Nová „ríša zla“?
Rodolphe M. Vallee, veľvyslanec USA na Slovensku Človek rád delí históriu na „obdobia“. Medzi nimi stoja „významné dátumy“. Učíme sa ich v škole. Oddeľujú to „predtým“ a to „potom“. Stávajú sa metaforou, ale aj vysvetlením dôvodu radikálnych zmien. Taký je 11. september 2001. Začala sa ním „vojna proti terorizmu“. Jej rétorika rozdelila svet na tábor milovníkov slobody, demokracie, a na teroristov. Bez svedomia, ochotných obetovať čokoľvek a kohokoľvek. Kritika konceptu „vojny proti terorizmu“ zaznela aj v týždenníku Slovo. Tentokrát vám však prinášame opačný pohľad. Negatívne aspekty tejto politiky považuje len za drobné pošmyknutia na správnej ceste, či dôkazy toho, že sme sa nesnažili dostatočne dobre a dostatočne dlho. O výsledku piatich rokov „vojny proti terorizmu“ a americkej zahraničnej politike hovorí veľvyslanec USA na Slovensku Rodolphe M. Vallee. Na poste pôsobí od augusta 2004. Zhováral sa Radovan Geist Čo sa podľa vás dosiahlo za päť rokov od útokov v New Yorku a Washingtone v „boji proti terorizmu“ – pokiaľ ide o bezpečnosť Spojených štátov, ale aj medzinárodnú bezpečnosť? - Najväčšie úspechy sa prejavili v dvoch rovinách. Po prvé: je to uvedomenie si, že medzinárodný terorizmus a islamský fundamentalizmus sú medzinárodnými fenoménmi. A preto sa s nimi môžeme najlepšie vysporiadať vďaka medzinárodnej spolupráci. Skutočným úspechom, viditeľným v kontexte piateho výročia útokov, je úroveň medzinárodnej spolupráce v tomto boji. Žiadna krajina nie je výnimkou, každá musí na túto hrozbu prihliadať. Úroveň spolupráce od 11. septembra 2001 veľmi narástla, a to prináša viditeľné výsledky. Posledným zrejmým bolo prekazenie teroristických útokov v Londýne, ktoré bolo možné len vďaka spoločnej snahe britských, pakistanských a amerických spravodajských služieb a predpokladám, že aj iných. Spolupracovali a vďaka vymieňaniu si spravodajských informácií dokázali prekaziť útok na občanov mnohých krajín – pretože nikdy nejde len o jednu krajinu. Aj 11. septembra umreli ľudia z rôznych krajín. Spolupráca vo „vojne proti terorizmu“ mohla byť dosiahnutá vďaka politike USA alebo napriek politike USA. Kritické hlasy tvrdia, že Spojené štáty si svojou zahraničnou politikou vytvorili v poslednom čase skôr nepriateľov, než priateľov... - Táto otázka sa zvyčajne objavuje v súvislosti s vojnou v Iraku. Rád by som ale upozornil na to, že 11. september 2001 sa udial dlho pred vojnou v Iraku. Zničenie dvoch amerických veľvyslanectiev teroristickým útokom sa stalo dlho pred predtým. Útok na USS Cole sa odohral rovnako pred irackou vojnou. Fenomén islamského terorizmu existuje a existoval už dlho pred irackou vojnou. Preto nemožno povedať, že nedávne zahraničnopolitické rozhodnutia Spojených štátov sú akýmkoľvek spôsobom zodpovedné za tento problém. Ide o fenomén, ktorý tu už existoval, s ktorým sme sa dostatočne nezaoberali. Teraz sa mnohé krajiny vo svete snažia pochopiť tieto vonkajšie sily ohrozujúce slobodu milujúce štáty. Fenomén terorizmu, takisto aj radikálnych interpretácií islamu, určite existoval dlho pred vojnou v Iraku, dokonca dlho pred útokmi z 11. septembra. Myslíte si však, že si Spojené štáty vybrali za posledných päť rokov najvhodnejší spôsob, ako sa postaviť výzvam, ktoré „vojna proti terorizmu“ prináša? Nemajú pravdu kritici, ktorí tvrdia, že sa americká vláda príliš spolieha na silu – v zahraničnej, ale aj domácej politike – že sa snaží potláčať následky problémov, nepozerá sa ale na ich príčiny? - Prezident Bush v mnohých prejavoch povedal: Je to dvojitá stratégia. Po prvé, musíme sa vysporiadať s teroristami ako osobami. Ako