Smutná spoločnosť

Z jednej študentskej práce: „Nezamestnanosť je momentálne veľmi závažný problém a najmä v niektorých oblastiach Slovenska narastá do neúnosnej miery.
Počet zobrazení: 1369
9CB-m.jpg

Z jednej študentskej práce: „Nezamestnanosť je momentálne veľmi závažný problém a najmä v niektorých oblastiach Slovenska narastá do neúnosnej miery. Negatívne vplýva na život nezamestnaných a finančný nedostatok ťažko dolieha na životnú úroveň, ale aj štýl života. V tomto období je najdôležitejšie nestratiť vieru v nájdenie nového zamestnania a nevzdať sa po niekoľkých nevydarených pokusoch.“ Zo skúsenosti: „Viera nestačí.“ ohtoročné leto vrcholilo, keď som sa dočítala, že klesajúci trend nezamestnanosti na nové minimá pokračoval aj v júli a nezamestnanosť na Slovensku sa znížila na 10,2 percenta. Potešila som sa, lebo správa tvrdila, že klesla vo väčšine krajov. A hoci v Trenčianskom a Bratislavskom mierne vzrástla, nemalo by ma to teoreticky znepokojovať, pretože Bratislavský kraj, kde žijem, má beztak ďaleko najnižšiu mieru nezamestnanosti – 2,57 percenta. V porovnaní s okresom Rimavská Sobota, kde dosahuje až 28,73 percenta je to z hľadiska štatistiky zanedbateľné. Z ľudského hľadiska by to však nami malo otriasť. Ibaže neotriasa. Presnejšie, neotriasa to tými, ktorými by to otriasať malo. Inak si ťažko vysvetliť, že frapujúce percento nezamestnanosti na juhu stredného Slovenska sa už roky skoro vôbec nemení. Presnejšie mení sa k horšiemu. Tento poznatok nevdojak podčiarkuje celkom čerstvá správa z tlače, ktorá označila za hlavný problém Európy nezamestnanosť. Podľa nej výsledky prieskumu inštitútu GfK Challenges of Europe 2006 uskutočneného medzi aprílom a júnom 2006 ukázali, že najzávažnejším problémom, ktorý potrebuje Európa aktuálne vyriešiť, je nezamestnanosť. Hlavnou obavou občanov Európy zostáva pretrvávajúci nedostatok pracovných miest. Okrem nej je podľa nich potrebné riešiť problematiku inflácie, zdravotníctva, bývania a kriminality. Ľuďmi zabudnutí ľudia Rimavská Sobota a jej okolie boli cieľom mojej poslednej reportážnej cesty roku 2000. Poslednej preto, lebo potom už majitelia novín do reportážnych ciest svojich redaktorov odmietali investovať. Rimavská Sobota však pre mňa bola pamätným miestom aj preto, lebo po tridsiatich rokoch intenzívnej novinárskej práce som práve tam prvýkrát v živote nemala odvahu klásť tamojším obyvateľom nijaké otázky. Nie pre strach z ich možnej agresivity, ale preto, že mi akékoľvek otázky týkajúce sa ich života pripadali ako jatrenie ich rán. Jediný koho som sa vtedy vypytovala bol starosta. Aj pri ňom som však s otázkami prestala, keď mu pri rozprávaní o živote v obci vyhŕkli slzy. Väčšina tých ľuďmi zabudnutých ľudí, ktorí sa po uliciach pohybovali ako tône, totiž bola nezamestnaná. V obci, o ktorej som vtedy písala, dosiahla nezamestnanosť dokonca až 88 percent. Zamestnaný bol starosta, účtovníčka úradu a jedna učiteľka. Prešlo šesť rokov a v tom ľuďmi zabudnutom kraji sa nič nezmenilo, ba situácia je ešte horšia. V časoch, keď ešte aspoň jedny noviny písali aj o živote a problémoch svojich čitateľov a uverejňovali aj iné ako nohavičkovo podprsenkové či krvavo vražedné alebo sexuálne úchylné reportáže, bola miera nezamestnanosti v okrese Rimavská Sobota