Pozabudnuté súvislosti augusta 1968
Keď sme si pripomínali 38. výročie okupácie našej krajiny vojskami Varšavského paktu, masmédiá celú záležitosť podávali zjednodušene: okupácia mala predovšetkým byť reakciou na demokratizačný proces v ČSSR. Hoci slovné spojenie „vojensko-priemyselný komplex“ po prvý raz vyslovil americký prezident Dwight Eisenhower, keď chcel vymedziť najsilnejšiu nátlakovú skupinu vplývajúcu na politiku USA, napriek všetkým rozdielom podobná sila existovala aj v bývalom ZSSR. Keď sa v sovietskom politbyre rozhodovalo o intervencii do Československa v roku 1968, Brežnev nepochybne váhal, uvedomoval si, aký bude mať táto akcia dopad na svetové komunistické hnutie a aj kredit ZSSR, ktorý sa chcel zdobiť nimbom „obhajcu mieru“. Sovietsky vojensko-priemyselný komplex Lenže československý priemysel dodával ZSSR také výrobky, ktoré by mu vtedy západné krajiny nepredali a kľúčovú úlohu mali aj dodávky uránu. Suverenita ČSSR bola mimoriadne obmedzená a hrozilo, že po zmenách, ktoré sa v Československu vtedy rozbiehali, už československí politici prestanú byť až takí poslušní. V jednej veci Gottwald i Novotný dokázali predsa len Moskve vzdorovať, a to sa týkalo sovietskych maršalov. Územie Československa oslobodila nielen sovietska, ale časť západných Čiech aj americká armáda. Z neskôr uverejnenej korešpondencie medzi americkým prezidentom Trumanom a Stalinom je vidno, že Američania vyvíjali silný nátlak na ZSSR, aby stiahol svoje vojská z Československa a že americká armáda rovnako odíde. V decembri 1945 sa tak naozaj stalo. Pri „železnej opone“ potom existovali dve skupiny sovietskych vojsk, „severná“ skupina vo východnom Nemecku, „južná“ v Maďarsku. Chýbala však „stredná“ skupina vojsk. Oproti československej armáda v západných Čechách stáli v Bavorsku americké divízie. Často sa už hovorilo a písalo o sovietskych útočných plánoch, lenže pri ich vypracovávaní sovietski maršali videli spomínanú medzeru. Hoci Gottwald na nátlak Moskvy vydal na smrť svojich blízkych spolupracovníkov, vpustiť Sovietsku armádu do Československa odmietol, hoci už „internacionálna pomoc“ sa mala napríklad konať na začiatku roku 1948 v súvislosti s februárovou krízou. Gottwaldov nástupca vo vedení KSČ, a potom aj v úrade prezidenta Antonín Novotný, podobné sovietske návrhy odmietal „protože by to náš lid nepochopil“. Politická kríza v Československu vypukla už na sklonku roku 1967. Došlo k nebývalému paradoxu, proti Novotnému sa spojili budúci „pozývatelia“ Sovietskej armády a budúcimi lídrami demokratizačného procesu. Keď bol na riešenie situácie Novotným pozvaný Brežnev na bleskovú návštevu Prahy, vyslovil historické slová „eto vaše delo“ (to je vaša vec). Vedel asi to, čo jeho spolubesedníci možno ani netušili, že nech to v ČSSR neviem ako dopadne, nakoniec tam sovietske vojská prídu. Osobitosti Československa a KSČ V marci bolo 60. výročie slávneho prejavy vtedy už bývalého britského premiéra Churchilla, ktorý preberal čestný doktorát na americkej univerzite vo Fultone. Niektorí historici tento prejav označovali za začiatok „studenej“ vojny. Tento prejav je známy predovšetkým tým, že Churchill hovoril o rozdelení Európy na dve časti „železnou oponou“. Lenže naznačil, že tu predsa len bola výnimka – Československo. Hoci to Churchill nespomenul, v ČSR došlo okrem iného k výnimočnej situácii aj preto, že kým v iných východoeurópskych krajinách a vo východnom Nemecku došlo k likvidácii sociálnodemokratických strán (formálne boli zlúčené s komunistickými stranami, ktoré potom zmenili názov napríklad na „robotnícke“ alebo „zjednotené socialistické“), v Československu jej existencia bola zachovaná až do 27. júna 1948. Jednu z príčin iného vývoja