Ficovi reformní muži

Hoci vláda Roberta Fica vyvoláva od samého počiatku kontroverzné reakcie, jedno nemôžu premiérovi uprieť ani jeho odporcovia, ani jeho prívrženci. S buldočou neústupčivosťou sa pustil do boja proti monopolom, ktorým Dzurindov kabinet vytváral ideálne podmienky na zneužívanie svojho postavenie a diktát. Viditeľne to platí o dvoch jeho ministroch, ktorí neboli na straníckej kandidátke a R. Fico si ich vybral sám: Ľubomírovi Jahnátkovi a Ivanovi Valentovičovi. Energetika a zdravotníctvo sa stali výkladnou skriňou úsilia slovenskej pravice o ovládnutie zaručených ziskov z peňaženiek občanov. Nie náhodou, veď v oboch prípadoch ide o komodity, ktoré sú pre každodenný život ľudí absolútne nevyhnutné a občania sú tak pre svoje prežitie nútení akceptovať akékoľvek ceny. A dúfajme, že rovnako nie náhodou sa práve na tieto dve oblasti sústredila prvotná pozornosť sociálnych demokratov. Okrem praktických dôsledkov to môže mať aj veľký symbolický význam. Poplatky (nielen) symbolické Určite je pravda, že zrušenie poplatkov za ošetrenie u lekára a v nemocnici a zníženie poplatku v lekárni je predovšetkým symbolickým krokom. Práve tieto poplatky majú občania najvýraznejšie späté s „reformou“ Rudolfa Zajaca a ich zrušenie treba v prvom rade chápať ako prejav odhodlania odstrániť Zajacove deformácie zdravotníctva. Nejde však len o symboliku. Pred troma týždňami sa predpoludním v lekárni v bývalej železničnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave odohrala príznačná scéna: stará dôchodkyňa sa od vrátnice vrátila naspäť do lekárne, aby predávajúceho upozornila, že jej neuplatnil zľavu, na ktorú majú nárok zdravotne ťažko postihnutí ľudia. Aby bolo jasné: išlo o „mizerných“ desať korún, pre ktoré by sa mnohí ani neobrátili, nieto, že by ich išli reklamovať. Lenže táto príhoda svedčí o tom, že pre veľa ľudí – nepochybne väčšinu dôchodcov – nie je desaťkorunáčka „mizerný“ peniaz, najmä ak ich mesačne za návštevu u lekára a za recepty musia zaplatiť niekoľko. Skresanie doplatkov za lieky bude mať pre týchto ľudí tiež veľký význam, ale ani zníženie poplatkov nie je z hľadiska ich rodinných rozpočtov zanedbateľné. A nesiahnuť k tomuto opatreniu s tvrdením, že aj tak nič významné neprinesie a že treba počkať na tie „veľké“ zmeny v podobe zníženia doplatkov za lieky (či dokonca ich cien), by bolo prejavom alibizmu. Stotisíce ľudí si na Slovensku musia odopierať desaťkorunové veci každý deň. Pre týchto ľudí nemožno čakať so žiadnym opatrením, ktoré im aspoň trochu zníži výdavky. Ivan Valentovič navyše dokazuje, že mu nejde o žiadnu prázdnu symboliku. Ako riaditeľ poisťovne, ktorého úlohou bolo dostať ju do finančnej kondície, si určite veľmi dobre uvedomuje, kde možno „ubrať“ hneď, kde až po vytvorení dodatočných zdrojov. Programové vyhlásenie vlády je zárukou, že ďalšie zdroje do zdravotníctva prídu. Minister však musí čo najrýchlejšie urobiť reformy, ktoré zaručia, že neskončia vo vreckách pahltných súkromníkov. Strach záchraniek o zisky Nejde pritom len o zdravotné poisťovne. Obmedzenie výdavkov na ich vlastnú prevádzku je „povinným cvičením“, ktoré od Ficovej vlády všetci prirodzene čakali. Ale ani v tomto prípade nejde len o symboliku. Po tom, čo R. Zajac toto obmedzenie zrušil, narástli administratívne výdavky všetkých poisťovní. Keby boli k dispozícii presné čísla (nie sú, lebo hoci poisťovne narábajú najmä s našimi daňami, odmietajú takéto informácie poskytovať verejnosti), vari by sme zistili, o aké milióny v tomto prípade ide. O milióny z našich daní, ktoré neplatíme na nedôveryhodné reklamné kampane, ale na kvalitnú starostlivosť o naše zdravie. Dúfajme, že tlak na zdravotné poisťovne, aby ich financovanie a najmä výdavky boli ešte transparentnejšie a aby prestali nútiť lekárov znižovať kvalitu zdravotnej starostlivosti, bude pokračovať. Minimálne tak, ako je to v prípade súkromných zdravotných záchraniek. Tejto téme sa SLOVO pred časom venovalo dosť na to, aby naši čitatelia nezabudli, akým neprehľadným a podozrivým spôsobom prišli rôzne súkromné skupiny k lukratívnej činnosti. Opäť ide o firmy, ktoré žijú z našich daní (alebo našich ďalších poplatkov), ale zisky plynú do súkromných vreciek a my o ich hospodárení nevieme nič. Je smiešne, ak dnes záchranky vykrikujú, že zníženie dotácií ohrozí ich schopnosť poskytovať svoje služby. Skupiny ako Penta Group, ktorá na poslednú chvíľu premenovala jednu zo svojich spoločností, aby sa z energetickej firmy stala zdravotnícka záchranka, predsa potrebujú vykazovať v prvom rade zisky. A o tie v skutočnosti v tomto ťažení proti Valentovičovi ide. R. Zajac zmenil celý systém záchraniek na dvoch princípoch, na ktorých – mimochodom – „reformoval“ celé zdravotníctvo: uprednostnenie súkromných firiem a zabezpečenie ich financovania z daní občanov. Systém financovanie záchraniek z nich spravil lukratívnu činnosť, na ktorej sa dá poriadne zarobiť. Práve preto v netransparentných výberových konaniach „na bežiacom páse“ prehrávali verejné nemocnice, ktoré však túto službu poskytovali na vysokej úrovni už dlhé roky. Niet pochýb, že I. Valentovič ako bývalý riaditeľ poisťovne, na rozdiel do verejnosti dobre vie, koľko v skutočnosti záchranky potrebujú. A ak naozaj nebudú schopné vykonávať svoju činnosť na požadovanej úrovni, nech len vrátia licencie. Regionálne nemocnice sa o ne budú rady uchádzať. U nich je aspoň istota, že prípadné zisky by využili na krytie strát z iných zdravotníckych činností, čiže by sa tie peniaze aj tak použili v prospech pacientov a nie majiteľov finančných a podobných skupín. Monopoly bohatnú z našich peňazí Zjavným cieľom toho, čo minister zdravotníctva robí, je obmedzenie súkromných ziskov v sektore, ktorý žije výlučne z našich daní a našich ďalších poplatkov najrôznejšieho druhu. Nejde o samoúčelný „boj“ proti súkromníkom. Nemožno však akceptovať, ak sa tieto zisky tvoria na úkor kvality a dostupnosti služby, za ktorú si povinne platíme – zdravotnej starostlivosti. Rovnaká filozofia vedie aj ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka. Je zbytočné opakovať fakty, ktoré dokazujú, že v energetike sa po privatizácii vytvárajú čoraz väčšie zisky na úkor obyčajných ľudí. Nič iné táto privatizácia nepriniesla. Netreba mať hlavu ako slon, aby sme nezabudli na Dzurindove a Milošove sľuby, že privatizácia prinesie súboj medzi dodávateľmi energií, ktorého výsledkom budú nižšie ceny. Nie je ani súboj, nie sú ani nižšie ceny, ba dokonca ľudia nezaznamenali ani lepší prístup k zákazníkom. Skúste ísť v Bratislave reklamovať účet za elektrinu a budete sa cítiť ako v polovičke osemdesiatych rokov. Lenže vtedy energie neodkrajovali taký kus z rodinného rozpočtu ako dnes. A zisky energetických podnikov – ak nejaké boli - neplynuli na súkromné účty kamsi do cudziny. Je smiešne a nemorálne, ak firma, ktoré zo zisku očisteného od nákladov zaplatí len na priamej dani vyše 5 miliárd narieka, že nemôže ísť s cenou pod náklady. Keby sme sa na tie náklady mohli pozrieť bližšie, vari by sme plynárom dokázali poradiť, ako ušetriť. A neobstojí ani tvrdenie, že zisky vznikajú z transferu plynu do zahraničia, lebo stále platí, že tvorba nákladov je vo všetkých energetických podnikoch netransparentná. Ak premiér Fico hovorí o energetickej vlastizrade, nejde len o populistické slovné cvičenie. Štát sa totiž nachádza v katastrofálnom postavení aj voči podnikom, v ktorých má formálnu majoritu. Privatizačné zmluvy však zaručili zahraničným majiteľom takzvanú manažérsku kontrolu, ktorá vláde zväzuje ruky pri úsilí razantnejšie vstúpiť do každodenného riadenia energetických podnikov, vrátane tvorby cien. Z tohto hľadiska nie je Jahnátkova ponuku na spätné odkúpenie Slovenských elektrární prejavom ľavicového „folklóru“, ani chuti zasa na čomsi „bačovať“. Ukazuje sa, že reálne vlastníctvo energetiky zo strany štátu je jedinou cestou, ktorou môže vláda ovplyvňovať ceny tak, aby boli znesiteľné pre obyčajných ľudí a aby neviedli k nespravodlivým ziskom súkromných majiteľov. Kúriť musíme, svietiť musíme, variť musíme. Ale nikto nás nemá právo nútiť financovať zisky zahraničných korporácií a platiť si Damoklov meč nad vlastnými hlavami. Slovensko je dnes navyše dostatočným príkladom, že súkromné monopoly sú zlým sluhom a ešte horším pánom. Autor je politológ