takmer 28 percent (pre 11 066 nezamestnaných evidovaných v novembri 2000 bolo 20 voľných pracovných miest) Teraz, keď sa hrdíme najnižšou nezamestnanosťou od roku 1999, v okrese Rimavská Sobota stúpla na bezmála 29 percent. Dialektika trhu Podľa expertnej štúdie, ktorú som roku 2000 mala k dispozícii, bol okres Rimavská Sobota trvalo na prvom, najhoršom mieste v nezamestnanosti v Slovenskej republike od začiatkov evidencie nezamestnanosti roku 1994. Kým roku 1989 tam bolo zamestnaných 42 469 ľudí, v prvom polroku 1999 sa tento počet zredukoval na 11 931. Viac ako štvrtinu nezamestnaných pritom tvorili absolventi stredných škôl a osobitne nepriaznivú skupinu Rómovia. Mieru nezamestnanosti pod 10 percent nedosahovala nijaká obec v okrese a príjmy obyvateľov boli výrazne pod krajským i celoštátnym priemerom. Akútny nedostatok pracovných miest ešte prehlboval (a zrejme ďalej prehlbuje) fakt, že malé a stredné podnikanie, ktorého sa niektorí obyvatelia okresu chytili ako záchranného kolesa je determinované slabou kúpnou silou. Celý príjem obyvateľov pritom zhltnú výdavky na základné životné potreby, teda jedlo a bývanie. U značnej časti obyvateľstva tvoria výdavky na zdravie, vzdelanie, rekreáciu a kultúru len malé čiastky. Región vtedy charakterizovala aj slabá úroveň domácich podnikateľských aktivít a dlhodobo nízky záujem domáceho i zahraničného kapitálu, o záujme politikov ani nehovoriac. Jediní, kto sa vtedy o týchto ľuďmi zabudnutých ľudí zaujímali a poskytovali im pomoc, boli kňazi a rehoľné sestry z Rakúska. Napriek ich pomoci však záver štúdie o stave okresu znel takto: Najcharakteristickejším trendom vývoja je stagnácia. Mladí večne živí Na rimavskosobotský región aj na iné regióny, napríklad na severe či východe Slovenska, kde som situáciu ako reportérka mapovala tiež, som odvtedy myslievala často. Dúfala som, že raz svitne na lepšie časy a ja odtiaľ budem môcť napísať veselšiu reportáž. Hlboký omyl. Na lepšie pracovné časy nesvitlo ani mnohým z tých regiónov, ani mne podobným. Necelý rok po nástupe do periodika zameraného na hľadanie pracovných príležitostí zrušili jeho publicistickú časť, pre ktorú ma tam zlanárili a ja som zostala, rovnako ako nemenovaní hrdinovia mojej vtedajšej reportáže, bez miesta. V súčasnosti bežná situácia. No keď som sa ocitla v jej centre, riadne to so mnou zamávalo. Povedala som si však, že sa pokúsim postupovať v duchu rád, ktorými boli v tom čase naše médiá priam preplnené – teda pozitívne. V duchu teórií, že byť nezamestnaný je pre človeka čosi ako hnojivo pre rastlinu a zaručene to znamená nový, lepší začiatok, som sa pokúsila vyhadzov prekvalifikovať na výzvu začať niečo lepšie. Vtĺkala som si do hlavy, že až toto je to pravé, na čo som celý päťdesiatpäťročný život čakala. Nijaké zúročovanie vedomosti a skúseností. Naopak, „in“ sú nové učňovské roky – veď trendom súčasnosti je ustavičná zmena miesta, zamestnania, povolania, bydliska. Načo sa špecializovať, zdokonaľovať a dosiahnuť brilantnosť vo svojom odbore? Treba ustavične začínať a opakovať si všetky nedostatky a potknutia začiatkov. Iba tak nezostarneme, to je ono! Iba mladí majú v tomto tisícročí šancu žiť. A tak som sa znova podujala na elévčenie. Napokon, ako reportérka som sa vždy usilovala zažiť všetko, o