Krívajúce analógie

V súvislosti s narastajúcimi slovnými útokmi medzi Maďarskom a Slovenskom mienkotvorný český denník Lidové noviny uverejnil 4. augusta 2006 článok maďarského historika a bývalého ministra zahraničných vecí Gejzu Jeszenszkého „Slováci a Maďari: vojna slov alebo ozajstné zmierenie?“.
Počet zobrazení: 1878
12-m.jpg

V súvislosti s narastajúcimi slovnými útokmi medzi Maďarskom a Slovenskom mienkotvorný český denník Lidové noviny uverejnil 4. augusta 2006 článok maďarského historika a bývalého ministra zahraničných vecí Gejzu Jeszenszkého „Slováci a Maďari: vojna slov alebo ozajstné zmierenie?“. Násilné pomaďarčovanie Tvrdí tu, že „před nástupem moderního nacionalismu nelze mluvit o národnostní nesnášenlivosti mezi těmito dvěma národy a je zbytečné dohadovat se o národní identitě šlechticů, umělců, vědců nebo kněží (včetně předků autora tohoto článku), kteří žili na území dnešního Slovenska. Rozpory se objevily až tehdy, když vzdělaní Slováci začali usilovat o samosprávu, autonomii pro oblast obydlenou především – i když ne výhradně – jimi, ale většina Maďarů trvala na unitárním charakteru uherského státu a doufala, že společná identita (Hungarus) udrží zemi pohromadě. Není to ostatně něčím příznačné i pro dnešní Slovensko?“ Začneme s prvou analógiou. Rusko podobne ako Uhorsko boli mnohonárodné a mnohonárodnostné štáty. Ruština na rozdiel od maďarčiny rozlišuje slová Rus (ako etnické územie Rusov) a Rossija (ako celé Rusko), etnický Rus sa označoval slovom „russkij“, kým občan Ruska bol „Rossijan“. Kým slovenčina má slová Maďarsko a Uhorsko, v maďarčine neexistuje nič podobné ako v ruštine, Maďarsko i Uhorsko sú označené slovom „Magyarország“. Pán Jeszenszky s najväčšou pravdepodobnosťou zabudol, čo sa stalo v septembri 1868. V septembri 1868 dostal jeden z národov Uhorska – Chorváti – veľmi širokú autonómiu. Takú, ako by sa napríklad Čechom ani nesnívalo. Takže, pán Jeszenszky má asi výpadky niektorých elementárnych znalostí, ktoré by historik mal mať. Z tých, ktorých označuje slovom Maďari bola etnických Maďarov ledva polovica, v Uhorsku okrem Maďarov, Slovákov, Chorvátov, žili aj Rusíni, Rumuni, Srbi a Nemci. Maďari uznali za národ žijúci v Uhorsku Chorvátov. Keď vznikol rumunský a srbský štát, vlády týchto krajín si nárokovali územie obývané ich krajanmi, pretože tí sa sťažovali, že v Uhorsku nemajú elementárne práva a sú násilne pomaďarčovaní. Je zaujímavé, že pomaďarčovaní boli aj Nemci žijúci v Uhorsku. Menšiny na oboch stranách Viac-menej by sa dalo súhlasiť s tvrdením pána Jeszenszkého, že Slováci v Uhorsku žiadali autonómiu. Jeden z týchto dokumentov sa nazýval „Žiadosti slovenského národa“. Od roku 1848 bolo cieľom slovenskej politiky, aby boli Slováci uznaní za národ, čo maďarská vláda odmietala. Ďalej pán Jeszenszky tvrdí, že „široce rozšířené pocity nepřátelství se však objevily až po první světové válce, a to kvůli jediné věci: vymezení hranice mezi nově vytvořeným Československem a tím, co zbylo Maďarsku. To, že téměř milion Maďarů byl proti své veřejně proklamované vůli začleněn do Československa, se stalo jablkem sváru a trvalým předmětem sporů mezi oběma národy.“ V skutočnosti sa na základe Trianonskej mierovej zmluvy bývalé Uhorsko premenilo na etnické Maďarsko. Hranice sa však nedali určiť tak, aby na území Československa, Rumunska, Juhoslávie nebola vznikla maďarská menšina a na území Maďarska zasa menšiny pozostávajúce z etnických príslušníkov spomínaných krajín. Pán Jeszenszky spomína aj Viedenskú arbitráž z roku 1938. Bola stanovená hranica, ktorú ani jedna strana nepovažovala za spravodlivú. Horthyovské Maďarsko ju považovalo iba za dočasné riešenie, pretože chcelo dosiahnuť obnovu Uhorska v predtrianonských hraniciach. Na Slovensku aj tak ostala maďarská menšina a počet Slovákov v Maďarsku sa niekoľkoznásobil. Budúcnosť, nie minulosť Najzaujímavejšie je však toto tvrdenie pána Jeszenszkého: „Maďarsko však podepsalo mírovou smlouvu v roce 1947 a Helsinský závěrečný akt v roce 1975 (který v podstatě vylučuje změny hranic) a navíc v roce 1995 uzavřelo smlouvu se Slovenskem, v níž se odmítají jakékoli vzájemné územní nároky, v současnosti je tedy zcela bezpředmětné obávat se nějakého „maďarského revizionismu“. Předseda Slota a jeho nacionalističtí spolustraníci takovéto obavy pouze předstírají, aby zakryli své skutečné úmysly: dokončit kolonizaci jižního Slovenska, aby se jeho původní maďarské obyvatelstvo stalo ještě menší menšinou a nakonec zmizelo úplně.“ Že by pán Jeszenszký nič nevedel o hlasoch, ktoré sú ostatne tak hlasné, že doliehajú aj na Slovensko, ktoré napadajú Trianonskú zmluvu a žiadajú obnovu Veľkého Uhorska? Čo sa týka Slotu a jeho spolustraníkov, už bolo viac ráz povedané, že Slotove znalosti dejín sú povrchné. Nejde však o dejiny, ale o súčasnosť. Južné Slovensko je zmiešaným územím, kde v niektorých obciach majú väčšinu Slováci. Ale v mnohých ďalších tvoria väčšinu Maďari, takže v niektorých oblastiach Slovenska sú Slováci menšinou. SNS sa obáva pomerov, v ktorých príslušníci „štátotvorného národa“ sa môžu vo vlastnej krajine dostať do veľmi nevýhodného postavenia. Možno však súhlasiť s tvrdeniami Gejzu Jeszenszkého, že Maďarov a Slovákov spája nielen tisícročná minulosť v spoločnom štáte, ktorú je potrebné hodnotiť nie na základe mýtov, ale historickej pravdy a majú veľa spoločného aj v inej oblasti: nielen „hudbu, kuchyňu a gény“, ale aj rysy mentality. Mimochodom, na Slovensku nie sú zmiešané manželstvá zvláštnosťou a veľa Slovákov má Maďarov nielen ako susedov, ale aj ako príbuzných. Slovensko a Maďarsko sú dnes rovnoprávnymi súčasťami zjednocujúcej sa Európy, a preto by ich malo spájať povedomie budúcnosti a nie rozdeľovať hriechy minulosti, z ktorej si aj my – Slováci – nesieme na pleciach kus vlastnej viny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984