Kolektívny trest
Háfiz al Nimer, palestínsky veľvyslanec na Slovensku S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist V posledných dňoch sa pozornosť svetovej verejnosti zameriava najmä na Libanon, kríza v Palestíne je odsunutá do pozadia. Pripomeňme si preto niekoľko podstatných faktov – v čom treba hľadať korene najnovšieho konfliktu medzi Palestínou a Izraelom? Je to proklamovaný únos jedného vojaka? - Udalosti, ktoré sa odohrali v Libanone, krutá vojna, dokázali že únos jedného vojaka v Palestíne, či dvoch v Libanone, boli len zámienkou palestínskej agresie. Americký prezident George Bush a jeho ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová hovoria spolu s izraelskými predstaviteľmi o pláne na vytvorenie nového Blízkeho východu. O tom sa verejne hovorí pod rôznymi menami už dlhšiu dobu. Šírenie demokracie, nový Blízky východ, to sú mená opisujúce ten istý plán. Aj izraelská tlač uverejnila mnoho komentárov, podľa ktorých boli plány na tieto útoky pripravené už pred niekoľkými rokmi. Nejde teda o problémy spojené s Iránom, Sýriou, Hamasom či Hizballáhom. Sú to predstavy americkej administratívy a izraelského vedenia o tom, ako má vyzerať nový blízkovýchodný región. Ako konkrétne má tento nový Blízky východ vyzerať? - Myslím si, že nový blízkovýchodný región ešte nie je v ich predstavách kompletný, nemajú jasno o jeho budúcej podobe. Ak hovoria o demokracii, ako potom vysvetliť ich dobré vzťahy a podporu nedemokratickým režimom v regióne? Ak hovoria o strategických záujmoch USA, prečo potom preferujú záujmy piatich miliónov Izraela na úkor 250 miliónov Arabov? Musím zopakovať, že posledné udalosti v regióne dokázali, a to nie podľa mňa, arabských analytikov, ale podľa komentárov v izraelskej tlači, že útoky už boli plánované dlhšiu dobu. Je v týchto plánoch na nový Blízky východ miesto pre existenciu dvoch štátov – nezávislej Palestíny a Izraela? - Áno, ale vytvorenie dvoch štátov len v tej podobe, aby to vyhovovalo Izraelu. Predstavitelia Izraela odmietajú pretvorenie vlastnej krajiny na štát s dvoma etnikami a náboženstvami. V takom štáte by žilo asi deväť miliónov ľudí – polovica z nich Židia, polovica Arabi. Podľa izraelského vedenia to nie je v záujme Izraela. Preto chcú, aby vznikol palestínsky štát. Problémom však je, ako má vyzerať, aké majú byť hranice. Vieme, že Izrael nemá hranice. Ich náboženskí predstavitelia propagujú štát rozprestierajúci sa od Eufratu po Níl. Preto chcú, aby vznikol palestínsky štát len na území, kde je veľká koncentrácia palestínskeho obyvateľstva, teda najmä v mestách. Napríklad v Pásme Gazy žije viac ako jeden a štvrť milióna Palestínčanov, čo je obrovská hustota obyvateľstva. Preto stiahli svojich osadníkov. Odišli z Gazy, ale obkľúčili celé územie a dnes je pásmi ako veľké väzenie. Z Gazy odišli aj preto, že toto územie nemá svoje miesto v Starom zákone – nábožensky teda nie je pre židov dôležitá. Naopak, Západný breh má mnoho starozákonných miest. Aj z tohto mytologického dôvodu je Západný breh dôležitý pre Izrael. Kvôli tomu sa tam pokúšajú izolovať miesta s veľkou koncentráciou palestínskeho obyvateľstva a osídľovať ostatné oblasti. Z týchto všetkých dôvodov chcú vytvorenie palestínskeho štátu, no takého, ktorý bude okyptený izraelským osídľovaním a obkľúčený rasistickým múrom. Keď sa pozeráme na mapu Západného brehu, vidíme, že Palestínu chcú vytvoriť ako jazierka s vysokou koncentráciou Palestínčanov. Oni sami obsadia menej husto osídlené oblasti, v ktorých sú však zdroje vody. Hovoria teda o Palestínskom štáte, ale o takom, ktorý je vytvorený podľa ich záujmov. Americký prezident George Bush hovorí o vízii životaschopného štátu pre Palestínčanov, ale krajina s nimi navrhovanými hranicami životaschopná nebude. Zamyslime sa nad tým, či sú ich slová niečo nové. Bývalý zástupca starostu Jeruzalema Meron Benvenisti, veľmi známa osobnosť izraelskej armády, ktorý zohral veľmi dôležitú úlohu pri okupácii Palestíny, už pred viacerými rokmi napísal štúdiu pre jeden americký think-tank. Hovoril v nej o potrebe vytvorenia dvoch štátov a navrhol aj ich hranice. Ak si jeho mapu porovnáte s novými plánmi Izraela, sú takmer zhodné. Inými slovami, ide o staronový plán. Palestínskou požiadavkou – v minulosti, dnes, aj zajtra – je však vytvorenie životaschopného štátu v hraniciach určenými OSN. Teda v hraniciach, aké existovali v roku 1967, pred vojnou. Existuje podľa vás ešte šanca, aby bol vytvorený jeden demokratický štát s dvoma národnosťami? Je dnes ešte palestínske politické vedenie ochotné o takom niečom premýšľať? - Veľmi dlho sme túto myšlienku zvažovali a takmer štvrť storočia sme o tom hovorili. Programovo sme žiadali vytvorenie jedného demokratického štátu, v ktorom by pokojne v mieri žili všetci občania, bez ohľadu na náboženské presvedčenie. Podstatnou otázkou, samozrejme, je, či radikálne náboženské predstavy na oboch stranách dokážu žiť v sekulárnom viackultúrnom štáte, či ho dokážu akceptovať. My sme na takéto riešenie vždy pripravení. Je však ochotná druhá strana? Keď hovoríme o novom demokratickom blízkovýchodnom regióne, nemôže v ňom pretrvať nenávisť, náboženská či etnická neznášanlivosť. Z dlhodobejšieho hľadiska je teda podobný scenár nevyhnutný, bol by pokračovaním vývoja prebiehajúceho inde vo svete. Myslím si, že náboženská ideológia je najväčšou prekážkou realizácie jedného demokratického štátu. A v Izraeli je náboženský akcent v politike veľmi silný už od jeho vzniku v roku 1948. Dôkazom toho je vznik kibucov, osád, náboženská rétorika a podobne. Reči o tom, že kibuce sú formou socialistickej organizácie ekonomiky, boli viac určené pre Európu, pre svet. V skutočnosti tam bol veľmi silný náboženský život. Tie isté argumenty však počuť aj z izraelskej strany. Tvrdia, že ak vznikne samostatná Palestína, bude to náboženský islamský štát. Podľa vás to tak nie je? - Dohody z Oslo boli podpísané v roku 1993. V tom období nebolo islamské hnutie v Palestíne silné. Dohodu podporovalo 84 percent Palestínčanov. Obavy z islamského štátu vznikli len teraz. Palestínsky národ nikdy nebol nábožensky radikálne založený, islamský fundamentalizmus nemal dobré prostredie na rozvoj. Palestína je oblasťou so silnou „náboženskou turistikou“ – svoje posvätné oblasti tam majú moslimovia, kresťania aj židia. Obavy z islamského fundamentalistického štátu v Palestíne živí sám Izrael. Dokonca pomáha vytvárať islamské fundamentalistické hnutie – podobne ako Američania v Afganistane proti Sovietskemu zväzu. Nehovorím, že islamský fundamentalizmus nemá v arabských krajinách svojich zástupcov. Je to súčasť jedného z prúdov v islame – rovnako ako v iných náboženstvách. Kto ho však organizoval, podporoval, pomáhal mu dosiahnuť dnešný rozmach? Spojené štáty v 80. rokoch. Náboženský radikalizmus je produkt, ktorý jeho tvorca prestal kontrolovať, a dnes predstavuje hrozbu. Pred rokom 1979, pred organizovaním mudžahedínov v Afganistane, bol v arabských krajinách prvok fundamentalizmu prítomný. Vlády však proti nemu bojovali. Americká podpora po roku 1979 však pozíciu vlád voči fundamentalistom oslabila. Ani dnes však nie je budúcnosť islamského fundametalizmu istá. Ak aj dosiahnu vo voľbách nejaké úspechy, je to len krátkodobé. Každá demokracia stojí na otvorenej spoločnosti, možnosti prejavovať svoje názory, slobodnom trhu, spoločnosti schopnej sama sa spravovať. Existujú v arabských krajinách takéto podmienky? V mnohých nie. Dokonca môžeme povedať, že politika západných štátov prispela k oslabeniu demokracie v islamskom svete. Má to aj svoj sociálny rozmer. Nielen v islamskej, aj v iných spoločnostiach sa ľudia žijúci v zlých sociálnych podmienkach viac a intenzívnejšie obracajú k Bohu. Ukázalo sa to aj v mnohých krajinách východnej Európy – reakciou na nátlak komunizmu bolo priklonenie sa k cirkvi. Preto možno pochopiť silu islamu v arabských krajinách – a u nás o to viac, že žijeme pod okupáciou. Návrat k náboženstvu znamená aj návrat k rodine, tradíciám, kmeňom. Predstavu o Palestíne o potenciálne islamistickom štáte podporuje aj fakt, že jej vládu vytvoril Hamas, prezentovaný ako radikálne islamské hnutie. Ako to teda je? A prečo ľudia volili Hamas – chcú náboženský fundamentalistický štát? - Hovoríte o Hamase. Vráťme sa však o šestnásť rokov dozadu, keď islamisti vyhrali voľby v Alžírsku. Aká bola reakcia medzinárodného spoločenstva? Súhlasila s tým, aby alžírska vláda voľby anulovala a víťazov zničila. Odvtedy krajinu nedokázali stabilizovať, prebieha tam občianska vojna. Alternatívou demokracie je chaos a teror. Vráťme sa však k Hamasu a jeho úspechom. Rok pred jeho víťazstvom zvíťazil v prezidentských voľbách Mahmúd Abbás s umierneným programom – a takto jeho program charakterizovali aj samotní jeho nepriatelia. Pozrite sa na to, ako mu tento umiernený program nedovolili uskutočniť. Zvýšil sa počet židovských osád, izraelská armáda častejšie vstupovala na naše územie, pokračovala judaizácia Jeruzalema, zvýšil sa počet vojenských barikád, stráž na izraelskej strane. Výsledkom tejto politiky bol úspech Hamasu. Akoby naši nepriatelia robili všetko pre to, aby voľby vyhral. To sú tie dôvody. Politický volebný program Hamasu sa volal Zmena a reformy. Všetci vieme, že prechod od revolúcie k budovaniu štátu je veľmi komplikovaný. Vieme aj to, že budovanie štátu v tieni okupácie je komplikované. Je faktom, že v palestínskych inštitúciách prekvitala korupcia, medzi obyvateľstvom boli veľké sociálne problémy spôsobné okupáciou. Preto bol Hamas úspešný. Paralelou je Hizballáh a jeho boj proti Izraelu v poslednom mesiaci – prakticky celé libanonské obyvateľstvo sa postavilo na stranu Hizballáhu. Keď je krajina okupované zahraničným agresorom, všetko obyvateľstvo, bez ohľadu na rozdiely vo vierovyznaní, sa postaví proti nemu. A takto vidia ľudia v okolitých krajinách Izrael. Pokroky Hamasu tak nie sú ničím výnimočným. Aj analýzy, ktoré sa objavili pred voľbami, predpokladali jeho víťazstvo. Američania na Mahmúda Abbása najprv tlačili, aby usporiadal demokratické voľby, a potom zrazu žiadali ich odloženie. Palestínčania však chceli demokratické voľby, demokratické voľby prebehli, a sme na to veľmi hrdí. Vyhral ich Hamas. Je dôležité tiež vedieť, aké je jeho politické pozadie. Volebný program sa totiž výrazne líšil od straníckeho politického programu. Aké je teda jeho ideologické pozadie? Nakoľko je podobný, ako veľmi sa líši od iných islamistických hnutí? - Ideologické náboženské pozadie Hamasu je v islamskom svete prítomné v organizovanej podobe už asi sto rokov. Existencia organizovaných islamských politických strán začína u jedného pakistanského duchovného. Islamské bratstvo vzniklo pred 70 až 80 rokmi v Egypte. Paradoxom je, že aj v tomto prípade existujú indície, že za vznikom islamských politických strán bola Veľká Británia. Každopádne, program Moslimského bratstva bol proti prítomnosti britských vojsk v Egypte. Podobné strany sa potom v arabskom i moslimskom svete, ktorý bol v tom čase väčšinou pod koloniálnou správou, rozšírili. Postupne, ako vznikali samostatné štáty so špecifickými vnútropolitickými podmienkami, sa diferencovalo aj islamské politické hnutie. V každom štáte museli mať vlastný spôsob fungovania – samozrejme, v rámci limitov ich ideológie. Hamas je napríklad otvorenejší, liberálnejší ako ostatné podobné hnutia. Hamas vyhral voľby, ale nik mu nedal šancu ukázať, ako bude vládnuť. Stojí za povšimnutie, že predstavitelia Hamasu na miestnej úrovni, kde vedú mnohé miestne samosprávy a sú na postoch starostov palestínskych miest, majú dobrú, korektnú spoluprácu s predstaviteľmi izraelskej armády. Hamas je teda viac ako len militantné moslimské hnutie, problém nie je len v ňom. A v čom? - Izrael predovšetkým nechce, aby mal na palestínskej strane dôveryhodného partnera pre rokovanie. Často hovorili, že Arafat nie je partnerom na rokovanie, že Mahmúd Abbás je lepší. Keď sa k moci dostal Mahmúd Abbás, opäť tvrdili, že nie je partnerom. Chceli demokratické parlamentné voľby. Tie boli, a dnes hovoria, že ich víťaz Hamas nie je partnerom na rokovania. Opäť sa vraciame k prvej otázke – všetko bolo už niekoľko rokov plánované. Tvrdia, že nemajú partnerov, aby mohli jednostranne realizovať svoje plány. Výsledkom je, že Pásmo Gazy je dnes veľkou väznicou. Viac ako 50 percent obyvateľstva nemá prácu. Rasistický múr budovaný Izraelom bude mať 620 až 740 kilometrov. To všetko sa stalo ešte pred tým, ako Hamas vyhral voľby, pod záštitou tvrdenia, že nemajú partnera. To je ten nový Blízky východ? Boje v Palestíne začali tri týždne pred vojnou v Libanone a trvajú dodnes. Zámienkou bol návrat uneseného vojaka. Zničili všetko, čo bolo postavené za posledných dvanásť rokov a nedosiahli svoj cieľ. Rovnako to bolo s cieľmi vojny v Libanone – návrat dvoch vojakov a zastavenie paľby rakiet Hizballáhu. Aj v poslednom dni bojov pred prímerím vypálil Hizballáh na Izrael 250 rakiet. Nový Blízky východ môžu vytvoriť len obyvatelia krajín. Nie podľa želaní jednej vlády, ale podľa potrieb ľudí v regióne. Názory Hamasu nevznikli dnes ani včera, vyrastajú z islamského pozadia existujúceho niekoľko sto rokov. Podobajú sa hocktorému inému konzervatívnemu prúdu, či už v kresťanstve alebo židovstve. Šíria sa za podmienok okupácie, vysokej nezamestnanosti, popri dennodennom ponižovaní Palestínčanov. Jedným z argumentov Izraela pre tvrdenie, že nemá partnera na rokovania, bola neochota Hamasu uznať štát Izrael. Prečo tá neochota, keď tvrdí, že chce rokovať? Aká je pozícia súčasného palestínskeho vedenia? - Palestínska samospráva nemusí uznať Izrael. Uznanie je implicitne súčasťou Dohody z Oslo – to je dohoda medzi Organizáciou pre oslobodenie Palestíny a Izraelom. Voľby, ktoré sa konali v Palestíne, boli jedným z výsledkom Dohody z Oslo. Znova zopakujem jeden príklad – v istom štyridsaťtisícovom meste v Palestíne je starosta z hnutia Hamas. A medzi ním a predstaviteľmi izraelskej armády je dennodenná dobrá komunikácia. Riešia problémy s vodou, službami. Na centrálnej úrovni Hamas vyhlásil, že nie je proti rokovaniam. Okrem toho robíme chybu, keď miešame dve veci – vláda Hamasu a hnutie Hamas. Palestínska vláda vyhlásila, že chce pokračovať v rokovaniach. Je druhá strana ochotná a schopná? My si myslíme, že dnes nie. V izraelskom parlamente sú dôležití politici, ktorí neuznávajú mierové dohody z Osla. Taký bol Šaron, ešte stále je Netanjahu. Od roku 1994 sa snažia potopiť výsledok mierových rokovaní. Mimochodom, osídľovanie okupovaných území, ktoré je v rozpore s dohodami v Oslo, prebiehalo aj za života Jicchaka Rabina. Aj za jeho života označovali Západný breh biblickým názvom, čím posilňovali svoje právo naň. Hamas tvrdí, že Izrael musí najprv určiť jasne svoje hranice, až potom ho môžeme uznať. Každý štát má určené svoje hranice. Nežiadajme od národa, ktorý bojuje proti okupácii, aby uznal legitímnosť okupácie. Palestínsky prezident bojuje od svojho nástupu do úradu o návrat k rokovaciemu stolu, k cestovnej mape navrhnutej Kvartetom. Izrael to odmieta. Problémom nie je chýbajúci palestínsky partner, ale neochotný izraelský partner. Aké sú pozície členov Kvartetu – USA, EÚ, Ruska a OSN – ktorý sa angažuje v riešení krízy na Blízkom východe? - Problémom je, že v momente, keď Hamas vyhral palestínske voľby, islam ako taký už bol obvinený zo spojenia s terorizmom, čo má veľký vplyv na naše vzťahy s inými krajinami. Členovia Kvartetu však majú na krízu odlišné stanoviská. Niektorí žiadajú ďalšie rokovania. Žiaľ, v týchto rokovaniach sú palestínski činitelia najslabším článkom. Aj kvôli tomu každý hádže vinu na nás. No my vieme, že to, čo žiadame, nám patrí. Preto žiadame, aby bola do Palestíny poslaná medzinárodná monitorovacia misia, ktorá by objektívne informovala o situácii. Keď sme hovorili o masakre v Dženíne, nik nám neveril. Potom priniesli svedectvo médiá. Niektoré médiá, aj tu na Slovensku, dokonca informovali zavádzajúco. O masakre v Káne napríklad hovorili, ako keby boli tieto masakry nahrané. Preto chceme medzinárodných pozorovateľov, aby podali objektívne správy. Okrem toho – položme si otázku, prečo by mal mať židovský osadník väčšie právo na vodu ako Palestínčan? Prečo by mal mať právo na pohyb, a my nie? Prečo veríte všetkému, čo sa hovorí o palestínskom terorizme, a neveríte správam o štátnom terore? Prečo veríte rozprávkam, podľa ktorých bola nejaká budova zničená preto, že tam boli teroristi? Medzinárodní pozorovatelia by mohli fakty potvrdiť, alebo vyvrátiť. Od januára dodnes nedostalo 170 000 zamestnancov palestínskej samosprávy výplaty. Tým sa položila palestínska ekonomika, asi jeden a pol milióna Palestínčanov nemá peniaze na živobytie. Naše príjmy z cla, daní a podobne, asi 60 miliónov dolárov mesačne, nám od volieb zadržiava Izrael. To sú naše peniaze. Ako keby sa svet postavil proti Palestínčanom len preto, že volili Hamas. To je kolektívny trest. Teraz si môžeme položiť otázku – kde sú členovia Kvarteta? Čo robia? Ak hovoríte o demokracii, musíte odmietnuť kolektívny trest. Musíte rešpektovať ľudské práva. Musíte byť proti okupácii. Dodnes nebolo realizované rozhodnutie Bezpečnostnej rady číslo 242 z roku 1967, ktoré žiada odchod Izraela z okupovaných území. Prečo? Z týchto dôvodov vládne na arabských uliciach frustrácia, silnie islam ako odmietnutie dvojtvárneho sveta. V Palestíne nemáte právo na život, ako potom môžete byť demokratom. Toto počuje každý Palestínčan každý deň.
