Chomského kritika médií v kocke

Ani ľavicová politika sa dnes nedá robiť bez podpory médií. O to dôležitejšie je pochopenie procesov mediálnej indoktrinácie, ktoré fungujú v západnom svete.
Počet zobrazení: 2710
foto10-m.jpg

Ani ľavicová politika sa dnes nedá robiť bez podpory médií. O to dôležitejšie je pochopenie procesov mediálnej indoktrinácie, ktoré fungujú v západnom svete. Médiá sa stávajú kľúčom k politickému vplyvu a podcenenie ich úlohy ľavicu môže zraziť na kolená. Jeden z najznámejších žijúcich intelektuálov Noam Chomsky ponúka vo svojej analýze médií mnoho podnetných postrehov, ktoré môžu napomôcť aj slovenskej ľavici zorientovať sa v dnešnom svete mediálnej manipulácie. Možno očakávať objektivitu od vlastníkov médií? Ako upozorňuje Chomsky, základný fakt, od ktorého sa odvíja konanie médií, je ekonomickej podstaty. Ako píše: „Informačný systém, teda aspoň z ekonomického hľadiska, to je v podstate systém korporácií, ktoré sa snažia predať svoj tovar relatívne privilegovanej a vplyvnej poslucháčskej elite, t.j. iným korporáciám.“ Hlavné médiá sú veľké korporácie, vlastnené a prepojené na ešte väčšie kartely. Tak ako iné korporácie, aj ony predávajú svoj tovar na trhu. Ich trhom nie je verejnosť, ale zadávatelia reklám, t.j. ostatné korporácie. Ich produktom je ich sledovanosť, resp. ich auditórium. Preto sa nemožno čudovať, že obraz sveta, ktorý médiá ponúkajú, reprezentuje úzke záujmy a hodnoty vlastníkov týchto médií a odberateľov ich reklamných služieb. Ak by sa médiá náhodou chceli vzoprieť konformnému presadzovaniu záujmov privilegovaných vrstiev, ktoré ich živia reklamami, okamžite by im bolo naznačené, že príliv finančných tokov by sa im veľmi rýchlo mohol zastaviť a nemuseli by na trhu prežiť. Prípad, že by sa médiá chceli vzoprieť je však číro hypotetický, pretože táto možnosť je v zásade vylúčená. Vrcholový manažment v médiách je obsadený z vrstiev bohatých profesionálov, ktorí prirodzene inklinujú k pohľadu mocných a privilegovaných, nehovoriac o tom, že na svoje pozície sa vyšvihli práve pre svoju lojalitu a efektívnosť, s akou slúžili potrebám dominantných elít. Médiá ako strážne psy systému Zásadné dôvody pre manipulačnú funkciu médií sa dajú rozdeliť do dvoch hlavných oblasti: Po prvé ide o ideologické (systémové) dôvody. Ako tvrdí Chomsky, keďže ľud získal v modernej demokratickej spoločnosti základné politické a občianske práva, rástla obtiažnosť kontrolovať ho pomocou sily a fyzického donútenia. V štáte, ktorý je založený na vnútornom násilí a represii, postačuje kontrolovať, čo ľudia robia a nezáleží natoľko, čo si myslia. Ak sa však štátne násilie stane limitovaným, je nevyhnutné kontrolovať, čo si ľudia myslia. Preto sa stalo nevyhnutnosťou pre uchovanie systému zmocniť sa myslenia ľudí, izolovať ich a podkopávať ľudový odpor a jeho organizácie (napr. odbory či nesystémové politické strany), ktoré by mohli napomôcť obyčajným ľuďom zmysluplne zasahovať do politickej oblasti. Prostriedky na kontrolu myslenia časom dosiahli neobyčajný stupeň vysoko organizovaného sektoru manipulácie triedneho vedomia pomocou „kontroly verejnej mienky“. Za účelom zabezpečenia stability boli elitné zložky spoločnosti indoktrinované určitými presvedčeniami a ľud bol marginalizovaný a vystavený manipulačným ilúziám. Optimálnym prostriedkom pre takúto činnosť sa stali práve médiá.Iným fenoménom sú praktické (ekonomické a politické) dôvody. Médiá, vlastnené veľkými korporáciami, prirodzene zastávajú prokapitalistické názory a reprezentujú záujmy svojich vlastníkov, ako aj odberateľov svojich reklamných služieb. Do ich manipulačnej funkcie ich netreba nútiť, pretože