Slovensko potrebuje novú politiku
Vláda Roberta Fica nezačala najlepšie. Pohnevala si svojich ideologických spojencov v Európe, zhrozila „hlasnú menšinu“ tvoriacu verejnú mienku v médiách. Nový premiér Fico bráni svoje rozhodnutie zbratať sa s nacionalistickou SNS podporou svojich voličov a tým, že je to najlepšia koalícia na presadenie „sociálnodemokratického programu“. Po zverejnení vládneho programu už to konečne nie je len hra na slovíčka a definície. Konečne môžeme začať hovoriť konkrétne o tom, nakoľko vážne to s tým sociálnodemokratickým programom a politikou je. Rozhodnutie strany SMER vytvoriť vládu spolu s nacionalistickou SNS sa stretlo s kritikou zľava i sprava. Tú ľavicovú možno zhrnúť do dvoch viet: návrat Slovenskej národnej strany do vlády môžeme, s miernym nadsadením, nazvať tragédiou pre krajinu. Fakt, že sa to stalo prostredníctvom koalície vedenej stranou, ktorá sa označuje za „sociálnu demokraciu“, môžeme úplne bez nadsadenia nazvať tragédiou pre slovenskú demokratickú ľavicu. Nič to však nemení na fakte, že potrebujeme zmenu politiky – solidárnejšiu ekonomiku, inkluzívnejší sociálny systém a demokratickejší politický život. Ficova vláda teraz zverejnila svoj program. Konečne sa môžeme začať konkrétne rozprávať o tom, či s takýmto programom (a samozrejme, ešte stále aj – s takýmito partnermi), túto inú politiku prinesie. Dve Slovenská S istým zjednodušením možno povedať, že dnes u nás máme dve Slovenská. To prvé je sebavedomé a úspešné. Jeho životná úroveň rýchlo rastie a pravdepodobne bude rásť aj v blízkej budúcnosti. V politickom prejave trpí miernym mesianizmom – verí, že politika, z ktorej profituje, je nevyhnutne správnym receptom, ktorý budú musieť ostatní nasledovať. Problémy „stredoeurópskeho tigra“ považuje za detské choroby, nevyhnutné sprievodné znaky vývoja, ktoré sa dajú prekonať len pokračovaním v nastúpenej ceste – bezpochyby aj preto, že na príslušníkov „lepšieho Slovenska“ na individuálnej rovine tieto problémy priamo negatívne nezasahujú. Druhé Slovensko, podstatne väčšie, je iné. Zo všetkých síl sa usiluje udržať si životnú úroveň, alebo aspoň neklesnúť príliš hlboko. Nedokonalosti na obraze „reformnej krajiny“ sa ho týkajú až príliš bytostne – vysokou nezamestnanosťou, zhoršujúcimi sa verejnými sociálnymi službami, oslabovaním postavenia voči zamestnávateľovi, vysokými sociálnymi rozdielmi i úrovňou chudoby, oligopolnosťou politiky... Časť z neho sa politike definitívne sklamala a jeho základnou premisou je „všetci sú rovnakí“. Zvyšok stále hľadá vysvetlenie vlastnej situácie a jej riešenie. Jeho politické správanie nemožno chápať cez prizmu zjednodušenej paradigmy pravo-ľavého delenia. Nie inde v Európe, a určite nie na Slovensku. Nemožno tak vysvetliť, prečo sa nezamestnaný na Kysuciach môže cítiť bližšie k milionárskemu barónovi zo Žiliny, so správaním sa zbohatlíckeho hochštaplera, než k nezamestnanému z Dunajskej Stredy. Príčin je mnoho a sú prepletené – konzervatívnosť slovenskej spoločnosti, ktorá rada vidí príčinu sociálnych, ekonomických i politických problémov v „tých druhých zlých“, Maďaroch a Rómoch..., historické mýty vštepované v neformálnom (a, bohužiaľ, čiastočne aj formálnom) vzdelávaní, xenofóbia a nacionalizmus, s ktorou sa radi občas pohrajú politici rozličného zafarbenia... Preto dáva mnohým ľuďom z „druhého Slovenska“ perfektný zmysel spojenie sociálnych demokratov a nacionalistov. Ak to chce „hlasná menšina“ (patriaca takmer výlučne k súčasne „šťastnej menšine“) kritizovať, musí sa ju pokúsiť pochopiť. Inak skončí pri klišé. Alebo spochybnení demokratického princípu rovnosti hlasov. Preklenúť priepasť Politika vlády Mikuláša Dzurindu múr medzi dvoma Slovenskami zvýšila. A to je problém pre celú krajinu. V rozdelenej spoločnosti rastie sociálne napätie, oslabuje sa základ, na ktorom môže stáť normálne fungujúci politický život. Zužuje sa priestor na dialóg a jeho miesto okupuje rezignácia alebo radikálne prejavy. Nepokoje, ktoré pred niekoľkými mesiacmi otriasli francúzskymi mestami, neboli realizáciou huntingtonovskej tézy o „konflikte civilizácií“. V prvom rade šlo o sociálny konflikt, násilnú radikálnu reakciu ľudí, ktorí sa cítili vylúčení zo spoločenského a politického života natoľko, že neverili v účinnosť štandardného politického prejavu, respektíve ho vôbec nepoznali. Z tohto pohľadu je až trestuhodné, ako naľahko vzala väčšina spoločnosti, a prakticky celá politická reprezentácia, násilné sociálne nepokoje v rómskych osadách na východe Slovenska na jar 2004. Slovensko dnes žije na dlh. Cenou za „ekonomický zázrak“ je neriešenie problémov, ktoré sa v budúcnosti negatívne prejavia s niekoľkonásobnou silou. Nezamestnanosť, chudoba, korupcia politiky atď. nie