Tretí svet a „osamelá superveľmoc“ (2)
Otvorená hegemonistická politika, ktorú Spojené štáty realizovali od konca 90. rokov 20. storočia, vyvolala odpor aj v ideologickej rovine. Cieľom ideologickej hegemónie bolo dopĺňať a podporovať výsadne postavenie Spojených štátov v politickej a ekonomickej oblasti. V pozitívnej rovine sa to prejavovalo prezentovaním USA ako „hegemóna s dobrými úmyslami“ – krajinu, ktorá riadi ostatných, sledujúc širšie ciele. Práve do tejto skupiny možno zaradiť citované tvrdenie bývalého zástupca ministra financií Lawrence H. Summersa, ktorý USA nazval „prvou neimperialistickou superveľmocou“. V negatívnej rovine si zas americká administratíva prisúdila právo hodnotiť ostatné režimy podľa (ňou vytvoreného a definovaného) rozdelenia na „dobrých“ a „zlých“. „Podpora demokracie“, slúžiaca ako kritérium pre Clintonovu administratívu, sa po 11. septembri 2001 premenila na „boj proti terorizmu“. Jeho výhodou bola pružná použiteľnosť – potláčanie opozície „spriatelenými režimami“ sa dalo ľahko interpretovať ako účasť v globálnej vojne proti terorizmu, rovnako ako aj voľná interpretácia medzinárodného práva a zásady suverenity. Naviac, ako univerzálne použiteľná zbraň mohla byť táto rétorika využitá aj na posilnenie ideologickej hegemónie vo vnútornej politike. Kritika ideologickej hegemónie V ideologickej rovine preto rozvojové krajiny spochybňovali prirodzene najmä právo Spojených štátov (i iných krajín) hodnotiť režimy ako „prijateľné“ či „neprijateľné“ – teda práva unilaterálne určovať všeobecne platné normy. Premietalo sa to aj do roviny hospodárskej politiky, v ktorej politické elity rozvojových krajín odmietali radikálnu aplikáciu Washingtonského konsenzu – myšlienky, že „potreby rozvojových krajín môžu byť naplnené len zameraním sa na trhovú ekonomiku“. Podľa nich mala každá krajina právo „slobodne definovať vlastný politický, ekonomický a sociálny systém“. Táto požiadavka mala aj svoju vyslovene praktickú rovinu – bilaterálna či multilaterálna rozvojová pomoc by podľa nich nesmela byť viazaná na splnenie často sa objavujúcich podmienok, ako je privatizácia verejných služieb či úplné otvorenie ekonomiky zahraničným firmám. Na prelome storočí sa objavila opäť požiadavka, s ktorou prišli rozvojové krajiny ešte v 70. rokoch 20. storočia – podpora vytvárania vlastných nástrojov šírenia informácií, spolupráce tlačových agentúr a médií rozvojového sveta. Podľa ich argumentov ovládajú veľké americké a európske agentúry a médiá globálne informačné toky a tak môžu rozhodovať o tom čo, a ako sa vlastne stalo. Pre miestne politické elity to znamenalo aj mocenskú výzvu – v dobe internetu a satelitnej televízie stratili akúkoľvek kontrolu nad informáciami, ktoré ich občania dostávajú. Kritika centra a hegemóna Požiadavky krajín tretieho sveta tak možno rozdeliť do dvoch skupín – tie, ktoré smerujú k všetkým „rozvinutým krajinám“ a ktorých cieľom je oslabenie hierarchickej povahy svetového systému, a tie, ktoré smerujú k Spojeným štátom ako globálnemu hegemónovi a ktorých cieľom je oslabenie monopolárnosti (resp. posilnenie multilateralizmu) svetového systému. Z povahy súčasnej americkej hegemónie vo svetovom systéme spočívajúcej predovšetkým vo vojensko-technologickej dominancii vyplýva, že na USA sú namierené hlavne požiadavky vo vojensko-politickej sfére, na centrum ako také