vychádza z racionálneho konania vlastníkov a manažérov týchto korporácií. Postačí nám len krátka psychologická úvaha – prečo by títo vlastníci, ktorým trhová spoločnosť a status quo preveľmi vyhovuje, mali mať záujem na tom, aby masmédia, ktoré vlastnia, pátrali po často absurdnej podstate spoločenského systému, v ktorom žijeme? Rovnako štát. Jeho záujem je udržovať masmédia v rovine umiernenej kritiky, pričom však absolútne vylučuje kritiku podstaty systému. Veď keby sa do takejto kritiky masmédia pustili, samotný režim by bol náhle v ohrození a média by jednoducho prestali plniť svoju spoločenskú funkciu. Táto spoločenská funkcia spočíva v tom, že udržujú nespochybniteľnosť určitých právd, výhodných pre štát, veľkopodnikateľov a iných, ktorí z daného spoločenského zriadenia profitujú. Logika funkcionalizmu nepustí. Média majú v systéme jednoznačnú funkciu, aj keď to chcú často zastierať úsilím o vytváranie obrazu akýchsi „strážnych psov“ demokracie. Strážne psy však nehryzú svojich pánov – ich úlohou je strážiť systém, nie nevyhnutne demokraciu. Funkcie médií v modernej spoločnosti Masmédiá plnia pri výkone svojho systémového poslania viacero konkrétnych funkcií a úloh. Niektoré z nich opisuje vo svojich reflexiách Chomsky. V zásade ich možno rozdeliť do troch samostatných oblastí. Po prvé, ide o konštruktívnu funkciu. Ako píše Chomsky, médiá sa vo všeobecnosti zameriavajú na zabezpečenie „správneho myslenia“, resp. myslenia, ktoré je v záujme udržania systému. Ide o konštruktívnu časť indoktrinácie, a teda tvorbu ideologických konštruktov, vnášanie účelových hodnotových vzorcov a socializáciu v záujme vládnucich elít. Po druhé môžeme hovoriť o deštruktívnej funkcii. Do tejto kategórie možno zaradiť mediálne útoky na myslenie, stojace mimo systému. Ide o démonizovanie nebezpečných zložiek systému (napr. odborov, radikálne ľavicových strán či alter-globalistov), marginalizáciu a bagatelizáciu alternatívneho myslenia (napr. ekologistov či feministiek), zosmiešňovanie a degradáciu nepohodlných inštitúcií (napr. sociálneho štátu, progresívneho zdaňovania atď.) a dehonestáciu či diskreditáciu osôb, ktoré sa postavili proti prúdu (napr. nepohodlní politici z protiamericky naladených krajín), a pod. Tretiu funkciu by sme mohli pomenovať ako funkciu inhibičná. Tu nachádzame „utlmujúcu“ funkciu médií, ktorej cieľom je vytvoriť atomizovanú masu konzumentov, ľahostajných k politickým problémom. Médiá takto tlmia potenciálnu politickú aktivitu a angažovanosť občanov. Cieľom je vytvoriť spoločenskú apatiu, zahľadenosť jednotlivcov do seba, politický nezáujem a konzumentský hedonizmus. Úlohou je vytvoriť poslušného a ľahostajného občana, ktorý je zároveň aktívnym a utrácajúcim konzumentom. Ako manipulovať inteligenciu? Chomsky venuje najväčší priestor technikám, resp. taktikám mediálnej manipulácie. V zásade si všíma, že mediálna propaganda je orientovaná na dva odlišné objekty, a preto existujú dve zložky indoktrinácie. Jedna slúži na manipuláciu inteligencie a vzdelaných ľudí, druhá jednoducho ohlupuje bežných ľudí. Podľa objektov propagandy teda môžeme rozdeliť mediálne výstupy do dvoch kategórií: Po prvé je to manipulácia inteligencie. Do tejto kategórie môžeme zaradiť elitné politické masmédiá. Ich cieľom je dokonale indoktrinovať tie vrstvy spoločnosti, ktoré sú schopné nejakého kritického myslenia. Skupinu týchto ľudí, ktorá podľa Chomskeho tvorí asi 20 percent spoločnosti, vtesnávajú do ideologického rámca a neúnavne do nich vstrebávajú základné spoločenské axiómy, ktoré napomáhajú udržanie funkčnosti systému. Tento proces sa deje rôznymi spôsobmi. Chomsky hovorí o