niekoľkokrát prezident Bush povedal, nie sú to šialenci. Vedia úplne presne čo robia. Ale sú to ľudia bez svedomia. A s nimi možno nakladať jediným spôsobom – treba ich zatknúť a postarať sa, aby nemohli ohroziť našu spoločnosť. Dlhodobejšou záležitosťou je vysporiadanie sa s niektorými príčinami nenávisti. Náš prezident jednoznačne verí, že správnou cestou je posilniť postavenie ľudí demokratizáciou krajín – dlhodobou snahou, rôznou rýchlosťou, závisiacou od každej konkrétnej krajiny. To je najlepší spôsob, ako vytvoriť atmosféru, v ktorej nevzniká podhubie terorizmu. Preto obetujeme na ministerstve zahraničných vecí, v USA všeobecne, mnoho času a energie na podporu občianskej spoločnosti v krajinách, ktoré majú demokratický deficit. Cieľom je vytvorenie demokratických inštitúcií, ktoré umožnia normálne vyjadrenie politických ambícií. Trvá to dlhý čas, no z dlhodobého hľadiska poskytne demokratická participácia, demokratický politický život trvalé riešenie v oblastiach, kde sa z frustrácie rodí nenávisť. Nemyslíte si, že strach z americkej moci a jej možného použitia – či už je reálne podložený alebo čisto subjektívny – dáva vládam v krajinách, ktoré považujete za nedemokratické, práve možnosť efektívnejšie potláčať opozíciu, brániť budovaniu občianskej spoločnosti? Nemyslíte si, že niektoré zahraničnopolitické rozhodnutia USA v skutočnosti oddialili demokratickú transformáciu v krajinách ako Irán či Severná Kórea? - Diktátori sa nesprávajú podľa toho, ako ľudia chcú. V Severnej Kórei im dokonca nekryjú ani základné ekonomické a sociálne potreby, v Iráne neposkytujú základné politické slobody. Vždy sa budú snažiť nájsť niekoho zo zahraničia, koho by mohli viniť za všetko zlé. Veľmi často sú týmto terčom Spojené štáty. V histórii to nie je nič nové. Súčasne to ale neznamená, že sa nepokúšame pomáhať tým, ktorí chcú budovať demokratické inštitúcie – ako to robíme v Iráne. Ak sa rozprávate s demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi v týchto oblastiach, pochopíte, že to nie je ľahké v krajine, ktorá nemá históriu rešpektovania demokratických princípov. Musíme sa však snažiť o posilnenie demokratických elementov v spoločnostiach, aby mohol popri hlase totalitnej vlády zaznieť aj iný hlas. Hovorili ste, že omnoho viac ľudí si dnes uvedomuje hrozbu terorizmu – nakoniec, je to jeden z výsledkov medzinárodného prieskumu verejnej mienky Transatlantické trendy. Môžete sa na to pozerať pozitívne – ľudia si uvedomujú hrozby, preto budú pripravenejší čeliť im. Negatívnou stránkou je však vytváranie napätia vo vnútri spoločností, rast xenofóbie, rasistických nástrojov. Nebolo v tomto zmysle posledných päť rokov krokom späť? - To je samozrejme dôležitá otázka. Jedno z prvých miest, ktoré prezident Bush po 11. septembri 2001 navštívil, bola mešita vo Washingtone. Veľmi jasne dal najavo, že naša politika smeruje proti ľuďom, ktorí zneužili islam. Nie je v žiadnom prípade namierená proti moslimom ako takým. Myslím si však, že za posledných päť rokov sa výraznejšie dostali na povrch niektoré už existujúce napätia medzi moslimskými menšinami a väčšinovou populáciou – v Európe sa odohralo niekoľko veľmi dobre známych prípadov. My v našej verejnej diplomacii obetujeme mnoho času na snahu zmieriť menšiny a zvyšok spoločnosti. Veríme, že v USA máme veľmi dobre vytvorené štruktúry podporujúce integráciu a toleranciu v komunitách. Myslím si, že Američania môžu byť veľmi hrdí na to, aké vytvorili pre svoju moslimskú menšinu ekonomické príležitosti a možnosti vyznávania svojej viery spôsobom, ktorý je konzistentný s našimi ústavnými zásadami. A moslimská