v ČSR sme už naznačili. To, čo sa neskôr oficiálne nazývalo „socialistická revolúcia“, sa začalo už po oslobodení, keď Sovietska armáda otvorene podporovala mnohé akcie komunistov. Lenže jej odchod v decembri 1945 vytvoril inú situáciu. KSČ sa líšila od komunistických strán sovietskeho bloku viacerými znakmi. Iné komunistické strany mohli pôsobiť iba v ilegalite, takže ich vplyv na masy bol obmedzený a ich vodcovia nemali politické skúsenosti z pôsobenia v demokratickom štáte. V Československu bola komunistická strana legálna až do jesene 1938 a dovtedy mala i parlamentné zastúpenie. Nezanedbateľné skúsenosti mali komunisti aj z činnosti v samosprávnych orgánoch. V rokoch 1945-1945 sa politika KSČ líšila natoľko od ostatných komunistických strán vo sfére sovietskeho vplyvu, že sa táto okolnosť dokonca sformulovala do programu „československej cesty k socializmu“. Napríklad, hoci boli zoštátnené (v oficiálnej terminológii „znárodnené) podniky nad 100 zamestnancov, neboli centrálne riadené, ale hospodárili podľa trhových princípov. Hoci moc mal v rukách Národný front, ktorého členmi boli okrem KSČ v českých krajinách sociálni demokrati, lidovci a národní socialisti a na Slovensku Demokratická strana, Strana práce (hoci počas SNP sa sociálni demokrati spojili s komunistami, po vojne ich strana bola obnovená pod týmto názvom) a Strana slobody (kresťanskodemokratického zamerania). Až do februára 1948 komunisti sa k týmto stranám viac-menej správali ako k partnerom. Cesta k roku 1968 XX. zjazd KSSZ, kde Chruščov sľubovať skoncovať so stalinizmom, priniesol nádeje aj do Československa. Vítanou zámienkou pre potlačenie kritických hlasov, ktoré sa ozývali aj medzi členmi KSČ, bolo maďarské povstanie v novembri 1956. V roku 1960 bolo vyhlásené, že v Československu „zvíťazil socializmus“. Použilo sa však stalinské kritérium „skolektivizovania“ poľnohospodárstva. Krátko na to sa začali prejavovať hospodárske ťažkosti, zdroje extenzívneho rastu ekonomiky boli vyčerpané, riadenie ekonomiky z centra sa ukazovalo ako neveľmi efektívne. Obyvateľstvo ČSSR to začalo porovnávať so situáciou v iných krajinách, najmä západonemecký „hospodársky zázrak“. Verejnosť tiež žiadala revíziu politických procesov v 50. rokoch. Na Slovensku silneli hlasy žiadajúce nielen rehabilitáciu takzvaných “buržoáznych nacionalistov“, ale aj hodnotenie SNP z hľadiska historickej pravdy, a nie politických potrieb. Nakoniec sa ozvali požiadavky zmeniť Československo na federáciu, dnes však znie tragikomicky, že ako príklad sa dávala sovietska alebo juhoslovanská federácia. Posledný politický proces sa u nás konal v roku 1962, keď sa Novotný zbavil ministra vnútra Baráka, ktorého podozrieval, že sa usiluje o jeho funkciu. V rokoch 1966 a 1967 začal „hustnúť vzduch“. Necitlivým správaním pri návšteve Matice slovenskej v auguste 1967 stratil posledných slovenských prívržencov. Po zjazde spisovateľov v júni 1967, keď sa na ňom ozvali kritické hlasy a požadovali sa viaceré politické a ekonomické zmeny, začal Novotný vyvíjať podobnú činnosť, ktorá predchádzala „kauze“ Barák. Na októbrovom a decembrovom pléne ÚV KSČ bolo zrejmé, že Novotný už stratil kontrolu nad straníckym aparátom a v januári 1968 musel kapitulovať a odstúpiť z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, ostal však prezidentom ČSSR. Pražská jar 1968 Verejnosť sa najprv domnievala, že ide o štandardnú kádrovú zmenu a nič viac. Novotný sa so svojou porážkou nezmieril. Navštívil niekoľko závodov, kde jednak podporil mzdové požiadavky robotníkov a zároveň varoval, že moc do rúk dostali intelektuáli, ktorí vraj pracujúcimi pohŕdajú. Na to reagovali viacerí členovia ÚV, ktorí informovali verejnosť a priebehu