D. Lipšic: pohŕdanie treťou mocou v štáte (1)

Spôsob, akým si exminister spravodlivosti Daniel Lipšic buduje politický pomník neohrozeného bojovníka proti mafii a organizovanému zločinu a usiluje sa udržať pri živote už vlastne jedinú agendu KDH, ktorá je atraktívna aj pre širšiu verejnosť, než je tradičný elektorát najmenšej parlamentnej politickej strany, je zaujímavý z viacerých hľadísk. Pre ľudí, ktorí poznajú politické remeslo a pre odborníkov na mediálnu komunikáciu je ukážkou cieľavedomého využívania marketingových zásad a techník, agresívneho presadzovania sa v médiách a nemilosrdného zachádzania s politickými oponentmi. Slovník, ktorý exminister Lipšic používa voči svojmu nástupcovi, ale aj voči vláde, patrí k najarogantnejším a najbezohľadnejším v krátkych dejinách ponovembrovej slovenskej politiky. Premyslený populista Samozrejmosť, s akou tento mladý muž obviňuje a uráža politických protivníkov a nositeľov odlišného názoru a rozdáva lekcie z morálky a odvahy je priam fascinujúca. Zároveň D. Lipšicovi nemožno uprieť, že dokáže upútať pozornosť médií, presvedčiť ich o svojom vnímaní reality a vnútiť novinárom i mimovládnym organizáciám svoj zidealizovaný obraz seba samého a svojho politického pôsobenia v rezorte spravodlivosti. D. Lipšic má nesporne veľký komunikačný talent a z tohto hľadiska možno chápať jeho označenie marketingový minister ako kompliment. Spôsob, ako svoj marketingový ťah na bránu podporoval zo štátneho rozpočtu zadaním prieskumu agentúre Takt a ako túto podporu zdôvodňuje, je však v silnom protiklade s imidžom najmorálnejšieho a najspravodlivejšieho politika, ktorý si tak usilovne budoval. Aj vďaka tomu, ale najmä vďaka sústavnému stavaniu seba samého do pózy najvyššej morálnej a odbornej autority, si vyslúžil prezývku „pán dokonalý“. A keď sa k tomu pridajú podozrenia z množstva pochybných tendrov na ministerstve vnútra, dlhodobo budovaný imidž KDH ako vlajkovej lode zápasu s korupciou a jedinej slovenskej politickej strany, ktorá sa dôsledne riadi vyššími princípmi morálky, dostáva poriadne trhliny. Lipšicov spôsob politiky je však zaujímavý aj z politologického hľadiska. Miera a spôsob nálepkovania politických protivníkov (najmä Š. Harabina) a odborných oponentov (najmä D. Trnku), intenzívna tvorba mýtov (napríklad mýtus, že Š. Harabin a vláda sa boja ním založeného Špeciálneho súdu, že prípadným transformovaním Špeciálneho súdu nastane absolútny koniec boja s korupciou a organizovaným zločinom na Slovensku, že slovenská prokuratúra je sovietskeho typu) a obratná a arogantná demagógia dáva dôvody označiť D. Lipšica za osobitný, inteligentný, sofistikovaný typ populistu. Ohrozovanie nezávislosti sudcov Hovoriť ľuďom presne to, čo chcú počuť, sa ako základná črta populizmu nepochybne vzťahuje na exministrovu prezentáciu problematiky organizovaného zločinu, mafie a korupcie, osobitne vo vzťahu k úlohe a reálnym možnostiam Špeciálneho súdu. Tézu o populizme podporuje aj veľká miera zhody pri hodnotení 7–ročného pôsobenia tohto politika v rezorte medzi jeho bývalým šéfom vo vláde M. Dzurindom, generálnym prokurátorom D. Trnkom a novým ministrom spravodlivosti. Všetci vidia veľký rozpor medzi reformnými proklamáciami a reálnymi výsledkami jeho pôsobenia vo vláde. A príkry rozpor medzi proklamáciami a skutkami, sľubmi a ich plnením, sebaštylizáciou politika a jeho reálnym postavením a politickými dôsledkami jeho vyhlásení a rozhodnutí patrí tiež k základným znakom populizmu. Keďže medzi politológmi panuje široká zhoda, že Slovensko malo a má problém s populizmom, politická komunikácia D. Lipšica by nemala zostať mimo pozornosti pri výskume tohto fenoménu. Z politologického hľadiska je však zaujímavé aj – ba predovšetkým – to, ako D. Lipšic, ktorý bol v prvej Dzurindovej vláde vedúcim úradu a v druhej šéfom rezortu spravodlivosti a dnes je poslancom, ovplyvňoval a ovplyvňuje utváranie vzťahu výkonnej a zákonodarnej moci k tretej, ktorou je súdna moc. A ako formoval verejnú mienku o slovenskej justícii. V uznesení Ústavného súdu SR 54/2001, k čl. 145 ods. 1 Ústavy SR, sa konštatuje: „Nezávislosť súdnej moci je jedným z fundamentálnych komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani „mečom“ a na rozdiel od zákonodarnej moci ani „ peňaženkou“, je tou inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou a najzraniteľnejšou z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi nepriamymi.