Aké Slovensko chceme predstaviť svetu?
Podľa európskych štatistických údajov väčšina Slovákov trávi dovolenku vo svojej vlasti. Nejde však o prejav uvedomelého vlastenectva, ale racionálneho ekonomického správania. Napokon, svedčí o tom aj fakt, že čo sa týka znalostí o Slovensku, často o ňom vedia viac zahraniční turisti z bedekrov, ako jeho domáci obyvatelia. Nedávno mi syn rozprával o svojom spolužiakovi, ktorý chodí s rodičmi od útleho detstva každý rok k Jadranskému moru, ale ešte nikdy nevidel Tatry či pravý slovenský salaš s ovečkami. Je to dosť typický príklad. Slováci sú schopní malomeštiacky ospevovať mestečká v južnom Francúzsku, hoci sami nikdy nezavítali do Banskej Štiavnice, Vlkolínca alebo Bardejova, a keď sa ich spýtate, kde je najväčší drevený oltár na svete, tipujú Taliansko alebo Poľsko. Sú pripravení cestovať za horskými koníkmi až do Walesu, hoci by ich našli aj na oveľa čarovnejšej Muránskej planine. Chodia splavovať Vltavu, hoci nikdy neprešli magické pereje Váhu v okolí Margity a Besnej, nikdy im nezišlo na um raftovať na Dunajci (obzvlášť odporúčam, plť je nuda) a nikdy si nevychutnali slovenskú Amazonku – Malý Dunaj. O slovenskom trochárstve Slovenské trochárstvo považujem za takmer filozofický fenomén. Prejavuje sa nielen úsilím všetko domáce považovať automaticky za menejcenné, ale aj naopak, vyzdvihovať všetko slovenské a priori ako najvyššiu hodnotu s vlastnou identitou a ku všetkému na neslovenskému sa stavajú s ťažko skrývaným dešpektom. Oba prístupy považujem za patologické, ale v rovine vnímania vecí väčšinou obyvateľstva za, bohužiaľ, typické a prevládajúce. Vďaka tejto vnútornej neistote sú Slováci schopní masovo oslavovať 200. výročie narodenia Hansa Christiana Andersena (a dokonca mu aj postaviť sochu), ale úplne odignorovať 100. výročie narodenia Jána Smreka či Laca Novomeského, hoci tieto udalosti zaradilo UNESCO do svojho kalendára najvýznamnejších výročí sveta. Pachtíme sa za vyhľadávaním významných rodákov, ktorých uznali vo svete, zabúdajúc, že sa tu vlastne pýšime cudzím perím. Mnohých z nich totiž práve na Slovensku ignorovali, vysmiali, vyštvali a za svoje úspechy ani zďaleka nevďačia tomu, že ich matky zhodou okolností zastihli pôrodné bolesti v nejakej doline Západných Karpát. Dlhodobo poukazujem na to, že v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sme tu mali básnickú generáciu, ktorá bola svetovou špičkou, nám sa však vidia lepší tí, ktorých ocenili Nobelovou cenou. Kam by však dospeli takí Franz Kafka, Umberto Eco alebo Jorge Luis Borges, keby sa k nim podobne zachovali ich vlastné národy? Trochárime. Preceňujeme svoju provinčnosť a podceňujeme vlastnú svetovosť. Vzdali sme sa svojej uhorskej minulosti, lebo ju hlúpo považujeme za maďarskú. Mosty nazývame po zbombardovaných továrňach, lebo „nejaký Murgaš“ ako Slovák vraj nikomu nič nepovie (Apollo zrejme áno – jeden môj poľský kamarát sa ma spýtal, či sme to pomenovali po cirkuse). Vzdali sme sa aj jediného nositeľa Nobelovej ceny zo Slovenska, fyzika Filipa Lenarda, lebo bol Nemec. Dokonca aj Čechom sme uverili, že slovo robot je české. (Pritom Karel Čapek ho vytvoril pri pripísaní R. U. R. v Trenčianskych Tepliciach. Pôvodne chcel umelého človeka nazvať „dělňas“ – z českého dělat, dělník – ale jeho brat Josef mu poradil, aby ho nazval radšej robot – zo slovenského robiť, robotník). Čudní hrdinovia Ak by u nás fungovala kultúrna diplomacia, Milan Rúfus a Miroslav Válek by boli známejší ako Rainer Maria Rilke či Jevgenij Jevtušenko a slovenská Lúčnica by mala väčší úspech ako írsky River Dance. Ibaže na Slovensku akoby sme nevedeli, čím svet zaujať. Podsúvame mu radšej obmedzeného šovinistu Andreja Hlinku ako rozhľadeného vizionára Milana Hodžu, chválime sa radšej autokratickým antisemitom Svetozárom Hurbanom-Vajanským ako inšpiratívnym humanistom Jánom Kollárom. Aj naše vlastné dejiny sme si neustále ochudobňovali a ustavične sme z nich niekoho vytláčali, lebo bol (podľa