selektovaní tém, triedení udalostí, zdôrazňovaní, vytváraní kontextu, filtrovaní informácií, udržiavaní diskusie v istých medziach a podobne. „Určujú, vyberajú, upravujú, kontrolujú, obmedzujú, aby slúžili záujmom vládnucich elitných skupín v spoločnosti,“ hovorí Chomsky. Dôsledok je alarmujúci: ako tvrdí Chomsky, „oveľa skôr nájdete porozumenie medzi ľuďmi, ktorí sa učia priamo zo skúseností než medzi tými, čo sa o svete učia len v rámci doktrinálneho systému, ktorému sú vystavení, a od ktorých sa očakáva, že to budú považovať za svoju profesionálnu povinnosť toto propagovať.“ Sú to preto práve vzdelanci, politici, novinári či verejne činné osoby, ktoré sú vystavené najsilnejšiemu indoktrinačnému náporu a ktoré reprezentujú najlepšie zmanipulované objekty systému. Dôvody sú rôzne. Jeden je prozaický – vzdelaní ľudia omnoho viac čítajú a zaujímajú sa o politické diskusie. Práve preto má na nich priama politická indoktrinácia silnejší vplyv. Zároveň ich ľahká manipulovateľnosť súvisí s ich spoločenským postavením. Zväčša ide o privilegované elity, ktoré zdieľajú záujmy vládnucich tried. Symbolické násilie V zásade možno manipuláciu inteligencie v rámci politicky orientovaného spravodajstva a komentárov rozdeliť podľa rozličných používaných techník na priame a nepriame metódy. Medzi priame metódy možno zaradiť také praktiky médií, ktoré silovo deformujú odkaz nekonformných politických subjektov, či už skresľovaním, falšovaním, strihaním alebo podsúvaním nepravdivých informácií. Priamou metódou je aj ignorancia nepohodlných politických názorov, či ich účelové zosmiešňovanie alebo dehonestácia. Slovami Chomského: „Ťažko v masových médiách uvidíte čo i len mierneho demokratického socialistu, pričom skutočný opozičný hlas v médiách si je ťažké vôbec predstaviť.“ Priamou metódou sa tak stáva aj marginalizácia a bagatelizácia alternatív, prípadne neponúkanie dostatočného priestoru nekonvenčným názorom. Spoločným menovateľom je určitý druh symbolického násilia, resp. mediálnej represie. Chomsky veľmi zoširoka opisuje najmä časové limity, ktoré de facto likvidujú možnosť vyjadriť nekonformné myšlienky. Ako píše Chomsky o svojej osobnej skúsenosti: „Počas dvoch minút, medzi reklamami alebo pri vymedzenom počte slov, môžete povedať len pár konvenčných vecí. Povedzme, napríklad, že mi dali v rozhlase dve minúty, aby som odsúdil inváziu Ruska do Afganistanu... To je ľahké; vtedy nepotrebujem uviesť žiadne dôkazy, nepotrebujem fakty, môžem vyhlásiť hocičo, hocičo mi prejde, lebo to zodpovedá konvenčnému mysleniu; to je to, o čom je každý aj tak presvedčený, a tak, keď to poviem, nie je to nič prekvapujúce, nemusím to dokazovať. Ale povedzme, že som chcel počas dvoch minút odsúdiť americkú inváziu do Južného Vietnamu alebo útok USA proti Nikaraguy. To znie šialene. Spojené štáty predsa iné krajiny nenapadajú! Vo dvoch minútach medzi reklamami to bude znieť absurdne. A dôvod je ten, že ak poviete čosi nekonvenčné, očakáva sa – prirodzene a správne – že uvediete dôkazy, aby ste vyargumentovali, prečo máte taký nekonvenčný názor. Celá štruktúra amerických médií však tomu zabraňuje, robí to nemožným. Dôsledok je potom ten, že sa dá vyjadriť len konvenčný názor, konvenčná doktrína. To je veľmi účinná technika, ako zabraňovať vyjadreniu nezávislého myslenia a akejkoľvek kritike.