pléna a zdôrazňovali, že nejde iba o odstránenie Novotného a jeho ľudí, ale o radikálne reformy. Poslednú ranu Novotnému zasadil útek jeho chránenca generála Šejnu, ktorý sa ukázal byť defraudantom a korupčníkom. Utiekol na Západ, kde sa z ortodoxného stalinistu stal zúrivý antikomunista, ktorý bol plne k dispozícii NATO a americkej tajnej službe. Udalosti nadobúdali rýchly spád. Keďže Novotný nechcel pochopiť, že patril medzi politikov, voči ktorým verejnosť cítila silnú antipatiu, tak včas nepodal demisiu na úrad prezidenta a k abdikácii ho vlastne donútilo narastajúce masové hnutie. Lenže, verejnosť začala vznášať ďalšie požiadavky. Išlo nielen o riešenie ekonomických problémov, ale aj nápravu krívd z päťdesiatych rokov. Obnovovali sa v minulosti zakázané organizácie ako skauti a telovýchovná organizácia Sokol, volalo sa po obnove sociálnodemokratickej strany. Ozývali sa aj menšiny, s požiadavkami prišla nielen maďarská alebo poľská menšina, ale dokonca sa zviditeľnili aj zástupcovia Rómov. V apríli 1968 bol prijatý Akčný program KSČ. Bol to dokument, ktorý počítal s reformou ekonomických, politických a spoločenských vzťahov v období rozvíjajúcej sa vedecko-technickej revolúcie. Tento dokument predpokladal rôzne typy pluralizmu. Napríklad aj politický. Strany Národného frontu sa mali stať partnermi KSČ. Zároveň sa malo spolužitie Čechov a Slovákov usporiadať na princípe federalizmu a rozvoj mali mať zaručený aj národnostné menšiny. V ekonomike mal mať podnik „voľnosť rozhodovania“ a musel dosiahnuť takú úroveň, ktorá by zodpovedala podmienkam svetového trhu. Ak by sme mali stručne vyjadriť podstatu tohto programu, nešlo len o „socializmus s ľudskou tvárou“, ale aj o socializmus založený na rôznych formách pluralizmu a čo najširšej samospráve. Po aprílovom pléne ÚV KSČ, ktoré schválilo Akčný program, začali silnieť tlaky, aby bol zvolaný mimoriadny zjazd KSČ, ktorý by potvrdil premeny spoločnosti a chválil nové stanovy, ktoré by stranu fakticky nielen zbavili zvyškov stalinizmu, ale ju aj odboľševizovali. Išlo o odstránenie takzvaného demokratického centralizmu, ktorý v skutočnosti znamenal nadvládu politbyra nad stranou a spoločnosťou. Po auguste 1968 Od marca 1968 sovietske vedenie procesy prebiehajúce v ČSSR chápalo ako začínajúci rozklad systému. Kým Chruščov sa snažil o isté reformy, jeho odstránenie v roku 1964 znamenalo v ZSSR nastolenie systému neostalinizmu, kde ten pôvodný systém bol iba pragmaticky nepatrne modifikovaný. Budapešť síce dávala najprv najavo opatrné sympatie voči dianiu u nás, ale neskôr zaujala podobné negatívne postoje ako východný Berlín a Varšava. Hoci Juhoslávia nebola časťou sovietskeho bloku, Tito dával najavo, že sa mu dianie u nás neveľmi páči, svojho času politicky zlikvidoval Djilasa a Pijadeho, ktorí navrhovali reformy nastoľujúce v Juhoslávii viacej demokracie. Čína a Albánsko boli s Moskvou v roztržke, napriek tomu dianie u nás tiež odsudzovali. Vývoj u nás vítala a podporovala väčšina komunistických strán na Západe, menovite talianska, francúzska, britská, španielska, ale aj japonská. Napriek rýchlej vojenskej akcii, „čosi“ v sovietskej réžii zlyhalo. Nebola nastolená „robotnícko-roľnícka vláda“, z uväznených predstaviteľov sa nakoniec stali účastníci rokovaní, hoci im mnohé bolo nadiktované. Do apríla 1969 bol síce na čele KSČ Dubček, ale snaha „čosi“ zachrániť z reforiem bola márna. Prišlo dvadsať rokov stagnácie. A v roku 1989 hoci v Československu boli sovietske vojská, ich prítomnosť už nedokázala zabrániť prichádzajúcim zmenám. Nakoniec z mapy sveta zmizol Sovietsky zväz a vystriedalo ho kapitalistické Rusko. Ako socialistické krajiny ostala iba Čína, Vietnam, severná Kórea a Kuba.