komunita v USA je veľmi dobre integrovaná. Je preto potrebné cielene vytvárať možnosti zmierenia v komunitách. Musíme si neustále uvedomovať, že páchatelia teroristických útokov iba zneužívajú vieru pre svoje účely. Je tiež treba poukázať na to, že väčšina obetí terorizmu – určite v Iraku – sú moslimovia. Moslimovia boli zabití aj 11. septembra 2001. Terorizmus nerozdeľuje v snahe o vytvorenie spoločnosti, ktorá sa má podobať na Talibanom riadený Afganistan medzi moslimami a nemoslimami. Všetky vlády by preto mali spolupracovať na vytváraní atmosféry, v ktorej je možná diskusia medzi zástancami rôznych náboženstiev, atmosféry tolerancie. Náš veľvyslanec v Bruseli napríklad spojil členov americkej moslimskej komunity a členov belgickej moslimskej komunity s účasťou iných moslimov z Európy, aby na spoločnej konferencii diskutovali o svojich problémoch, skúsenostiach z USA a Európy. Je na všetkých diplomatoch, aby pracovali na podobných iniciatívach prinášajúcich porozumenie a toleranciu. Hovorili ste o jednotlivcoch – páchateľoch teroristických útokov – ktorí zneužijú náboženstvo. Bezpochyby, sú to oni, kto teroristický čin vykoná a podľa vašich slov je spravodlivé potrestať ich. Čo však vytvára prostredie, v ktorom títo ľudia vyrastú, ktoré im dáva podporu? Urobila s tým politika počas posledných piatich rokov čokoľvek pozitívne? - Vraciam sa k pôvodnému vyjadreniu – v mnohých prípadoch títo ľudia vyrastajú v prostredí, ktoré im upiera mnohé z vecí spomínaných pred chvíľou – toleranciu, slobodu tlače, slobodu názoru, základné demokratické práva a podobne. Po druhé, v mnohých častiach sveta neexistujú dostatočné ekonomické možnosti. Populácia cíti frustráciu. Svoju energiu nedáva na konštruktívne snahy, ale do nenávisti. Tým sa ale dostávame k druhému pilieru zahraničnej politiky prezidenta Busha – vytváraniu slobodných trhov, v ktorých demokratické spoločnosti obchodujú so svojimi susedmi a inými krajinami, a to prispieva k utlmeniu rastu semienok nenávisti. Zahraničná politika Spojených štátov však podporuje aj režimy, ktoré nie sú demokratické, ktoré svojim populáciám neposkytujú dostatočné ekonomické príležitosti. Nie je to v protiklade s deklarovanými princípmi „boja proti terorizmu“? - Prezident Bush vyhlásil, že nie každá krajina sa bude posúvať k demokracii rovnako rýchlo. V Jordánsku sa nedeje to isté ako v Egypte, tam zas neprebiehajú tie isté veci ako v Iraku. Spojené štáty by však mali využiť každú možnosť na podporu advokátov demokratických slobôd. Naši diplomati v týchto krajinách venujú veľa času a energie podpore občianskej spoločnosti. Ak vidíme nedostatok demokracie, snažíme sa zmeniť politiku našich spojencov a priateľov. Neexistuje riešenie vhodné pre každú krajinu. Kdekoľvek však sme, snažíme sa o presadenie demokracie. Niekde to ide rýchlejšie, inokedy nie. V tejto súvislosti sa často spomína ešte jedna otázka – aká je úloha ekonomických záujmov pri tvorbe zahraničnej politiky USA? - Spojené štáty veria v slobodný obchod. A našou politikou sa ho snažíme podporiť. Podporujeme transparentné ekonomické vzťahy, či už prostredníctvom našich bilaterálnych obchodných zmlúv, na multilaterálnej úrovni cez WTO, alebo prostredníctvom regionálnych zoskupení. Je to absolútne konzistentné s tým, čo som povedal pred chvíľou – snahou zvýšiť ekonomickú silu krajín. Zahraničná politika USA teda podľa vás nie je formovaná snahou získať preferenčný prístup k strategickým nerastným surovinám a k ich kontrole, v prípade Blízkeho východu ide konkrétne o ropu? - Trh s ropou je veľmi nestály. Obchodníci na ňom bez prestávky nakupujú a predávajú. Nemyslím