Paranoja, moc a cynizmus
Noam Chomsky, publicista, politolog Interview s Noamom Chomskym je zostavené z prekladov rozhovoru pre americkú rozhlasovú stanicu Democracy Now a rozhovoru pre indický denník The Hindu, uverejnených v priebehu apríla (The Hindu) a augusta (Democracy Now) 2006. Noam Chomsky je známym autorom kníh kriticky analyzujúcich americkú zahraničnú politiku. V tlači sa venovala veľká pozornosť Sýrii a Iránu ako režisérom toho, čo sa odohráva v Libanone. Aký je váš názor? - Faktom je, že nemáme žiadne konkrétne informácie o angažovaní sa Iránu. A pochybujem, že ich majú ľudia, ktorí o tom píšu. Dokonca pochybuje, že ich majú americké spravodajské služby. Samozrejme, niet pochýb že medzi Hizballáhom, Sýriou a Iránom sú vzťahy, možno silné vzťahy. Nemyslím si však, že máme akékoľvek poňatie o tom, nakoľko tieto vzťahy motivovali posledný vývoj. Hádať môžete čo chcete. Je tu pravdepodobnosť, že je to tak, no na druhej strane je dosť dôvodov veriť, že Hizballáh má vlastné motívy konania. Znie to presvedčivejšie. Izrael tvrdí, že má dôkazy že Hizballách chcel poslať dvoch zajatých izraelských vojakov do Iránu. Preto zaviedla izraelská armáda námornú a pozemnú blokádu hraníc, bombardovala prístavy a letiská... - Tvrdia to. Opäť ale opakujem, nemáme dôkaz. Tvrdenia štátu, ktorý vedie vojnu, v skutočnosti za veľa nestoja pokiaľ ide o dôveryhodnosť. Bolo by zaujímavé vidieť údajné dôkazy. Ak by sa to však aj stalo, veľa to nedokazuje. Ak by sa Hizballáh rozhodol, že kvôli rozsahu izraelských operácií nemôže držať zajatcov v Libanone, mohol ich presunúť inde. Pochybujem ale, že by ich Sýria alebo Irán prijali. Čo si myslíte o tvrdení izraelského vyslanca v OSN, že útoky v Libanone možno ospravedlniť ako sebaobranu? - Áno, mal pravdu, že boli vypálené stovky rakiet, a to musí, samozrejme, prestať. Nespomenul však, že rakety boli vypálené po tvrdých izraelských úrokoch na Libanon, ktoré zabili desiatky ľudí a zničili infraštruktúru. Ako zvyčajne, veci na seba nadväzujú a vy sa musíte rozhodnúť, ktorá bola prvá. V tomto prípade sú podľa mňa prvotnou príčinou trvalé a intenzívne represie, mnoho únosov, mnoho útokov v Gaze, trvalá okupácie Západného brehu, ktorá môže v prípade pokračovania znamenať smrť národa, koniec Palestíny, no a nakoniec únos dvoch ľudí v Gaze, po ktorom nasledovala odpoveď v podobe únosu izraelského vojaka. A medzi únosmi civilov a vojakov je rozdiel. Aj z hľadiska medzinárodného humanitárneho práva. Aký rozdiel? - V prípade konfliktu, vo vojne, ak je unesený vojak, musí s nim byť zaobchádzané humánne. Nie je to však taký zločin ako únos civilistu. A okrem toho, nemusím vám pripomínať, že v Gaze prebiehajú trvalé útoky izraelských ozbrojených síl. Gaza je v skutočnosti jedným obrovským väzením pod neustálym tlakom – ekonomickým útlakom, vojenskými útokmi, atentátmi a podobne. V porovnaní s tým nie je únos vojaka, nech už si o ňom myslíme čokoľvek, tak vážnym prečinom. Aký je váš názor na politiku Spojených štátov na Blízkom východe? Ako prispievajú k riešeniu krízy? - Spojené štáty prakticky sami blokujú možnosti diplomatického riešenia blízkovýchodnej krízy ako takej. Keď v roku 1982 Izrael napadol Libanon, USA vetovali niekoľko rezolúcií OSN žiadajúcich ukončenie bojov a podobne. To pokračuje počas každej administratívy. Washington považuje Izrael v podstate za militarizovanú predsunutú základňu, chráni ho pred kritikou a v skutočnosti podporuje jeho expanziu, útoky na Palestínčanov, kontrolu nad zvyškom ich územia. Predpokladám, že tým či iným spôsobom budú Spojené štáty v tejto politike pokračovať. Vzhľadom na izraelský jadrový program, nemyslíte si, že rovnaké štandardy by mali byť uplatňované na všetky krajiny Blízkeho a Stredného východu? - Určite. Pripomeňme si, že rezolúcia OSN o Iraku č. 687 z apríla 1991, o ktorú sa opierajú USA