zas v ekonomickej a ideologickej. Nová štruktúra mocenských vzťahov Spojené štáty, ktoré vyšli z druhej svetovej vojny ako systémový hegemón, začali toto svoje postavenie strácať na konci 60. rokov, predovšetkým v dôsledku upadajúcej ekonomickej moci. Od toho obdobia sa stupňuje konkurencia medzi krajinami centra. Voči Spojeným štátom sa presadzuje zjednocujúca sa Európska únia, ako aj východná Ázia integrovaná japonskou ekonomikou. Každý tento potenciálny rival USA však má silnú nevýhodu, ktorá brzdí jeho schopnosť nahradiť Spojené štáty na čele svetosystému. Európska únia stále nie je jednotným politickým útvarom, a to limituje schopnosť mocenského rastu. Ďalšia politická integrácia EÚ zas naráža na stále silné partikulárne záujmy politických elít v jednotivých členských štátoch. Pokiaľ ide o Japonsko, to síce disponuje veľkou populáciou, no napriek tomu je ekonomicky závislé od širšieho regiónu východnej Ázie. Tam naráža predovšetkým na konkurenciu Číny. Otázkou je, aké miesto bude mať v tomto vývoji politika rozvojových krajín. Je dôležité si uvedomiť, že je v určitom zmysle aj reakciou (semi)periférnych krajín na systém s nerovnomerným usporiadaním moci. Nie je preto dôležité, ktorá konkrétna krajina bude na vrchole mocenskej pyramídy a ktorá pri jej základni – podstatná je hierarchickosť vzťahov. Prirodzene, konkrétny vnútorný obsah politiky rozvojového sveta sa bude meniť. Pokiaľ však budú politickou štruktúrou (semi)periférie svetosystému naďalej (formálne) nezávislé štáty, budú ich politické elity hľadať spôsob, ako na medzinárodnej úrovni vyriešiť (alebo apoň zmierniť) protirečivosť záujmov a požiadaviek „zahraničných“ a „domácich“ sociálnych aktérov. Pretrvávajúca hierarchická štruktúra Nič nenasvedčuje tomu, že by systém medzinárodných vzťahov strácal svoju hierarchickosť. Hoci sa zvyšuje ekonomická diferenciácia krajín tretieho sveta (a niektoré z nich, ako India či Brazília, úspešne posilňujú svoju ekonomickú bázu a budujú regionálne mocenské zázemie), ako skupina ostávajú súčasťou (semi)periférie. Javom, ktorý môže podstatne zasiahnuť nielen do podoby medzinárodných vzťahov, ale aj politickej sféry ako takej, je však „delokalizácia a dekoncentrácia výroby“. Vďaka mimoriadnemu zefektívneniu komunikačných technológií a dopravy sa môže čoraz väčší objem ekonomických ativít globálne presúvať, sledujúc logiku maximalizácie zisku, na ktorej stojí kapitalistický spôsob organizácie ekonomického života. Výsledkom však nie je „globálne vyrovnávanie životnej úrovne“, ako predpokladá liberálna ekonomická ideológia, ale presúvanie vertikálnej sociálnej stratifikácie z prostredia medzi krajinami do vnútra krajín. V Číne, Indii, Rusku, Mexiku, Brazílii či juhovýchodnej Ázii je možné nájsť miesta, ktoré sa ekonomickými aktivitami i spôsobom života vyrovnajú hospodárskym a finančným metropolám USA či Európy. V strednej a východnej Európe, Spojených štátoch ale i v západnej Európe (no tam je tento trend stále ešte čiastočne brzdený prežívajúcim sociálnym štátom) sa zas nachádzajú regióny s problémami podobnými „rozvojovému svetu“. Ak bude vývoj pokračovať týmto smerom, hovoriť o rozdelení sveta na centrum-semiperifériu-perifériu bude naďalej zmysluplné, zmysel však stratí spájať toto rozdelenie s konkrétnym štátom či štátmi. To by však znamenalo aj spochybnenie „štátu“ v jeho dnešnej podobe.