si, že existuje akýkoľvek dôkaz, že by sa Spojené štáty svojou zahraničnou politikou pokúšali zmeniť niečo na produkcii ropy niektorej z krajín. Väčšina zo svetových zdrojov je v rukách suverénnych krajín. Tie rozhodujú pri rôznych stupňoch transparentnosti a rôznom využívaní mechanizmov voľného obchodu, kam sa tento trh pohne ďalej. Americký prezident na druhej strane skutočne povedal, že pre svet by bolo katastrofou, ak by bola dôležitá časť zásob koncentrovaná v rukách ľudí ako Usáma bin Ládin. Ľudí s ideológiou snahy o regionálnu kontrolu, inkonzistentnou s demokratickými princípmi. Neexistuje však žiaden dôkaz, že by sa Spojené štáty pokúšali kontrolovať trh. Čo je z vášho pohľadu ďalším najdôležitejším krokom v boji proti terorizmu? Zmena režimu v USA? Úspešná demokratizácia a stabilizácia v Iraku či Afganistane? - Toto je globálna vojna proti terorizmu. Irak je len jej jednou časťou, aj keď je mimoriadne dôležitý pre ľudí, ktorí sa snažia vytvárať slušnú spoločnosť. Na Slovensku boli nedávno zástupcovia z Iraku. Slovenské mimovládne organizácie, ale aj členovia vlády, sa ochotne podelili o svoj čas a zdroje s viacerými irackými delegáciami. Prišli do krajiny, v ktorej mala vláda kedysi takmer totalitárnu kontrolu nad politickým životom a dnes je z nej prekvitajúca demokracia. Aj prichádzajúci Iračania majú podobnú nádej pre svoju krajinu – dostať ju do situácie, keď budú rešpektované nielen základné práva, ale aj práva žien, environmentálne práva, práva pracovného zákonodarstva. Na druhej strane máme inú predstavu o Iraku – krajine vedenej ľuďmi ako Zarkáví, ktorí terorizujú vlastné obyvateľstvo. Ten prvý tábor potrebuje našu pomoc. Preto je Irak veľmi dôležitý. No rovnako dôležitá je pokračujúca, neustále sa zlepšujúca masívna výmena informácií. Najúspešnejšie protiteroristické operácie boli možné vďaka spolupráci viacerých krajín. Povedali by ste, že budúcnosť Iraku a Afganistanu je symptomatická pre celú vojnu proti terorizmu? Súhlasíte s tým, že ak koalícia vedená Spojenými štátmi uspeje pri budovaní demokratického a stabilného Afganistanu a Iraku, politika posledných piatich rokov bola úspešná? - O tomto rozhodne história. Je to nikdy nekončiaci proces. V Iraku sú dôvody, pre ktoré môžeme byť optimisti. Ako som povedal, je to symbolický boj dvoch rozdielnych vízií. Na jednej strane je to vízia ľudí, ktorí veria že bombové útoky na nevinné ženy a deti sú prijateľným spôsobom, ako dosiahnuť ich cieľ. Ak by získali nad krajinou kontrolu, používali by presne tú istú taktiku na udržanie moci. Druhou je vízia ľudí podobných tým, ktorí prišli navštíviť Slovensko. Ľudí, ktorí rozumejú, že fungujúca občianska spoločnosť umožní uvoľniť napätie. Som optimistom, že niekoľko miliónov ľudí, ktorí išli v Iraku k voľbám s atramentom na prste, si vybralo druhú víziu, založenú na demokratických princípoch a tolerancii. Dnes hovoríte o optimizme, no ťažkom procese. Ak sa pozriete späť na rok 2003, kedy sa vojna v Iraku rozpútala – nepodcenili Spojené štáty situáciu? Vláda tvrdila, že vojensky bude problém vyriešený rýchlo, a potom sa začne s budovaním demokratického štátu... - Nebudem sa vyjadrovať k očakávaniam z roku 2003. Zopakujem len slová, ktoré niekoľkokrát povedal prezident Bush: Je to ťažká práca. Je to ťažká práca, ak máte ľudí, ktorí sú ochotní vyhodiť sa do vzduchu na preplnenom trhovisku a nemajú žiadne svedomie. Je to ťažká práca a vyžaduje si každodenné úsilie. Náš záväzok, že týmto ľuďom pomôžeme, im určite dáva silu. A aj vďaka tomu vyhrajú. Vrátim sa k spomínanej metafore dvoch táborov bojujúcich o budúcnosť Iraku. Ten druhý, tábor snažiaci