KDH: mocenské súboje namiesto hodnotenia vládnutia
Ešte pred týždňom sme mohli kresťanských demokratov pochváliť na úkor komunistov. Manažéri najlepšie vedia, že v krízových situáciách sú potrebné najmä rýchle rozhodnutia. Odvaha neodkladať mimoriadny snem strany na neskôr, keď už neúspech prebolí a zodpovedným zaň sa všeličo „prepečie“, vyvolávala sympatie i uznanlivý obdiv. Po sobote však nič z toho neplatí, lebo ako mimoriadny bol tento snem, tak bol zbytočný. Jediným spokojným po ňom môže byť Robert Fico, lebo odteraz mu už vari nikto nebude vyčítať, že do vlády nechcel vnútorne tak nestabilného a nevypočítateľného partnera. Víkendový mimoriadny snem KDH mal mimoriadny vari len priebeh. Pavol Hrušovský sa ráno nečakane vzdal funkcie predsedu strany, aby sa poobede mohol spoločne s väčšinou delegátov tešiť zo svojho opätovného znovuzvolenia. Staronový líder si týmto taktickým ťahom nielenže overil osobnú pozíciu v straníckych štruktúrach, ale zároveň veľmi prefíkane vytrel kocúra jeho hlavným povolebným kritikom. Je však isté, že len na nejaký čas. Hrušovského oponenti nepripravení P. Hrušovský svojím krokom znemožnil oponentom, aby ho podrobili inej nepríjemnej skúške. Nemohol si byť istý, či ho nenavrhnú odvolať, pričom takýto návrh by celkom určite sprevádzala diskusia o jeho podiele na zodpovednosti za volebný neúspech i nešťastný povolebný postup. Situácia v strane pritom musí byť nejasná, keď ani Hrušovský neveril, že by z takejto diskusie vyviazol so šancou opäť kandidovať na post lídra. Opätovné zvolenie síce P. Hrušovský vydáva za potrebný mandát na ťažké obdobie, nemusí to však byť celkom tak. Opätovný predseda si totiž znovuzvolenie zabezpečil najmä tým, že bol jediným kandidátom. Každému musí byť jasné, že ani Hrušovského najvýznamnejší odporcovia by nechceli, aby po ich odchode z predsedníctva zostalo KDH bez šéfa, veď kolektívne vedenie je v krízovej situácii tá najhoršia možnosť. Preto neplatí, že každý, kto za expredsedu hlasoval, ho na predsedníckom poste naozaj mať chce. Na druhej strane je zrejmé, že vnútrostranícka pozícia bývalých podpredsedov Vladimíra Palka, Rudolfa Bauera a Daniela Lipšica nie je zďaleka taká silná, aby bez prípravy mohli ísť do súboja s P. Hrušovským. Dokonca je otázna, či by sa ho vôbec pokúsili odvolať, keďže aj sami priznávajú, že na súboj s Hrušovským pripravení neboli. Opozičné krídlo voči súčasnej Hrušovského politike nenašlo pritom pred delegátmi ani odvahu otvorene priznať, že dnes im už nejde ani tak o hodnotenie vývoja po júnových predčasných parlamentných voľbách, ako o zásadnejšiu zmenu v štýle a presadzovaní kresťanskodemokratickej politiky. Niektoré vízie o akomsi otváraní hnutia širším spoločenským skupinám sú tak i po ostatnom víkende stále na míle vzdialene od praktickej reality a politiky hnutia. Samé vnútrostranícke problémy Do vnútrostraníckeho zápasu o budúcnosť KDH dnes aktívne vstupuje i jeho zakladateľ a bývalý predseda Ján Čarnogurský. Upozornil, že strana sa musí začať pozerať dopredu a nemôže si dovoliť ďalšiu stagnáciu. V konečnom dôsledku táto výpoveď dáva jasnú odpoveď nielen na otázku jeho budúcich osobných ambícií, ale ponúka i jeho pohľad na možnosti zotrvania či odchodu P. Hrušovského z predsedníckej stoličky. J. Čarnogurský poodhalil vlastné karty na vedenie najbližšieho mocenského zápasu a posolstvo je jasné. KDH potrebuje v krátkej budúcnosti staviť na novú tvár, potrebuje do svojho čela človeka, ktorý je skúsený a komunikačne zdatný, hodnotovo principiálny, ale nie je ortodoxný či spiatočnícky. Napriek špekuláciám i náznakom zo všetkých strán si teda v tejto chvíli nikto zmenu na poste predsedu KDH neželal. Všetci totiž rozumejú aspoň tomu, že šéf by mal byť symbolom obsahu a štýlu politiku a o ten sa zatiaľ zápas v KDH nezviedol. Vyhlásenie V. Palka, že jeho skupina bude navštevovať okresné organizácie strany a diskutovať v nich práve o budúcej politike KDH, naznačuje, že tento zápas sa ešte len začína. D. Lipšic chce pred riadnym snemom členskej základni predstaviť „projekt otvorenej konzervatívnej strany“. Je zrejmé, že okolo tohto projektu sa vytvorí skupina najvýznamnejších kresťanských demokratov, ktorí spomedzi seba navrhnú aj kandidáta na post predsedu. Podľa všetkého ním bude jeden z dvojice Palko – Lipšic. Až do tejto vety táto analýza – tak, ako sa na publicistickú analýzu patrí – reaguje len na to, čo sa deje. A preto je jasné, že všetko sa točí iba okolo