čom som písala, na vlastnej koži a nezamestnaná som ešte nebola, takže... Pokúšala som sa brať svoju stratu miesta ako služobnú cestu do terénu. Ponížení a ignorovaní Žiaľ, nebola to cesta nových objavov. Terén mi bol navlas taký, ako pri ceste za mojou poslednou reportážou a za profesionálnymi návštevami vari desiatok úradov práce po celom Slovensku. Ešte ako zamestnaná som na ich chodby a do kancelárií chodievala mapovať situáciu v (ne)zamestnanosti po roku 1989. Aj tú v okrese Rimavská Sobota. Vlastná skúsenosť človeka bez miesta ma presvedčila, že ani po pätnástich rokoch sa toho u nás na pracovnom trhu veľa nezmenilo. Na úrade práce ma vítalo opäť len deprimujúce šero ponurých nevetraných chodieb páchnucich potuchlinou a špinou, unavené, o súcit sa pokúšajúce úradníčky, ktoré ako verklík opakovali každému to isté občas ani nezdvihnúc hlavu od papierov, takže dôchodcovi zavše dali formulár pre čerstvého absolventa vysokej školy a naopak. Vybrať som si mohla z ponuky rekvalifikačných kurzov, ktoré nielenže nemapujú ozajstné možnosti zamestnania, ale mnohé pôsobia skôr ako výsmech. Medzi uchádzačmi o prácu som až na ostrieľaných, ktorým tento typ existencie vyhovuje, zažila zmätenosť, nervozitu, triašku, beznádej, v lepšom prípade silácke reči, ktoré mali zamaskovať obavy a neistotu. A z vlastnej, aj keď nie dlho trvajúcej, skúsenosti už viem aj to, ako chutí úľava, keď človek s pečiatkou potvrdzujúcou, že nevynechal povinnú návštevu úradu, čo je často jediná pomoc tejto inštitúcie v nezamestnanosti, vyjde na čerstvý vzduch. Poznám však aj strach, ktorý sa ho zmocní, ešte sa tej úľavy ani dobre nenadýchol: Čo bude, keď sa skončí obdobie vyplácanie podpory a ja si ani dovtedy nenájdem prácu? Kam sa podejem? Dokážem žiť ako žobrák či bezdomovec? Kto mi pomôže? Majú moje schopnosti a práca ešte nejaký zmysel? A má zmysel môj život? Pravdaže, to absolútne nikoho nezaujímalo. Pomôž si človeče... Potrestaní potrestaní Ani v sociálnej sieti na Slovensku sa toho veľa nezmenilo, čo ako si táraním o nej prihrievali polievočku jednotlivé vládne garnitúry. Človek, presnejšie, obyčajný človek cez ňu ľahko prepadne, lebo je zase na konci snaženia. Nikoho nezaujíma. Lebo hoci dávky v nezamestnanosti aj sociálna výpomoc, keď na ne dlhodobo nezamestnaný stratí nárok, sú riešenie na istý čas, ľudská bytosť by si zaslúžila viac, ba najviac, teda podmienky, ktoré by jej umožnili zaobísť sa bez almužny. Inými slovami také usporiadanie pomerov, ktoré by každému, kto chce pracovať umožnil zamestnať sa. Romantická úvaha, viem. Ale v čase, keď potenciálni dôchodcovia zo špekulantstva, ale aj dôchodcovia z núdze obliehali pobočky Sociálnej poisťovne, zaručene nezišla na um len mne. Mnohí, ktorí prišli o prácu pár mesiacov či rokov pred odchodom do dôchodku sa vtedy v súlade so zákonom ako spásy chytili možnosti odísť do dôchodku predčasne. So stratou ilúzií aj odpracovaných rokov si zvolili aj jeho zníženú sumu – za každý začatý mesiac, ktorý ešte mali a chceli, no nebolo im dopriate byť zamestnaní prišli o pol percenta budúcej penzie. Zmenili sa však pomery a to, čo sa pred rokom ponúkalo ako vhodné riešenie situácie pre už nepotrebné ľudské bytosti, sa im teraz priratúva na vrub bezmála ako špekulácia. Pretože, ako to kvalifikujú