sa o vytvorenie nedemokratického štátu, netvoria len izolovaní šialenci. Má podporu aj časti spoločnosti. Pýtate sa na to, prečo? - Druhý, nedemokratický tábor tvoria tri elementy. Po prvé: sú to tí, ktorí boli súčasťou predchádzajúceho režimu. Patrili k tej časti irackej spoločnosti, ktorá kontrolovala všetky zdroje, kontrolovala väčšinu rozhodovacieho procesu. Tí bojujú, aby získali späť to, čo mali predtým. Mnohí z nich patrili medzi verných Saddáma Husajna a na znovuzískanie moci používajú rovnakú taktiku, akú využíval Saddám pre udržanie moci. Týchto ľudí musíme presvedčiť, že je aj iná budúcnosť, založená na spolupráci v rámci politického procesu. Existujú však niektorí ľudia, ktorí sú v „slepej uličke“ a nový Irak nikdy neprijmú. Ďalšou skupinou sú zahraniční teroristi prichádzajúci do krajiny, pretože ich presvedčila ideológia vytvorenia spoločnosti založenej na ich interpretácii moslimskej viery. Ich metódou je tiež zabíjanie nevinných ľudí. Tretiu skupinu tvoria ľudia, ktorí nie sú z rozličných príčin šťastní z toho, čo sa udialo, no možno ich presvedčiť – a v minulosti sa to už aj podarilo – že politický proces a ich participácia v ňom je najlepším riešením. Nedávno sa objavila aj štvrtá skupina tvorená menšími skupinami, ktoré proti sebe bojujú kvôli etnickej neznášanlivosti. A tu je úloha mimovládnych organizácií – minimalizovať napätie medzi etnickými skupinami. Ak má každá etnická skupina vlastné ozbrojené milície, je to veľmi ťažké. Preto je jednou z priorít novej irackej vlády získať plnú vojenskú kontrolu v krajine, zlomiť moc milícií, odzbrojiť ich. Vláda musí byť jediným zdrojom autority. Ale nie je to ľahká práca. Pozrime sa na vzťah USA a Európy. Prieskum Transatlantických trendov je akýmsi barometrom tohto vzťahu. Na jednej strane je pravdou, že ľudia na oboch stranách Atlantiku majú podobné vnímanie akútnosti hrozby terorizmu, na strane druhej sa však zhoršuje „imidž“ USA. V európskych krajinách je americká zahraničná politika vnímaná negatívne. V čom vidíte príčinu? - Je treba zdôrazňovať, ako úzko Európa a USA spolupracujú. Nielen v otázke terorizmu, ale aj v iných otázkach. Technická pomoc a pomoc s výcvikom v oblasti vnútornej bezpečnosti, ochrany hraníc a podobne. Európu a Spojené štáty spája odchod, ktorý má každodenne hodnotu dvoch miliárd dolárov. Ak idete do amerického obchodu, často tam kúpite európske produkty. A to isté platí naopak. Máme obrovskú zdieľanú históriu demokratických inštitúcií. Máme dlhú históriu spoločnej reakcie na prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, studenú vojnu a najnovšie boj proti terorizmu. Je dôležité uvedomiť si, ako veľmi spolupracujeme. Samozrejme, v niektorých otázkach navzájom nesúhlasíme, ale v oblasti bezpečnosti prevláda všeobecne silná spolupráca. Samozrejme, spolupráca prebieha – vojenská spolupráca, spolupráca medzi spravodajskými službami, intenzívne obchodné vzťahy, prepojenosť ekonomík vzájomnými investíciami. Súčasne sú však mnohí ľudia v Európe, ba väčšina, kritickí voči zahraničnej politike USA. Obrovská vlna sympatie po 11. septembri 2001 sa premenila na podozrievavosť, kritiku. Prečo? Nedokážu európski politici vysvetliť blízkosť záujmov, úroveň a dôležitosť spolupráce? Je to v zásadne rozličnom spôsobe nazerania na medzinárodné prostredie? Alebo je predsa niečo zlé v americkej zahraničnej politike, čo domáci obyvatelia až tak intenzívne nevnímajú? - Niektoré analýzy tvrdia, že je to nový fenomén – že časť ľudí v USA a v Európe nesúhlasí v niektorých zásadných otázkach. Pozrite sa ale späť na dobu prezidenta Reagana a diskusie, ktoré vtedy prebiehali