momentálneho dobového konjunkturalizmu) raz maďarón, inokedy čechoslovakista, ľudák, buržoázny nacionalista či nebodaj komunista. Terchová má dvoch významných rodákov. Z jedného, zbojníka Jura Jánošíka, sme urobili mytologického hrdinu, ktorý vraj bohatým bral a chudobným dával, hoci historici dnes vedia, že všetko bolo inak. Druhého, Adama Františka Kollára, jedného z najväčších intelektuálov európskeho osvietenstva, prezývaného aj slovenský Sokrates, nepozná takmer nikto. Podobne je to aj s inými historickými postavami. Kto z nás vie, že Juraj Ribay bol najuznávanejším slovenským jazykovedcom 18. storočia a zakladateľskou osobnosťou viacerých lingvistických disciplín? Väčšina Slovákov si pamätá skôr jeho rovesníka Antona Bernoláka. Ribay mal smolu. Zaoberal sa nejakou všeobecnou slavistikou, nie povýšením jedného nárečia na spisovný jazyk. Bernolákov projekt krachol, výsledky Ribayových výskumov pretrvali, ale Slováci sú pyšnejší na Bernoláka. Asi z vrodeného súcitu. Začali sme sa tuším hanbiť aj za národné jedlá. V Starom Smokovci takmer nenájdete reštauráciu s bryndzovými haluškami. Od čašníkov dostanete odpoveď, že toto jedlo nevyzerá veľmi esteticky, a tak v obave, aby nedajbože neprišli o zahraničnú klientelu, nám radšej ponúkajú kuracie soté. A keď už na halušky niekde natrafíte, zistíte, že najznámejšiu slovenskú delikatesu vie vlastne poriadne pripraviť len málokto. Turista, ktorý chce zažiť na Slovensku niečo špecifické, tu nachádza globalizované atrakcie a reštaurácie bez štipky predstavivosti. Len nevybočiť z radu, nevzbudiť prílišný rozruch, radšej sa podobať na to, čo sme videli vo Viedni, Paríži alebo Bruseli. Trochárstvo spojené s hlbokou nedôverou voči domácim možnostiam a kombinované s prehnanými očakávaniami, že každý zahraničný hosť túži vidieť gabčíkovskú opachu, robia z našej krajiny karikatúru strednej Európy. Práve táto hlboká zakomplexovanosť, toto večné striedanie flegmatizmu a megalomanstva spôsobuje, že pri zbežnom pohľade na naše dejiny máte pocit, akoby Slováci nikdy nič nedokázali dotiahnuť do konca, akoby neboli schopní zavŕšiť vlastné originálne projekty, akoby zakaždým až náročky zastali krôčik od dokonalosti. Možno to spôsobil fakt, že sme sa ustavične pohybovali na hrane a na hranici – z akejkoľvek strany. Žili sme vždy na ostrí civilizačného noža rímskeho impéria, tatárskeho kaganátu, tureckého vplyvu, nacistickej ríše či sovietskeho bloku. Navykli sme si na kultúrne paberkovanie, ale nedokázali sme z neho spraviť komparatívnu výhodu, ale pečať bezvýznamnosti. Ani vstup do Európskej únie toto postavenie (zatiaľ) nezmenil. Toto prekliatie však nie je neprekonateľné, ak sa dokážeme zbaviť úzkoprsého nacionalizmu na jednej strane a nekritického obdivu k všetkému zahraničnému na strane druhej. Radšej odpratané chodníky ako pedikúra Slovensko má najhustejšiu sieť hradov na svete a keby mala minerálna voda hodnotu ako ropa, sme najbohatším štátom v Európe. Napriek tomu sa k všetkým kultúrnym a prírodným hodnotám správame, akoby z nich mali turisti šalieť iba preto, že sú. V roku 1992, krátko pred dosiahnutím nezávislosti, niektoré insitné predstavy parlamentných politických strán hlásali, že našu ekonomiku utiahnu Tatry a Gabčíkovo. Dnes sa vyhovárame na to, že cestovný ruch viazne preto, že v Tatrách nefungujú služby. Neviem, možnože tieto nedostatky trápia viedenského turistu, ktorý sa v tirolskom klobúčiku vyvezie lanovkou na Skalnaté pleso, tam si rozbalí svoj chlebík so salámou a rotujúc okolo vlastnej osi slastne krochká: „Das ist schööön!