a Británia, žiada „vytvorenie zóny bez jadrových zbraní a zbraní hromadného ničenia ako aj bez nosných rakiet na Blízkom a Strednom východe“. Podobné záväzky prijali niekoľkokrát Spojené štáty, ale samozrejme ich nedodržiavajú a porušili ich nedávno aj v prípade Indie. Okrem toho by sme mali mať na pamäti, že Zmluva o nešírení jadrových zbraní zaväzuje všetky nukleárne mocnosti, aby sa v „dobrej vôli“ snažili odstrániť jadrové zbrane. Bola to kľúčová časť dohody. Medzinárodný súdny dvor pred desiatimi rokmi rozhodol, že je to právny záväzok. Spojené štáty však počas Bushovej administratívy vyhlásili, že sa ním necítia byť viazané. Prečo nie je jadrové odzbrojenie aspoň na Blízkom a Strednom východe, je to možné? - Pretože to USA nedovolia. Strategickí analytici vo všeobecnosti uznávajú, že bez kontroly produkcie jadrových štiepnych materiálov je budúcnosť človeka ako druhu ohrozená. Existujú návrhy ako to zariadiť. Šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Mohammed El Baradej napríklad navrhuje vložiť kontrolu nad ich výrobou do rúk medzinárodnej agentúry, od ktorej by mohli štáty získavať právo na využitie materiálov pre legitímne účely. Spojené štáty tento návrh nikdy neakceptovali. Pokiaľ viem, jediný kto ich vôbec doteraz akceptoval, bol vo februári 2006 Irán. O návrhu sa nakoniec aj tak hlasovalo vo Valnom zhromaždení v novembri 2004. Prešiel pomerom hlasov 174 ku 1. Proti boli USA. Zdržal sa Izrael a Británia. Podľa britského vyslanca pri OSN hoci návrh vo všeobecnosti podporovali, v predloženom znení „rozdeľoval medzinárodné spoločenstvo“. Vo svetle formujúcej sa aliancie latinskoamerickej ľavice voči americkému unilateralizmu sa teraz Bushova administratíva snaží vytvoriť novú rovnováhu moci s pomocou Ázie – najmä strategickým partnerstvom s Indiou. Čo si o tom myslíte? - Washington je bezpochyby znepokojený vývojom v Južnej Amerike. Po prvýkrát od dobytia Španielmi sa tento kontinent nielen posúva k väčšej nezávislosti, ale aj integruje. Nemyslím si však, že to je hlavný dôvod, pre ktorý sa snaží Washington o zlepšenie strategicko-ekonomickej pozície v Ázii a vytváranie protiváhy Číne. Dialo by sa to aj bez súčasného vývoja v Latinskej Amerike. Zdá sa, že pri pokračujúcom násilí, vojne proti terorizmu a z nich prameniacom krviprelievaní v Iraku a Afganistane nie sú dlhodobé ekonomické a politické vyhliadky USA práve najlepšie. Nie je svet, do ktorého smerujeme zvláštny a naháňajúci hrôzu? - Celkom súhlasím. Prvok paranoidného strachu je veľmi starý. Bruce Franklin, študujúci vzťah medzi ideológiou a populárnym umením, nachádza v americkej literatúre trvalú tému – hrozí nám zničenie zlými monštrami a v poslednej chvíli sme zachránení superhrdinom a superzbraňou. Okrem toho sú vo veľkej väčšine prípadov zlými monštrami presne tí, ktorých sami utláčame – Indiáni, černosi, Číňania... Dokonca aj Jack London, progresívny autor a socialista, žiada v jednom z románov vyhubenie obyvateľov Číny biologickými zbraňami, aby sme sa uchránili pred inváziou. Táto téma je v Spojených štátoch prítomná aj dnes a komplikovaným spôsobom sa preplieta s extrémnym náboženským fundamentalizmom, ktorý je tiež americkým špecifikom spomedzi industrializovaných spoločností. Cynickí politickí vodcovia to neustále využívajú. Majstrom bola Reaganova administratíva – každý rok či dva čelili Spojené štáty nejakej veľkej hrozbe. Bez ohľadu na to, ako bláznivá bola. Líbia, Grenada, Nikaragua, arabskí teroristi, zločin (a teda nepriamo černosi), drogy (teda vlastne Hispánci)... Je to efektívny spôsob ako mobilizovať ľudí pre podporu politiky, ktorá ich v skutočnosti poškodzuje. Súčasná administratíva loví v rovnakých vodách. Zdedila techniky, reflexy a niekedy aj ľudí. Paranoja kombinovaná s obrovskou mocou a cynickým a násilným politickým vedením je nebezpečnou kombináciou.