o jeho zahraničnej politike. Aj počas studenej vojny existovali zásadné rozdiely medzi časťou verejnej mienky v Európe a časťou ľudí v Amerike, pokiaľ ide o politiku voči Sovietskemu zväzu. Príkladom je vtedajšia britská debata o umiestnení jadrových rakiet. Pozrite sa na reakciu európskej tlače na prejav Ronalda Reagana, v ktorom hovoril o „ríši zla“. Pripomína to reakcie na niektoré zo slov, za ktoré je kritizovaný prezident Bush. Súčasne sa väčšina historikov zhodne na tom, že to bol práve Reaganov jednoznačný, principiálny postoj voči Sovietskemu zväzu, ktorý prispel k pádu železnej opony a umožnil krajinám strednej a východnej Európy žiť v slobode. Principiálny, rozhodný postoj voči hrozbám, ktoré pred nami stoja, alebo ktoré sa pred nami utvárajú, je dôležitou súčasťou zahraničnej politiky. Je na nás, aby sme nedovolili, aby sa hrozby z minulosti vrátili. Prezident Bush v jednom z nedávnych prejavov povedal: Hovorme o tom, nakoľko záleží na slovách. Dotýkal sa pritom slov Usámu bin Ládina a podobných, ktorí hovoria o vytvorení islamského kalifátu vedeného interpretáciou islamu, ktorá nie je konzistentná so slobodou. Tieto slová porovnal s niektorými z vyjadrení, ktoré mali kedysi Lenin a Hitler. Nemali by sme preto podceňovať slová, ktoré hovoria o svojej vízii sveta. Mali by sme ich konfrontovať. Tvrdý postoj pri takejto konfrontácii nemusí byť vždy populárny – rovnako, ako nebol populárny Churchill, keď varoval v 30. rokoch pred Hitlerom. Samozrejme, môžete označiť pozíciu R. Reagana počas studenej vojny, alebo súčasnú politiky prezidenta Busha, za principiálnu. Potom ale čelíte nevyhnutnej otázke – prečo sú ich kritici menej principiálni? Nevidia hrozby? Nechcú im čeliť? - Nespochybňujem tu princípy. Základným princípom demokracie je, že máte mnohých ľudí s mnohými rozličnými názormi, ktorí sa stretnú, aby našli nejaký spoločný názor. To je povaha demokracie. V Iraku kedysi nebola možnosť nesúhlasiť. Teraz môžu rozhodovať o svojej budúcnosti. Diskusia je potrebná. Preto je potrebné otvorene diskutovať o spôsobe, akým Európania vnímajú USA. Aj to je úloha amerických diplomatov. Pozrite sa päť rokov dopredu. Nakoľko sa Spojeným štátom podarí naplniť ich politiku – všeobecne v boji proti terorizmu, v Iraku a Afganistane. Aké budú vzťahy medzi USA a Európou? - To je veľmi široká otázka. Odpoviem príkladom. Bol som pritom, keď tu boli Iračania skúmajúci slovenský súdny systém. Na jednej večeri sa jeden Slovák opýtal Iračana: Čo myslíte, kde bude vaša krajina o päť rokov? Iračan povedal: O päť rokov chcem robiť pre svojich susedov presne to, čo vy teraz robíte pre mňa. A to je vízia, ktorú zdieľame. Aby boli Iračania schopní vyvážať do okolia princípy demokracie, rešpektovania právneho štátu. Bola by zahraničná politika USA iná, ak by rozhodnutia prijímali iní ľudia? Nakoľko ju ovplyvňuje konkrétne zloženie administratívy, osoba prezidenta, nakoľko je „nevyhnutnou“ reakciou na medzinárodný vývoj? - Spojené štáty sú demokraciou. Ich politika vzniká v demokratických inštitúciách. Ľudia v Spojených štátoch zvolili prezidenta Busha, ľudia v Spojených štátoch zvolili Snemovňu reprezentantov a Senát – teda tri inštitúcie, ktoré sú hlavné pri tvorbe zahraničnej politiky. Politika teda odráža kolektívnu vôľu prejavovanú cez volebný proces. To neznamená, že časť Američanov nemôže nesúhlasiť s tou či onou politikou. Posledné prezidentské voľby mali tesný výsledok, čo je výsledok politicky rozdelenej spoločnosti. V demokracii je preto veľmi ťažké oddeliť ľudí od politiky, ktorú robia ich vodcovia. Politika krajiny je istým spôsobom odvodená od vôle ľudí.