sú nevyhnutné sprievodné znaky jedinej cesty k modernosti, ale znakom nesprávneho smeru, ktorým sa naša krajina uberá. Preto potrebujeme zmenu politiky. Nie „sociálnejší prístup“ k reformám či ich „vyladenie“, ku ktorému vláda pristúpi tesne pred voľbami, ale politiku, ktorá chápe sociálnu kohéziu, regionálne vyrovnaný ekonomický rast a cielenú demokratizáciu politického života za ciele hodné nasledovania samé osebe. A rovnako tak toleranciu inakosti, liberálne poňatie ľudských práv, vytváranie multikultúrnej spoločnosti. Vážne myslená ľavicová politika Ak to myslí premiér Fico zo sociálnodemokratickou politikou vážne, bude musieť túto priepasť preklenúť. Programové vyhlásenie vlády je síce chudobné na čísla a konkrétne záväzky, politické deklarácie v ňom však naozaj robia všetko preto, aby vyzerali približne tak ľavicovo ako program SMER-u. Podpora sociálnych služieb a programy zamestnávania pre znevýhodnené skupiny namiesto „motivovania pracovať“ znížením dávok. Cielené vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi namiesto podpory „pólov rastu“. Spojenie vytvárania pracovných miest so záväzkom znižovať počet pracujúcich chudobných. Posilnenie postavenia zamestnancov v pracovnoprávnych vzťahoch a podpora tripartitného sociálneho dialógu. Rovnejšie rozdelenie výšky príjmov. Snaha o solidárnejšie zdravotníctvo a oslabenie jeho komercionalizácie. To všetko patrí do tradičnej výbavy sociálnodemokratického programu. Na druhej strane, máme tu aj prvé viditeľné kompromisy. Namiesto progresívnej dane pohrávanie sa s výškou nezdaniteľného minima. Očakávané pôsobenie súkromného sektora v poskytovaní verejných služieb v záujme zvýšenia konkurencie, bez jasnejšie vymedzenej regulácie. Nekonkrétne formulácie vo vzťahu k ochrane menšín či posilňovania rovnosti príležitostí (aj keď toto neboli „silné miesta“ programu ani jednej z vládnych strán, SMER nevynímajúc). Spomienka na predchádzajúce postoje a politiku strán, ktoré vstúpili so SMER-om do koalície, dáva dosť príčin na obavy, že Slovensko sa v mnohých ohľadoch ani teraz nevydá na cestu k modernej solidárnej, tolerantnej a demokratickej krajine. Premiér Fico tvrdí, že po nej chce kráčať. Už ukázal, že vie byť „úspešným politikom“. Bude aj „úspešným premiérom“? Mandát Po zostavení vládnej koalície sa Robert Fico často bránil mandátom od voličov. Voliči SMER-u preferovali koalíciu so SNS a/alebo HZDS pred spoluprácou s niektorou z bývalých vládnych strán. Ak sa však prenesieme ponad predvolebné špekulácie o možných koalíciách, budeme vidieť, že ten mandát je najmä o niečom úplne inom, než o Slotovi a Mečiarovi. O individuálnych dôvodoch voličov, pre ktoré volili tú či onú stranu, respektívne nešli voliť vôbec, by sme sa, samozrejme, mohli sporiť donekonečna. V každom prípade, existujú vodidlá, podľa ktorých možno určiť trendy vo verejnej mienke a politickom prejave občanov. Viaceré prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Slováci patria k „nespokojným“ Európanom. Svoju životnú situáciu vnímajú skôr negatívne, voči domácim politickým inštitúciám prejavujú pomerne silnú nedôveru. Výrazný pokles voličskej účasti (o približne 15 percent) tak môžeme interpretovať skôr ako rezignáciu, prejav nedôvery voči štandardným mechanizmom prenosu záujmov verejnosti do politickej decíznej sféry, než výraz spokojnosti s existujúcou situáciou. Aj volebné výsledky strán je možné interpretovať lepšie pomocou konfliktu medzi politickými alternatívami než ako „únavu“ zo starých tvárí. Strany bývalej vládnej koalície (s výnimkou ANO) dosiahli podobný percentuálny výsledok pri podstatne nižšej volebnej účasti – absolútny počet voličov KDH, SMK a SDKÚ poklesol. V prvých dvoch prípadoch výraznejšie, u SDKÚ len asi o 10 000 hlasov, Dzurindova strana však dokázala kapitalizovať jednoznačný „protificovský“ postoj a koncentrovať značnú časť pravicového voličského potenciálu. Na strane opozície bol zas mocenský prepad HZDS vyvolaný aj koketovaním strany so spoluprácou s bývalou vládnou koalíciou. SMER získal tvrdou kritikou vládnej politiky viac ako dvojnásobný počet hlasov oproti septembru 2002 – nie je dôležité, nakoľko profesionálne či konkrétne bola formulovaná, voliči ju vnímali ako alternatívu k politike vlády M. Dzurindu. V prípade SNS nejde len o dôsledok zlúčenia rozhádaných strán. V roku 2002 získali SNS a P-SNS spolu asi 200 000 hlasov. Tento rok to bolo 270 000. V rétorike SNS je pritom vždy dôležitý tón sociálneho populizmu. No a potom treba vidieť aj spletenec dôvodov spomínaných v úvode... Volebné správanie sa je vždy výsledok mnohých komplexných procesov. V týchto voľbách bolo rozdelenie Slovenska na „úspešné“ a „neúspešné“ dôležitým faktorom. Aj preto potrebujeme inú politiku.