“ Mne sa však vidí, že typický návštevník našich veľhôr by skôr ocenil odpratané turistické chodníky po kalamite ako pedikúru v Tatranskej Lomnici. Predstava, že Tatry sa premenia na akýsi zábavný park, že na Chate pod Rysmi ma budú čakať pútače Coca-Coly a na Skalnatom plese otvoria discobar, sa mi vidí mierne perverzná. Iste, služby sú u nás veľmi slabé, ale spôsob, akým to chcú naši podnikavci riešiť, je úplne pomýlený. Zoberme si Prosiek, vstupnú bránu do podľa mňa najúchvatnejšej doliny Slovenska. V maličkej dedinke existuje dvanásť penziónov a ďalších dvadsať možností ubytovania na súkromí, okrem toho sieť reštaurácií a dve veľké parkoviská. Napriek tomu sa tam bez auta prakticky nedostanete. Do dediny chodí iba jeden robotnícky autobus. Jeden do Ružomberka skoro ráno a druhý naspäť neskoro večer. Podobne je to aj v iných lokalitách Slovenska. Z roka na rok počet autobusových liniek rapídne ubúda. V najcennejších prírodných kútoch našej vlasti sa namiesto posilňovania ekologicky zodpovednejšej a lacnejšej hromadnej dopravy uprednostňuje budovanie čoraz drahších parkovísk pre autá. Turistické prospekty vás lákajú do „romanticky opustených Polonín“. Moja skúsenosť je však taká, že opustený som sa chvíľu cítil len pri čakaní na autostop (autobus – nula bodov), kým priamo na mieste som našiel davy turistov na autách a motorkách. To mi trochu pripomenulo rumunské Karpaty, lebo aj tam lákajú turistov za divou prírodou, kde vraj nikto nechodí, ale keď tam dorazíte, zistíte, že tieto hory sú plné českých dobrodruhov, ktorí sa spoliehali presne na to isté. A už len tak mimochodom – na Slovensku, chvalabohu, ešte stále nájdete prekrásne, takmer panenské miesta, kde celé dni nestretnete živú dušu (iba ak medveďa), kde priamo na chodníkoch rastú obrovské dubáky a kozáky (dôkaz, že tade nikto nešiel minimálne týždeň), ale tie vám neprezradím – ešte to by mi chýbalo, aby to tam vyzeralo ako v Poloninách. Odstrašujúci príklad Ak chceme zahraničným návštevníkom naozaj ukázať niečo z nefalšovanej slovenskej prírody, mali by sme ju zachovať presne takú, ako pôsobila na svojich obdivovateľov pred rokmi. Pre mňa je odstrašujúcim príkladom osud Národného parku Česko-Saské Švajčiarsko. Tento ťažko skúšaný kút severných Čiech a juhovýchodného Nemecka (pred niekoľkými dňami ho zničil najväčší požiar v Česku za posledných tridsať rokov a pred niekoľkými rokmi tu vyčíňalo niekoľko katastrofálnych povodní za sebou) sa vyznačuje dych vyrážajúcimi skalnými útvarmi, pieskovcovými vežami vysokými aj dvesto metrov, kamennými labyrintmi i najväčšou skalnou bránou v Európe. Keď som to videl prvýkrát, ostal som stáť s otvorenými ústami a nechápal, prečo Česi všade hovoria len o Krkonošiach (veď také „šutre“ tu máme na každom kroku) a nepropagujú radšej tento unikát. No jedinečné zážitky mi už čoskoro zakalili príšerné davy turistov, ktoré som stretol na vrchole obrovskej skalnej veže Bastei. Nechápal som, ako sa sem všetci dostali (najmä starší ľudia). Potom som zistil, že z druhej strany sem vedie výťah, že sem dokonca natiahli asfaltovú cestu, na ktorej vám vyhrávajú pouliční hudobníci a môžete si kúpiť zmrzlinu alebo cukrovú vatu. A to nie je všetko. Keďže východní Nemci nemajú vodopády, vybudovali v lese umelý a za tridsať eurocentov vám ho na minútu pustia, aby ste sa mohli vyfotografovať (hneď mi zišla na um scéna zo Svěrákovho filmu, kde hlas z reproduktora pri horskom prameni oznamuje: „Jsem křišťálová studánka, napijte se prosím.“). Zaujala ma aj spojnica s ďalšou skalnou vežou – nijaký romantický skalný mostík, ale doslova Karlov most, ktorý v takomto prostredí pôsobil ako päsť na oko. Žiaľ, toto sú dnes dosť výrazné trendy v svetovej turistike. Podobný dojem som mal aj na slávnej hrebeňovke pieninských Troch korún, kde mi zážitok skazili takmer celú cestu prítomné zábradlia, vďaka ktorým som sa cítil ako v bratislavskom lesoparku. Hneď som si pomyslel: Poliaci majú síce Tri koruny, ale ten úchvatný pohľad na ne je náš – a pri tom aj zostaňme. Ak by sa mal takýmto smerom vyvíjať aj cestovný ruch na Slovensku, považoval by som to nielen za vrchol nevkusu, ale najmä za nevyčísliteľnú kultúrnu a prírodnú škodu. Verím, že aj väčšina našich čitateľov chce svojim vnukom ukázať hory, aké sme si ich pamätali ešte my. A spolu s nimi aj kus duše Slovenska, pre ktorú sa oplatí mať túto krajinu rád. Autor je vysokoškolský učiteľ
