedí v Bezpečnostnej rade OSN a tento významný posun jej vplyvu nijako necítiť. Nevýraznú aktivitu v tejto oblasti by malo prelomiť práve nové vedenie slovenskej diplomacie. Viem, že má teraz asi viac starostí s tým, ako obhájiť divokú vládnu koalíciu, no tu sa hrá o niečo dôležitejšie. Slovensko má na Blízkom východe vynikajúci kredit, má výborné vzťahy tak s Izraelom, ako aj a arabskými krajinami, čím sa nemôžu pochváliť ani Spojené štáty ani európske mocnosti. Túto komparačnú výhodu by malo využiť ponúknutím vlastnej iniciatívy na zastavenie paľby a dohodu o prímerí. Na takúto dohodu čakajú státisíce trpiacich ľudí. Ak by sa nám to podarilo, členstvo Slovenska v BR OSN by konečne dostalo hlbší zmysel. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama