Sociálnodemokratický model alebo stratená príležitosť

Začnem citátom študenta politológie M. Paulínyho zo Slova č. 30/2006: „Ak aspoň na dva roky vznikne na Slovensku reálne pluralitné prostredie, bude to mať pre tie politické sily, ktoré si ho dovoliť nemôžu, ťažké následky.“ A dodáva, že keby aspoň toto Ficova vláda dokázala, dalo by sa povedať, že bola v podstate úspešná. Určite by toto nebolo dosť, aby sa SMER reprodukoval ako víťazná politická strana v budúcich voľbách. No M. Paulíny má pravdu v tom, že by to zúžilo priestor na demagógiu, umožnilo konfrontáciu pozícií (ideologických, politických, odborných) a pomohlo by to „otvoriť oči“ a likvidovať stádové chovanie i u tých článkov spoločnosti, ktoré by mali byť zárukou pravdivosti (tzv. think-tanky) a objektívnosti (médiá a pod.). Už to samo osebe by SMER-u uľahčilo vládnutie a prinieslo politické body. Programové vyhlásenie vlády (PVV) je prvou príležitosťou na konfrontáciu ideologických, politických a odborných pozícií, ku ktorej M. Paulíny vyzýva. To, že si PVV nová vládna koalícia odhlasovala, nesmie uzavrieť diskusiu o ňom v spoločnosti. Naopak. Treba sa dôkladne pozrieť dozadu, analyzovať, v akom stave slovenskú spoločnosť SMER preberá, aké sú jeho východiskové pozície, aké sú jeho základné hodnoty, programové ciele a politiky na dosiahnutie týchto cieľov. Do akej miery je PVV vyjadrením politického manifestu SMER-u, ktorý sa hlási k európskej sociálnej demokracii? Do akej miery bude SMER schopný zmeniť doterajšie smerovanie spoločnosti? V úvode 2. časti Hospodárska politika a verejné financie si môžeme prečítať: „Vláda SR uznáva, že základné vzťahy medzi ekonomikou, sociálnou sférou a prírodou sú regulované Ústavou Slovenskej republiky (absolútne v poriadku) a nepodliehajú ideológii politických strán“ (?!). Čo tým chcel SMER povedať? Že napr. ako I. Mikloš nerozdeľuje reformy na ľavicové a pravicové, ale na rozumné a nerozumné? (HNonline.sk, 2.6.2006). Že bude pokračovať v „rozumných“ pravicových reformách? Do akej miery bude SMER schopný očistiť sa i od nálepkovania, že je populistickou stranou? Nemnohé záväzky v PVV a prvé kroky vlády (vianočné pre dôchodcov, odškodnenie za stratené vklady do nebankových subjektov, zrušenie symbolických poplatkov v zdravotníctve atď.) nie sú z tohto hľadiska presvedčivé. PVV sa prihlasuje k EÚ ako k únii hodnôt solidarity, sociálnej spravodlivosti, rovnosti príležitostí, ľudskej dôstojnosti a rešpektovania ľudských práv. Prihlasuje sa ku kľúčovým európskym dokumentom, k podpore ratifikácie Ústavy EÚ, k pokračovaniu transpozície európskej legislatívy do legislatívy SR a pod. Je to o to závažnejšie, že začalo hroziť, že z formovania „európskej identity“ v SR zostane iba natiahnutá ruka k európskym fondom. Európska únia nie je „chromé kačiatko“ ani „rybník plný lenivých kaprov“ a vystatovať sa, ako im to „reformný slovenský tiger“ ukáže, je komické! Dištancovať sa od tohto prístupu neznamená, ako to vyhadzoval na oči R. Ficovi jeho predchodca, „ísť kolenačky do Bruselu“. PVV sa hlási k sociálno-trhovému hospodárstvu s vysokou konkurencieschopnosťou, zamestnanosťou, sociálnym pokrokom a vysokou úrovňou ochrany životného prostredia. To je dosť všeobecná formulácia. Ale aký model sociálno-trhového hospodárstva chce presadzovať? Zmieri sa s neoliberálnym modelom sociálneho štátu, ako ho zdedila po predchádzajúcej vláde? Podľa nového prieskumu (júl 2006), ktorý zisťoval mieru spokojnosti („šťastia“), najmenej šťastní Európania žijú v Pobaltí a hneď po nich nasledujú Slováci. Šťastnejší sú tí, ktorí žijú v štátoch s dobrou zdravotnou starostlivosťou, prístupom k vzdelaniu, vyšším HDP na hlavu. Neprekvapuje, že spomedzi 178 štátov, kde sa prieskum uskutočnil, najväčšiu úroveň šťastia namerali v Dánsku a medzi top-20 sú Fínsko, Švédsko, Nórsko – štáty so sociálnym modelom sociálnodemokratického typu. Bude ho SMER presadzovať? Ak nie, bude to tak, ako v rozhovore pre SLOVO (č. 30/2006) povedala Alena Rochovská o svojich britských kolegoch z Queen Mary University v Londýne: „Oni totiž dobre vedia, že ak sa zmierime s týmto neoliberálnym modelom, naše deti sa lepšie mať nebudú“? 1. Moderný sociálny štát PVV sa hlási k „modernému sociálnemu štátu“. Kritika opozície ide dvoma smermi. Po prvé, sociálna politika novej vlády je rozhadzovačná, je „nekrytou zmenkou“ a ohrozí dodržanie záväzku prijať euro v roku 2009 (M. Dzurinda, I. Mikloš – a pozoruhodné, to je i prvá starosť bývalej ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny!). Po druhé, podľa bývalého premiéra je PVV „asociálne“, na opatrenia vlády v konečnom dôsledku doplatia najchudobnejší. Problém chudoby dostal v PVV len jednu stranu textu (opäť M. Dzurinda) a podľa I. Mikloša „najviac budú trpieť nižšie príjmové skupiny“. Je pravdou, že starostlivosť slovenských neoli-berálov o sociálne dôsledky PVV je „dojemná“ a vonkoncom nedôveryhodná a že ani vystriedanie Ľ. Kaníka I. Radičovou na podstatných princípoch ich prístupu k sociálnemu štátu nič nezmenilo. I keď prebieha diskusia, aký sociálny model sa v SR do r. 2006 vykryštalizoval, je evidentné, že v r. 2002 – 2006 sa v ňom presadili mnohé črty „liberálneho“, resp. „anglosaského“ sociálneho modelu (Esping-Andersenova klasifikácia). Jedným z charakteristických prvkov tohto modelu je dôraz na súkromné poistenie proti starobe a chorobe a proti iným formám sociálnej degradácie. V slovenskej variácii tomu odpovedá dôraz na súkromné dôchodkové poistenie v 2. pilieri a čiastočne zvyšovanie finančnej účasti na hradení služieb v zdravotníctve. Starostlivosť štátu sa v tomto modeli obmedzuje iba na sociálne najvylúčenejšie vrstvy na základe testovania príjmov a redukuje sa na zabezpečenie ich fyzického prežitia. V slovenskej realite ide o princíp poskytovania sociálnej pomoci štátu na základe adresnosti a na minimálnej úrovni – napr. minimálne dávky v hmotnej núdzi a nízka podpora v nezamestnanosti. Takýto sociálny štát je financovaný do veľkej miery zo súkromných prostriedkov a je preň typický nízky stupeň prerozdeľovania vytvoreného produktu prostredníctvom daní. Agresívna kampaň slovenských neoliberálov proti škodlivému štátu a daniam v jej rôznych podobách („Nedajme sa žmýkať“ – iniciatíva Ľ. Kaníka v 1. volebnom období Dzurindovej vlády, opakovaná hlučná medializácia Dňa daňovej slobody, zavedenie „spravodlivej“ rovnej dane atď.), boli kroky, ktoré postupne viedli k výraznej redukcii miery prerozdeľovania vytvoreného produktu cez štátny rozpočet. SR má dnes jeden z najnižších koeficientov prerozdeľovania medzi štátmi OECD, nehovoriac o štátoch EÚ. Výsledkom realizácie tohto druhu modelu je sociálne heterogénna spoločnosť s vysokými príjmovými nerovnosťami a vysokým percentom chudoby. Blairovská „tretia cesta“ tento druh modelu v podstate zachováva, iba v niektorých smeroch ho modifikuje: kladie napr. väčší dôraz na likvidáciu chudoby predovšetkým detí, väčšiu váhu prikladá verejnému sektoru a pod. – ale s významnou účasťou súkromného sektora napr. aj pri poskytovaní všeobecnej zdravotnej starostlivosti. Keďže R. Fico sa v druhej fáze formovania SMER-u hlásil k „tretej ceste“ a v tretej fáze sa inšpiroval škandinávskym modelom, zaujíma nás, aký sociálny štát je zabudovaný v PVV. Hneď na začiatku možno povedať, že to nie je „tretia cesta“: jeden zo zámerov podporovať účasť súkromného sektoru vo verejnom sektore (čo je mantra T. Blaira, jeho skoro jediný recept, ako mobilizovať verejný sektor, ktorý však má vedľajšie nežiaduce účinky) sa dostal do PVV, no ďalšie podobnosti medzi PVV a „treťou cestou“ je ťažšie nájsť. Škandinávsky, t. j. sociálnodemokratický sociálny model je založený prevažne na univerzálnej solidarite: jeho základná charakteristika je univerzálna dostupnosť vzdelania, zdravia, ochrana pred negatívnymi dôsledkami starnutia, choroby, straty zamestnania a pod. Je financovaný prevažne z verejných prostriedkov získavaných z daní, a preto miera prerozdeľovania vytvoreného produktu prostredníctvom daní a odvodov je pomerne vysoká. Prvou a základnou otázkou je, či nová vláda zvýši alebo ponechá mieru prerozdeľovania cez štátny resp. verejné rozpočty prostredníctvom daní a odvodov: od toho závisí realizovateľnosť škandinávskeho sociálneho modelu. Podľa PVV sa reforma Miklošovej daňovej reformy neavizuje. Niektoré navrhované zásahy do daní môžu mieru prerozdeľovania dokonca znížiť. PVV nás stavia pred paradox: hlási sa k hodnotám ako solidarita, sociálna spravodlivosť atď., no nevytvára pre ne finančné predpoklady. Preto prvý smer kritiky SMER-u pravicovou opozíciou – neprefinancovateľnosť jeho sociálneho modelu, resp. jeho neudržateľnosť v rámci politiky avizovanej PVV má svoje opodstatnenie. Treba však rozlišovať medzi týmto PVV a paušálnou kritikou finančnej neudržateľnosti sociálneho modelu v podmienkach globalizácie, čo sú zvyčajné neoliberálne argumenty v prospech demontáže európskeho sociálneho štátu v podobe škandinávskeho (sociálnodemokratického), resp. kontinentálneho (tzv. konzervatívneho) modelu (viď. napr. Nemecko, Francúzsko). Iná možnosť, ktorú, žiaľ, nepripúšťajú ani konzervatívni ľavičiari, je modernizácia sociálneho modelu európskeho typu predovšetkým zmenou jeho priorít, ale aj nástrojov na ich dosiahnutie. Práve úsilie zachovať sociálny štát sociálnodemokratického typu v čase, keď jeho náklady začali neúmerne rásť, motivovalo škandinávske štáty k jeho modernizácii. I v tomto smere sa možno od nich učiť. S akou verziou modernizácie resp. moderného sociálneho štátu prichádza PVV? Základnými prioritami moderného sociálneho štátu sú podľa poradia dôležitosti zamestnanosť, vzdelanie, zdravie, bývanie, pomoc v prípade nezamestnanosti, choroby a staroby, odstraňovanie regionálnych rozdielov a chudoby – a ako prostriedok na dosahovanie uvedených cieľov – sociálny dialóg. Druhým kľúčovým prvkom moderného sociálneho štátu založeného na solidarite, je „produktívna sociálna politika“, ktorá sa stáva faktorom hospodárskeho rastu a rastu konkurencieschopnosti. Výdavky na takúto politiku nemožno interpretovať podľa starého kľúča ako „neproduktívne“ výdavky. Do akej miery teda PVV napĺňa definíciu moderného sociálneho štátu sociálnodemokratického typu? Odpoveď si vyžaduje podrobnejšiu analýzu priorít PVV a nástrojov na ich dosiahnutie. Zamestnanosť V modernom sociálnom štáte by mala byť prioritou číslo jeden zamestnanosť. Škoda, že i toto PVV je zostavené tradične na rezortnom prístupe a k zamestnanosti nepristupuje nadrezortne. Priorite číslo jeden by mali byť prispôsobené všetky politiky: od fiškálnej, hospodárskej, dopravnej cez bytovú, politiku vzdelávania, zdravia až prirodzene po politiku trhu práce a sociálnej pomoci. „Decent work“ (tzv. slušná práca, termín, ktorého autorom je generálny sekretár Medzinárodnej organizácie práce Juan Somavia a v skratke zahŕňa prácu „slušne“ platenú, vykonávanú v „slušných“ podmienkach a pod.) je predpokladom dôstojného života ľudskej bytosti zaručovanej mnohými medzinárodnými dohovormi ako napr. Chartou OSN o ľudských právach, Európskou konvenciou o ľudských právach, Európskou sociálnou chartou atď. Zamestnanosť zaručujúca primeranú mzdu, ktorá je zdrojom odvodov a daní, je i najprimeranejšou odpoveďou, ako riešiť výpadky v rozpočtoch štátu, Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní a lokálnych rozpočtov. Nie je ťažké prepočítať, aké zvýšenie zamestnanosti by mohlo zabezpečiť dodržanie maastrichtského rozpočtového kritéria pre vstup do eurozóny v r. 2009, ktoré je inak nedosiahnuteľné (a nový minister financií bude musieť rezignovať, ak bude chcieť dodržať slovo), resp. dosiahnuteľné iba vtedy, ak sa obetuje dlhodobý hospodársky rast, rast konkurencieschopnosti a bude pokračovať sociálna degradácia spoločnosti ako doteraz (a bude to znamenať, že SMER v nasledujúcich voľbách možno znovu odíde do opozície). Zamestnanosť v PVV nie je prioritou č. 1. Vláda ho považuje „za jedno zo základných kritérií úspešnosti štátnej hospodárskej a sociálnej politiky“ a tradične zodpovednosť zaň deleguje na ministerstvo práce (PVV časť 3.1 Politika zamestnanosti). Kritérium zamestnanosti sa nedostalo nad resp. aspoň na úroveň dôležitosti úzko chápaného rozpočtového kritéria. Inými slovami, pre PVV nie je dosť varovné, že SR je mierou zamestnanosti (okolo 58 percent) hlboko pod lisabonským cieľom zamestnanosti (70 percent), je na spodných priečkach v zamestnateľnosti starších ľudí a na najvyších priečkach v nezamestnanosti mladých a dlhodobo nezamestnaných. Nová vláda sa mala postaviť čelom proti mnohým stereotypom predchádzajúcej vlády založených na neoliberálnych poučkách, ktoré diktovali jej politiky. Vláda M. Dzurindu napr. za najväčší hospodársky úspech považovala mieru hospodárskeho rastu. Neznepokojovala sa otázkami štruktúry hospodárskeho rastu, nástrojov na jeho dosahovanie, účinnosti z hľadiska tvorby pracovných príležitostí, jeho udržateľnosti z hľadiska environmentálnej a sociálnej. Naše i zahraničné skúsenosti (napr. USA za ostatné roky) sú však také, že hospodársky rast nemusí vždy vytvárať rast zamestnanosti, že ak nie je korigovaný, jeho dôsledkom je rast sociálnych nerovností, že automaticky nevedie k znižovaniu chudoby a pod. Typ hospodárskeho rastu presadzovaný v SR v r. 2002 – 2006 bol založený na politike investičných stimulov, na podceňovaní dôležitosti malého a stredného podnikania, na hlboko poddimenzovaných investíciách do vzdelania a zdravia, nedostatočných investíciách do infraštruktúry a – rastúcej príjmovej diferenciácii spomaľujúcej dynamiku rastu kúpyschopného dopytu domácnosti. Tento typ rastu sa prevažne ukázal ako tzv. „jobless growth“, resp. rast, ktorý negeneruje rast pracovných príležitostí, resp. len vo veľmi obmedzenej miere. Riziko PVV je v tom, že vláda hodlá pokračovať v politike investičných stimulov – a chce ju rozšíriť na domácich investorov. Že malé a stredné podnikanie nepovažuje za kľúčové na strane ponuky práce a že ani iné politiky – napr. hospodárska politika, daňová politika, dopravná politika, politika vzdelania atď. nie sú formulované tak, aby smerovali k dosahovaniu priority číslo jeden. Autorka je prezidentka Progresívneho fóra (Pokračovanie v budúcom čísle)