vysokopostavení, odišli do dôchodku dobrovoľne. Koho by dnes zaujímalo, že to bolo rovnako „dobrovoľné“ ako ich odchod zo zamestnania? A že pre mnohých nebol predčasný odchod do dôchodku nijakou kalkuláciou, ale jedinou možnosťou, ako život neskončiť na dávkach sociálnej pomoci. Aj keď to napokon vyjde na rovnako, ibaže penzia je predsa len trochu dôstojnejšie znejúci názov. Pre spoločnosť súčasnosti sú viac ako činy hodné slová. Iba slová. Slová verzus skutočnosť A práve preto možno ťažko vnímať ako uspokojujúce správy o klesajúcom percente nezamestnanosti, ba aj gestá sľubujúce trochu dôstojnejší život aspoň pre tých najbiednejších. Ak zároveň neexistuje podrobná analýza údajov, ktorá by oprávňovala domnievať sa, že čísla o znížení nezamestnanosti nestoja na piesku či vode, sotva sa možno čičíkať, že po prepade z jedného režimu do druhého sme v oblasti nezamestnanosti z najhoršieho vonku. Z tých potešiteľných správ totiž nie je jasné, do akej miery sa na poklese nezamestnanosti podieľal odchod (neraz nútený predčasný) občanov do dôchodku, novodobé vysťahovalectvo (prevažne) mladých ľudí nielen pre nadobudnutie životných skúseností, no najmä peňazí, aby si mohli založiť rodiny. Jasné nie je ani to, ako veľmi alebo málo nám nezamestnanosť znižujú investície zahraničných výrobcov, ktorí, ako tvrdia naši experti, budú udržiavať našu zamestnanosť, len kým východnejšie od našich hraníc nenájdu ešte lacnejšiu pracovnú silu. A najnovšie je zahmlené aj to, akým spôsobom chceme dosiahnuť lepšiu zamestnateľnosť našich občanov vyššou vzdelanosť, keď do vzdelávania a inštitúcií, ktoré ho majú zabezpečiť, investujeme opäť len – veľa slov. Ako inak si vysvetliť, že napriek proklamáciám o podpore vzdelanosti a vede nútime školy aj vedecké inštitúcie ušetriť aj z toho, čo dostali od predchádzajúcich vlád? Jediná istota neistota? Jedna definícia hovorí, že nezamestnanosť je prirodzený fenomén a atribút slobodnej spoločnosti založenej na trhovom hospodárstve a demokracii. Iná zase, že nezamestnanosť znamená vyradenie osoby, ktorá je schopná práce z možnosti pracovať v platenom zamestnaní. To sa kvalifikuje ako vážny ekonomický i sociálny problém, lebo sa spája so zlým mentálnym aj fyzickým zdravím, zvýšenou rozvodovosťou a zločinnosťou. Medzinárodný úrad práce definuje nezamestnaného ako človeka, ktorý je schopný pracovať, chce pracovať, ale aj napriek snahe nájsť si zamestnanie je bez práce. V jednej práci som si opakovane čítala, že v súčasnosti nie sú vytvorené podmienky a mechanizmy, ktoré by nezamestnanému uľahčili riešiť jeho problém. Naopak, strata zamestnania sa vníma ako situácia spojená s nízkou životnou úrovňou, rezignáciou a pesimizmom. A nezamestnaný sa považuje za človeka, ktorý nič nerobí a žije len zo sociálnych dávok. Aj preto je podľa tejto práce (Kredátus 2002 In Žiaková, 2005, s. 99 - uvádza internet) dôležitá príprava človeka na možnosť straty práce a na nevyhnutnosť žiť a pracovať v podmienkach určitej neistoty. Smutná spoločnosť, ktorá ráta s tým, že väčšinu svojich členov musí pripraviť na perspektívou neistoty a ustavičného existenčného ohrozenia. A ešte smutnejšie je, že sa tomu tá väčšina bez reptania podriaďuje. Autorka je publicistka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984