“ Na zhrnutie, základné tri priame metódy manipulácie teda možno vydeliť ako skresľovanie, marginalizáciu a limitáciu. Vopred určené rámce diskusie... Medzi nepriame metódy možno zaradiť rôzne techniky, ktoré pôsobia v podstate nerepresívne. Médiá v tomto prípade priamo nefalšujú, neprekrúcajú, časovo nelimitujú ani neodmietajú prístup alternatívnych nesystémových názorov, ale napriek tomu plnia manipulačnú funkciu sofistikovanými metódami. Ide najmä o tri spôsoby, ktoré môžeme vymedziť ako apriorizmus, rámcovanie a doublespeak. Ako tvrdí Chomsky, jeden z najúčinnejších spôsobov manipulácie je vytváranie diskusií a podnecovanie kritických polemík v rámci systému nevyslovených predpokladov, ktoré do povedomia vnášajú základné princípy doktrinálneho systému. Tieto princípy sú vyradené z oblasti kritiky a skúmania, stávajú sa kostrou a rámcom mysliteľného, nie sú objektmi racionálnych úvah. Čím tvrdšie polemiky sa odohrávajú v rámci dovolených mantinelov a vymedzených systémových hraníc, tým efektívnejšie pôsobia nevyslovené premisy, ktoré stoja za týmito diskusiami ako akési sväté pravdy. Základný princíp stojaci za touto aprioristickou taktikou spočíva v tom, že doktrinálne dogmy nemajú byť a nie sú priamo artikulované. Nestávajú sa tak predmetom reflexie, iba sa mlčky predpokladajú. Dostávajú sa tak do myslí ľudí bez toho, aby boli podrobené akémukoľvek alternatívnemu kritickému uchopeniu. Sú to sväté pravdy, ktoré sú nespochybniteľné a ktoré nemožno vystaviť čo i len najmenšej intelektuálnej výzve. Demodenne opakované diskusie s mlčky prijímanými axiómami sa takto stávajú zvrátenou pôdou pre akúkoľvek polemiku. Vďaka nim sa ideológia neustále pohybuje latentne v prostredí akejkoľvek debaty a rečník nemôže vykročiť za danú doktrinálnu logiku. Doktrína sa takto etabluje do myslí verejnosti ako nevyhnutný základ a rámec akejkoľvek diskusie. Druhou príbuznou metódou je vytvorenie určitých priestorových mantinelov, za ktoré kritika nemôže vykročiť. Tá súvisí so spomínanými dogmami ideológie, ale aj s celkovým zameraním kritiky, ktorá sa pohybuje vždy iba v rámci daného systému a tým tento systém posväcuje. Nech médiá ponúkajú akékoľvek zdanie výraznej a nekompromisnej kritiky existujúcich inštitúcií, ich úlohou je pracovať vo vymedzenom rámci a nezávislé myslenie a agresívna kritika sa tak stáva iba banálnym systémovým produktom. Úlohou médií je vytvárať vo verejnosti dojem, že idú na koreň problému, pričom však ostávajú vždy iba pri povrchu. Rámcovanie mediálnych výstupov do systémových mantinelov nedovolí alternatívnemu mysleniu vyjadriť komplexnú systémovú výzvu danej ideológii. Ako píše Chomsky: „Je treba vytvoriť rámec možného myslenia vymedzeného zásadami štátnej ideológie. Tie netreba presadzovať, je rozumnejšie iba ich predpokladať ako neexplicitný rámec mysliteľného uvažovania. Kritici podporujú tento systém tak, že mlčky prijímajú tieto doktríny a kritiku obmedzujú na taktické otázky vynárajúce sa v tomto rámci. Tento systém kontroly myslenia si Orwell neuvedomoval a nikdy ho nepochopili ani diktátori, ktorým nesvitlo, aká osožná je indoktrinácia a súhlas s triedou kritikov, ktorí odsudzujú chyby a zlyhania vedenia, ale mlčky prijímajú základné idey štátnej ideológie.“ Žiarivým príkladom zo slovenského prostredia je účelová existencia týždenníkov Domino Fórum či Týždeň a ich „kriticky“ konformný vzťah k dzurindovskej politike. Nestrannosť je ilúziou Nech predstaviteľ nekonvenčného myslenia ponúkne v médiách akýkoľvek dôkaz o svojej pravde, médiá ho vopred zosmiešnia už len aplikáciou apriorizmu a rámcovania. Podstatným však je, že sa vytvára dojem, že spravodajstvo a politické diskusie sú vyvážené, neutrálne a nestranné. Žiadne merítko vyváženosti však podľa Chomského neexistuje. A to dokonca ani v rámci daného systému a ideológie. Aspoň trochu férové by podľa neho bolo, ak by médiá úprimne a priamo povedali, koho záujmom slúžia, v rámci akej ideológie sa pohybujú a aké apriórne predpoklady zastávajú. To však nemôžu urobiť, pretože ilúzia objektivity a vyváženosti je jednou z ich hlavných propagandistických zbraní. Ak médiá možno predstaviť ako kritické a antagonistické k moci, ak o nich možno písať, že sú „strážnymi psami demokracie“, ich presvedčovacia schopnosť a indoktrinačný potenciál je omnoho vyšší. Posledným vyznačeným spôsobom nepriamej manipulácie je používanie orwellovského doublespeaku (jazyka propagandy a ideológie prekrucujúceho skutočné významy slov). Ako poznamenáva Chomsky, v správach, najmä televíznych, sa napočúvame rozličných ošúchaných fráz vymedzujúcich škálu „prijateľných názorov“ oplývajúcich „emocionálne pôsobiacimi zjednodušeniami“. Bulvár ako prostriedok odvracania pozornosti Druhá kategória propagandy má za cieľ bezbrehé ohlupovanie obyvateľstva. Možno hovoriť o takzvanej diverzii. Jej hlavnou úlohou je odvrátiť pozornosť bežných ľudí od skutočných problémov a naopak dosiahnuť, slovami Chomského, aby sledovali futbalovú ligu, aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia. Najdôležitejšie je redukovať schopnosť ľudí myslieť a tým ich odsunúť na okraj politického vplyvu. Takýto ľudia budú plne podliehať populizmu, propagande a indoktrinácii. S tým súvisí aj funkčný presun politického spravodajstva z populárnych médií (na Slovensku napr. Markíza či JOJ) na elitné politické média (na Slovensku napr. TA3). V populárnych médiách dostáva politické spravodajstvo čoraz menší priestor, prípadne sa zužuje na správy bulvárneho charakteru. To podľa Chomského dáva zmysel, pretože základným cieľom systému je zničiť autentickú demokraciu, a teda odsunúť bežných ľudí z politickej oblasti. A tak čím viac telenoviel a situačných komédií možno uzrieť v televízii, čím menej spravodajstva a politických diskusií, tým lepšie pre systém. Nejaké politické spravodajstvo sa zaiste pustiť musí – ľudia aspoň skratkovito potrebujú vedieť, čo sa v politike vlastne deje. Ich záujem však má ostať v tejto štatistickej rovine. Úlohou obyčajných ľudí je nestarať sa a médiá im pre plnenie tejto roly vytvárajú optimálny priestor. Aby sa nemuseli púšťať do úvah nad spravodlivosťou politického systému, diváci, poslucháči a čitatelia sú zaplavení bulvárnymi informáciami a kultom osobností zo showbiznisu. Médiá plniace poslanie ohlupovania bežných ľudí sú ochrancami privilegovaných pred hrozbou pochopenia a angažovania verejnosti. Vytvárajú celonárodné prostredie rozptýlenia, odpútavajú nadmerný záujem más o rozhodnutia, ktoré za nich vynášajú iní. Kedykoľvek spoločenské vedomie prekročí tieto hranice, dá sa spoľahnúť, že etablované médiá poprekrúcajú a zamaskujú dôvody protestu, ako sa to stalo aj v prípade rozsiahlych alter-globalistických demonštrácií pri príležitosti zhromaždenia Svetovej obchodnej organizácie v Seattli v novembri 1999. Etablovaná tlač ociachovala protestujúcich ako úbožiakov a obmedzencov stavajúcich sa proti globalizácii a „voľnému obchodu“. Televízia účelovo premietala zábery na niekoľkých vandalov rozbíjajúcich výklady obchodov. Týmto komentovala danú udalosť v záujme démonizácie alternatívneho myslenia. Ak si niekto chcel urobiť presnejší obraz o tom, čo sa vlastne v Seattli stalo a prečo, musel sa obrátiť na takzvanú alternatívnu tlač. Otázka znie, koľkí ľudia tak skutočne urobili? Ťažký údel nepohodlných novinárov Podľa kritikov Chomsky vo svojom útoku na médiá nezohľadňuje, že politické spravodajstvo a reportáže netvoria vlastníci médií, ale jednotliví novinári, ktorí sú slobodní vo svojej činnosti. Ich profesionálna česť im velí, aby nespolupracovali s mocou a boli jej úpenlivými kritikmi. Majú právo nesúhlasiť a kritizovať, pričom ho aj často využívajú. Chomsky však oponuje, že novinári takéto právo v skutočnosti nemajú. Žurnalisti a komentátori majú dve možnosti: buď sa prispôsobia, alebo budú vylúčení. Tí, ktorí sa prispôsobia a ostanú v systéme, si čoskoro zvnútornia presvedčenia a postoje, ktoré vo svojej každodennej práci vyjadrujú a ktoré rámcujú ich činnosť. Je veľmi ťažké predstaviť si človeka, ktorý niečo hovorí a iné si myslí, najmä pokiaľ by to malo byť dennodennou súčasťou jeho života. Preto sa väčšina novinárov radšej prispôsobí a vezme si hodnoty systému za svoje. Napokon, určitý priestor pre kritiku im systém umožňuje. V rámci zdieľaného systémového konsenzu je možné kriticky reflektovať drobné problémy a úzke taktické otázky. Inštitucionálna štruktúra systému a jeho podstata sa však voči nezávislému mysleniu stavia nepriateľsky. Ak by sa novinár s takýmto nezávislým názorom našiel, potom nasledujú sankcie systému. Takýto človek nie je zavretý do väzenia ani prenasledovaný. Sankcie systému pôsobia inak, a to tak, že si takýto novinár nenájde viac miesto v korporačnom systéme médií. Niekde na okraji systému, v nejakom malom lokálnom rádiu či v alternatívnej tlači, sa azda zamestná – jeho vplyv na auditórium však bude marginalizovaný. Nevyjadrovať tendenčné názory systém trestá vylúčením z mainstreamových médií. Začínajúci novinári majú podľa Chomského plno ilúzií o úprimnom spravodajstve a šírení skutočnej pravdy. Ibaže onedlho po nástupe do redakcie sú informovaní šéfredaktorom, že sú príliš emocionálni, že sa príliš angažujú do konkrétnej reportáže, že by mali písať viac „objektívne“. Inými slovami, vedenie im naznačí, že ak budú vystrkovať rožky, môžu sa tiež pobrať inam. Tento krycí manéver médií na zachovanie zdania objektivity a neutrality môžeme nazvať pacifikáciou nepohodlných novinárov a žurnalistov. Pluralizmus médií len naoko Ako sme už viackrát zdôrazňovali, Chomského „model propagandy“ médií nepredpokladá existenciu doslovného sprisahania usilujúceho sa o zakrývanie a prekrúcanie pravdy. Podľa neho v hlavných médiách na inštitucionálnej rovine pôsobí autocenzúra. K hlavným metódam patrí vynechávanie faktov, ktoré strápňujú štátnu ideológiu a zužovanie verejnej debaty na škálu „mysliteľných“ a „umiernených“ alternatív, napospol podporujúcich ideológiu korporatívneho kapitalizmu. Rovnako neplatí, že by spravodajstvo bolo zmanipulované od A po Z. Mediálne výstupy nie sú uniformné, navonok sú pluralistické. Napokon, aby slúžili záujmom mocných, médiá musia prezentovať vhodne upravený, ale v zásade realistický obraz sveta. Zdanie pluralizmu médií, ktoré v zásade ponúkajú tie isté komentáre iba s miernymi odchýlkami, plní dôležitý systémový efekt. Uchováva sa ilúzia slobody, neutrality, viac-pohľadovosti. Krycí manéver v podobe formálneho pluralizmu takto vypĺňa totalitnú prázdnotu mediálnych výstupov, a to multiplikáciou mediálnych zdrojov. Ako píše Marcuse, „realita pluralizmu sa stáva ideologickou, podvodnou“. Efekt pluralizmu je pritom dvojaký: Po prvé – pluralizmus mediálnych zdrojov zastiera faktickú uniformitu mediálnych výstupov. Plní tak ideologickú funkciu. Po druhé – kvantitatívny pluralizmus výstupov vytvára preplnený trh informácií, ktoré sú verejnosťou nestráviteľné. Pri prirodzenej selekcii je hľadanie alternatívnych názorov znemožnené kvantom kvalitatívne totožných informácií, pochádzajúcich z množstva rôznych tendenčných zdrojov. Hľadanie alternatívneho názoru sa tak stáva „hľadaním ihly v kope sena“, na ktoré väčšina jednotlivcov nemá čas ani energiu. Množstvo mediálnych výstupov jednotlivca buď odradí od hľadania alternatívneho názoru, ale