“ Prvoradým strážcom týchto garancií by mali byť výkonná a zákonodarná moc s tým, že budú verejne preukazovať ľahko zraniteľnej súdnej moci rešpekt a úctu, nebudú jej podrývať autoritu a nebudú využívať svoje právomoci na to, aby problémy, spôsobené vlastnou činnosťou, riešili na jej úkor alebo ju z nich obviňovali, ba dokonca ju oslabovali. Tým skôr, že sudcovia v dôsledku svojho postavenia daného zákonom ako aj v dôsledku etického kódexu sudcu, nesmú verejným polemizovaním odpovedať na pochybnosti, útoky a obvinenia zo strany predstaviteľov zákonodarnej a výkonnej moci alebo médií tak, ako je to normálne u členov vlády a poslancov. Princíp kolektívnej viny Spôsob, akým Daniel Lipšic rozpútal a vedie polemiku o Špeciálnom súde, dáva Ústavnému súdu plne za pravdu. Exminister totiž existenciu Špeciálneho súdu v podobe, v akej jeho zásluhou vznikol, neobhajuje racionalitou deľby práce a kompetencií a vynakladania ľudských a materiálnych zdrojov v slovenskom súdnictve z hľadiska želaného rezortného a celospoločenského efektu, ale tým, že paušálne spochybňuje odolnosť ostatných vyše 1 200 slovenských sudcov voči tlakom organizovaného zločinu a zvodom korupcie. Márne opakuje v súlade so zásadami marketingovej komunikácie pri každej príležitosti formulku, že v justícii sú aj mnohí čestní sudcovia a prokurátori, ale aj takí, ktorí by talár nosiť nemali. Má to takú vypovedaciu hodnotu, ako tvrdenie, že v minulej vláde a parlamente boli mnohí čestní ľudia, ale aj takí, ktorí tam nepatrili. No pre podozrenia voči niektorým bývalým nezávislým poslancom, že menšinovú vládu, v ktorej pôsobil aj D. Lipšic, podporujú za rôzne výhody, nikto nenavrhol, aby sa zriadil Špeciálny parlament. D. Lipšic by ako právnik mal vedieť, že nie je jedno, či si z jeho vyjadrenia občania urobia názor, že čestní sú v menšine, alebo sú s nečestnými „pol-napol“, alebo či dôjdu k záveru, že v menšine sú nečestní. Svojou argumentáciou nám odkazuje, že iba 15 sudcov Špeciálneho súdu je pre neho zárukou, že budú súdiť spravodlivo, nestranne a odolajú korupcii. Tým vážne spochybnil funkčnosť tretej moci v štáte, prispel k zníženiu dôveryhodnosti slovenskej justície a zaútočil na česť všetkých sudcov ako jednotlivcov. Uplatnil voči nim, ako na to v parlamentnej rozprave k vládnemu programu upozornil poslanec M. Mamojka, princíp kolektívnej viny za chyby a prešľapy, ktorých sa dopustili jednotliví sudcovia a ktoré sú oprávnene predmetom kritiky a sankcionovania. Špeciálny súd nemôže byť jedinou garanciou Vytváraním dojmu, že iba u 15 sudcov Špeciálneho súdu majú ľudia istotu, že sa pretrhnú miestne a regionálne väzby a vplyvní a bohatí ľudia nebudú stáť nad zákonom a tešiť sa z beztrestnosti, však D. Lipšic dosiahol aj ním zrejme nezamýšľané efekty. Pritom mi nejde o to, bojovať za alebo proti zachovaniu Špeciálneho súdu. To je záležitosť dôkladnej analýzy efektov takého či onakého riešenia. Pre fungovanie celej slovenskej justície ako aj pre efektívnosť boja so všetkými formami organizovanej kriminality a korupcie. Ak sa eventuálnym zrušením Špeciálneho súdu naozaj otvoria dvere korupcii a organizovanému zločinu (ďalšia marketingová formulka, podobne ako „Špeciálny súd – kladivo na mafiu“, ktorá dáva za pravdu generálnemu prokurátorovi D. Trnkovi, že D. Lipšic je idealista, trpiaci inkvizičným syndrómom), potom do vytvorenia tohto súdu museli byť otvorené! Pre Daniela Lipšica by to bolo hrozné vysvedčenie, lebo vlastne konštatuje, že ním vedené súdnictvo začalo účinne pôsobiť voči korupcii a organizovanému zločinu až od júla 2005, po investícii 450 miliónov korún do vytvorenia osobitných podmienok pre 15 sudcov, ktorí tvoria iba niečo vyše 1 promile z 1 200 ostatných kolegov. Okrem toho, že tak dáva svojráznym spôsobom za pravdu expremiérovi Dzurindovi, ktorý sa verejne vyjadril, že jeho exminister v reforme justície neurobil takmer nič, Lipšicove povyšovanie Špeciálneho súdu na jedinú garanciu účinného boja proti korupcii a organizovanému zločinu vedie k logickému záveru, že jedna inštitúcia je podmienkou právneho štátu. A to je podľa predsedu Ústavnoprávneho výboru NR SR M. Mamojku nezmysel. (Pokračovanie v ďalšom čísle) Autor je bývalým poslancom NR SR, prednáša na Ekonomickej univerzite