vnútorných problémov a rozporov v KDH. Problém je však v tom, že ich vyriešenie síce hlavných aktérov – ba dokonca asi aj celú členskú základňu – upokojí, ale to neznamená, že sa vyrieši hlavný problém ich strany: významný pokles volebnej podpory. Viac ako kto, ľudí zaujíma, čo politické strany robia. A či je to v ich prospech alebo neprospech. Strata sociálnej citlivosti... A z doterajšej diskusie – teda skôr hádok a vzájomných odkazov – nie je zatiaľ vôbec jasné, aké ponaučenia si jednotliví predstavitelia zo štvorročného vládnutia zobrali. V. Palka napríklad „mrzí, že súčasné vedenie KDH nezameriava diskusiu k príčinám, prečo sa uvoľnilo päť miest v predsedníctve.“ Nuž, z toho, čo vieme ide o spor o povolebné správanie sa strany, presnejšieho jej vedenia. Lenže to už len vyplývalo z neočakávane nízkeho volebného výsledku. Problémom KDH v skutočnosti nie je, že nechalo „Roberta Fica, aby nás ponížil“, ako to interpretuje D. Lipšic. Problémom je volebný prepad a jeho príčiny treba hľadať vo vládnom pôsobení. Na hlbšiu analýzu tohto problému máme málo podkladov i priestoru. Z dostupných údajov však predsa len možno postihnúť aspoň čosi. Kresťanskí demokrati sa takmer úplne odtrhli od svojej pôvodnej voličskej základne. Urobili to najmä ultraliberálnou ekonomickou a sociálnou politikou, ktorá mala negatívne dôsledky najmä na vidiecke obyvateľstvo. Solidarita a spoločenská zodpovednosť bohatých a (mocensky) silných voči chudobným a slabým, teda hodnoty, na ktorých stojí sociálna náuka katolíckej cirkvi i politika západných kresťanských demokracií, zmizla z arzenálu nášho KDH. Najmä Daniel Lipšic sa nedokáže zbaviť svojej minulosti. Od mladosti bol občianskym, a nie kresťanským demokratom, a nikto vlastne ani nevie, kedy v sebe tie kresťanské korene objavil. KDH sa potrebuje vrátiť aspoň k sociálnej citlivosti. Nemôže zatvárať oči pred tým, že pomohlo budovať spoločnosť hlboko sociálne rozdelenú, v ktorej sa za heslami o individuálnej zodpovednosti v skutočnosti schováva chamtivosť, hrabivosť, honba za peniazmi a majetkom, myslenie len na seba a bezohľadnosť voči druhým. KDH pomohlo vybudovať spoločnosť, v ktorej sa s majetkom získava moc a v ktorej sa ľudia bez peňazí stávajú len hračkou v rukách bohatých. Takéto trpké skúsenosti majú – v tejto súvislosti paradoxne – najmä predstavitelia kresťanskej odborovej konfederácie. ...ale aj morálnych zásad v politike Na druhej strane sa najmä V. Palko stal príkladom honby za zlatom v podobe mediálnych bublín o „úspechoch“ v boji proti zločinnosti. Pritom jeho pôsobenie na poste ministra vnútra sprevádzala nevídaná demoralizácia v policajnom zbore. K demoralizácii (aj) voličov KDH zasa Palko prispel hospodárením na svojom ministerstve, keď väčšinu peňazí daňových poplatníkov rozdelil netransparentným spôsobom a aj zjavné priestupky, na ktoré upozornili iné štátne orgány kryl a ľudí za ne zodpovedných obhajoval. D. Lipšic „naháňal“ obyčajného starostu, ale evidentné prešľapy svojho ministerského kolegu si radšej nevšímal. Nezdá sa, že by si rebeli v KDH uvedomovali a boli ochotní priznať, že aj toto všetko postupne vytváralo obraz o ich vládnom pôsobení. „Projekt otvorenej konzervatívnej strany“ skôr dáva tušiť, že exminister spravodlivosti bude presadzovať ďalší odklon od kresťanskej demokracie k občianskej. Boj proti interrupciám a za zmluvu s Vatikánom však kresťanskodemokratickým voličom stačiť nebude. A všetky doterajšie volebné výsledky občianskodemokratických strán na Slovensku ukazujú, že v tomto priestore je len minimálny potenciál. Z tohto hľadiska mohla byť účasť KDH v spoločnej vláde so Smerom dobrou príležitosťou na istú rehabilitáciu a nápravu škôd z doterajšieho vládnutia. Boj o konzervatívneho (občianskeho) voliča s SDKÚ nebude úspešný, čo dokázali už tohtoročné voľby. Zatiaľ to vyzerá tak, že v KDH sa rozohráva najmä mocenský súboj. P. Hrušovský ho síce nerozohral zle, ale neponúkol žiadne kompromisné riešenia na utlmenie existujúcich konfliktov vo vnútri strany. Pre nové vedenie hnutia môže byť skupinka okolo ortodoxného V. Palka či ambiciózneho D. Lipšica ešte veľmi nebezpečná a silu jej môže pridať i vstup skúseného zákulisného hráča J. Čarnogurského. Ak sa však v priebehu nasledujúceho roka sústredia kresťanskí demokrati len na vnútorný mocenský boj bez skutočnej sebareflexie o doterajšom vládnutí, môže sa stať, že po riadnom sneme ich vypískajú vlastní voliči. Definitívne. Autori sú politológovia