mu dá pocítiť väčšinový efekt, podľa ktorého keďže väčšina médií hodnotí vec tak a tak, objektívny názor spočíva práve v priesečníku produkovanej uniformity. Pluralizmus teda utlmuje záujem ľudí o hľadanie alternatívnych informácií a plní tak inhibičnú funkciu. Pôsobenie inhibičnej funkcie pluralizmu nahlodáva aj ďalšiu kritiku voči Chomskému, ktorá sa vzniesla v mene slobodného prístupu k tvorbe a propagácii alternatívnych informácií na Internete. Ako poznamenáva Chomsky, aj internet sa začína rýchlo komercionalizovať (tak ako rozhlas a televízia) a väčšina webových stránok, ktoré zväčša používajú surfovači po internete, núka v podstate taký istý obsah poznačený vplyvom korporácií ako televízne stanice a lesklé magazíny. Pravda, skúsení používatelia Internetu vedia, že „pravda sa tam ešte vždy nájde“, len ju treba hľadať na niektorých čudných miestach. Otázka však zostáva tá istá. Koľkí surfovači budú mať čas a energiu hľadať alternatívne názory pri záplave tendenčných webových stránok? Môže byť demokracia totalitnejšia od totality? Posledným krycím manévrom systému, ktorému sa budeme venovať, bude ilúzia demokratickosti v modernej spoločnosti a v mediálnej sfére. Médiá sa pasujú do role zrkadla verejnej mienky. Snažia sa vytvoriť dojem, že prezentujú názory verejnosti a pôsobia tak nielen ako ochrancovia, ale aj ako reprezentanti demokracie. Pravda je však taká, že samotná demokracia je v ponímaní západných spoločností postavená do roviny manipulácie. Systém produkuje bludný kruh, v ktorom sa sám označí za demokratický, následne manipuluje verejnou mienkou, aby napokon „demokraticky“ vyhlásil verejnú mienku za prejav demokracie a legitimity svojej demokratickosti. Kľúčový mechanizmus tohto „demokratického“ kolotoča sa však skrýva práve v manipulácii verejnou mienkou a v kontrole myslenia. Napokon, podľa Chomského netreba zabúdať, že „moderné nástroje kontroly verejnej mienky, v minulosti nazývané propaganda – predtým než toto označenie začalo byť nepopulárne vinou asociácií s totalitnými režimami, majú pôvod v najslobodnejších spoločnostiach. Bolo to v Británii, kde vzniklo Ministerstvo informácií (Ministry of Information), ktoré na seba zobralo úlohu usmerňovať myšlienky veľkej časti sveta.“ Keď v časoch začínajúcej studenej vojny kritizoval rakúsky ortodoxný liberál Friedrich von Hayek boľševickú propagandu, postrehol, že najefektívnejší spôsob, ako zaistiť, aby sa všetci usilovali o dosiahnutie spoločenských cieľov, je zariadiť to tak, aby týmto cieľom všetci uverili. Nevedomky však týmto faktom upozornil nie na totalitné režimy, ale na samotnú podstatu západnej demokracie. „Propaganda je pre demokraciu tým, čím je pre diktatúru násilie,“ hovorí Chomsky a za pravdu mu dávajú viacerí filozofi. Napríklad Michel Foucault si všíma, že tam, kde stredovekým feudálnym monarchiám stačilo ovládať telá svojich poddaných, tam moderná demokratická spoločnosť musí ovládať aj mysle svojich občanov, lebo len to môže zaručiť zachovanie súčasných režimov. Už klasický teoretik demokracie Alexis de Tocqueville upozorňoval na plazivú moc demokratických mechanizmov. Demokratická „tyrania“ podľa neho ponecháva slobodné iba telá ľudí, zatiaľ čo útočí na ich duše. Vládcovia už nehovoria: „Musíte si myslieť, čo chceme, inak zomriete!“ Dnes vravia: „Nemusíte si myslieť, čo my, váš život a vlastníctvo ostane nedotknuté, ale od dnešného dňa budete vydedenci spoločnosti.“

Disent v demokracii Tyrania demokratického väčšinového názoru pôsobí v spoločnosti efektívnejšie než totalitné násilie. Totalitný systém kontroly myslenia spočíva na šírení oficiálnej doktríny pomocou štátnych médií a intelektuálov. Takáto doktrína je oficiálne identifikovateľná ako číra propaganda a to pomáha oslobodzovať myseľ. Ako píše Chomsky, jednotlivec v totalitnej spoločnosti môže rozlíšiť, čo je oficiálna propaganda a čo nie. V demokracii je však tento rozdiel eliminovaný. Ľudia sú obklopení propagandou bez toho, aby si tejto skutočnosti boli vedomí. Doktrína pohlcuje celé ich myslenie a nenecháva na rozdiel od totalitných spoločností priestor pre negáciu. Disent sa pod panstvom ilúzie demokratickosti stáva akoby nadbytočným. Demokracia sa v tomto smere podľa Marcusa ukazuje ako „najvýkonnejší systém panstva.“ Totalitné inštitúcie, ktoré spravujú médiá dokonca môžu podľa Chomského ponechať médiám omnoho väčší priestor pre určité nekonvenčné myslenie a deviácie, pretože pre totalitný systém predstavujú menšiu hrozbu. Moc totalitného systému sa predsa spolieha predovšetkým na násilie, zatiaľ čo demokracia stojí a padá na kontrole myslenia. V konečnom dôsledku je teda demokracia takisto totalitná ako oficiálne totalitné režimy. Ako vysvetľuje Marcuse, „totalitný“ neznamená iba „teroristickú politickú organizáciu spoločnosti, ale aj neteroristickú ekonomicko-technickú organizáciu, ktorá sa uplatňuje manipulovaním potrieb prostredníctvom tradičných záujmov. Vyhýba sa vzniku účinnej opozície voči celku. Totalitarizmus znamená nielen zvláštnu formu vlády alebo straníckeho panstva, ale aj zvláštny systém výroby a rozdeľovania, ktorý je celkom zlúčiteľný s „pluralizmom“ strán, novín...“ Alternatívy? Chomsky nevidí veľké šance vyslobodiť sa z totalitného panstva mediálnej manipulácie. Uvažuje nad alternatívnymi médiami, ktoré by boli kontrolované skutočne demokraticky, ale uvedomuje si, že by ich pozícia ostala zákonite marginálna. Na druhej strane, demokratický prerod hlavných médií je podľa Chomského skoro nemožný: „Je to, akoby sme sa spýtali, či je možné, aby boli demokratickejšie korporácie. Jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je zbaviť sa ich. (...) nemôžete naozaj ovplyvniť štruktúru moci. To by vlastne znamenalo sociálnu revolúciu.“ Pravda, Chomsky neostáva úplným pesimistom. Má podľa neho zmysel presúvať hranice systému, rovnako ako sa snažiť vplývať na masmediálnu politiku. Ako vraví: „Masmédiá sú komplikované inštitúcie, plné vnútorných protirečení. Na jednej strane sa snažíte o indoktrináciu a ovládanie a na druhej strane je tam zmysel pre profesionálnu integritu.“ V spojitosti s Chomského optimistickým dôrazom na ľudský zdravý rozum možno hovoriť o určitej šanci, že sa verejnosť vymaní z pavučiny mediálnej manipulácie. Základom je kriticky myslieť a nájsť si energiu na skúmanie pravdy. Šanca nie je veľká, ale nikdy nie je márne pokúšať sa vytvoriť „chybu v systéme“. V tomto smere sa s Chomským zhodujú viacerí moderní sociálni teoretici, vrátane Rortyho či Foucaulta. Podľa nich „je potrebný otras, lebo naša vôľa a naša predstavivosť sú natoľko obmedzené socializáciou, ktorej sa nám dostalo, že si ani nevieme predstaviť spoločnosť alternatívnu tej, v ktorej žijeme.“ Slovensko je dnes modelovým príkladom zneužívania politickej funkcie médií. Občianska spoločnosť na Slovensku je celkom pohltená jednorozmerným ideologickým vnímaním reality a nezmyselné pravicové reformy, ktoré slúžia iba majetnejším vrstvám, sú v médiách všeobecne propagované ako jediné možné riešenie pre rozvoj Slovenskej republiky. Kým sa novodobú ideologickú hegemóniu pravice na Slovensku nepodarí naštrbiť, osud ľavicovej politiky je v našej krajine vážne ohrozený, a preto by mediálna politika mala stať jednou z priorít slovenskej ľavice. Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984