D. Lipšic: pohŕdanie treťou mocou v štáte (2)

Spôsob, akým si exminister spravodlivosti Daniel Lipšic buduje politický pomník neohrozeného bojovníka proti mafii a organizovaného zločinu a usiluje sa udržať pri živote už vlastne jedinú agendu KDH, ktorá je atraktívna aj pre širšiu verejnosť, než je tradičný elektorát najmenšej parlamentnej politickej strany, je zaujímavý z viacerých hľadísk. Spochybňovanie efektívnosti práce 15 sudcov Špeciálneho súdu D. Lipšica, súdiac podľa jeho reakcií, evidentne rozčuľuje. Jeho vlastné spochybňovanie tretej moci v štáte sa však preňho stalo účelovo používaným marketingovým nástrojom. Ako predstaviteľ výkonnej moci mal D. Lipšic vo zvyku zraňovať už aj tak dosť doráňanú tretiu moc aj iným spôsobom – verejným komentovaním a spochybňovaním rozhodnutí súdov. A nebol v tom z predstaviteľov výkonnej moci sám. Skutočnosť, že v jednom zo základných zápasov o vyriešenie verejne známych káuz (I. Lexa), povedané slovami R. Kaliňáka, prehráva Slovenská republika 13:0, sa neraz zo strany predstaviteľov ministerstva, ale aj niektorých poslancov parlamentu prisudzovala zlyhaniu sudcov, a nie nedostatku dôkazov, ktoré sa súdom predkladali pod gesciou výkonnej moci. Vzbura sudcov v Košiciach Známy je prípad sudcov Krajského súdu v Košiciach, o ktorom 4. apríla 2006 informoval denník Sme. Tí obvinili D. Lipšica, že neprimeraným komentovaním rozhodnutí súdov porušil princíp nezávislosti súdnictva a usiluje sa vyjadreniami v médiách k niektorým závažným kauzám ovplyvňovať rozhodovanie súdov. Exminister D. Lipšica v rozhovore pre krajský denník povedal, že „v Košiciach a inde na východe Slovenska sa už viackrát vyskytli prípady, keď súdy rozhodli veľmi zaujímavým, teda podľa mojej mienky nezákonným spôsobom“. Všetci sudcovia trestného úseku potom odmietli rozhodnúť o opakovanej sťažnosti Krajskej prokuratúry v Košiciach proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice I, ktorý zamietol návrh na predĺženie väzby popradského podnikateľa Miroslava R., obvineného z 98-miliónového podvodu. Sudcovia nechceli o tejto veci rozhodovať „z obavy, že nech by bolo ich rozhodnutie akékoľvek, verejnosť by ho mohla pod vplyvom vyjadrení pána Lipšica vnímať negatívne.“ Proti vyjadreniam exministra Lipšica sa ozvala aj Sudcovská rada Krajského súdu v Košiciach. Súdna rada 3. apríla 2006 označila takéto komentáre za nežiaduce, lebo sa dotýkajú sudcovskej nezávislosti. D. Lipšic však vychádzal z presvedčenia, že ako minister má oprávnenie rozhodovať o tom, či sú rozhodnutia súdov správne alebo nie. Pre denník Sme sa svojho času vyjadril, že všetci ústavní činitelia, teda aj sudcovia „musia strpieť kritiku vlastných rozhodnutí. Zvlášť, keď konkrétne rozhodnutia niektorých sudcov vyvolávajú otázky o ich nezávislosti, nestrannosti, či dokonca odbornej spôsobilosti.“ Podľa tejto logiky na otázky a pochybnosti o rozhodnutiach súdov nemajú odpovedať vyššie inštancie súdnej moci, sudcovská samospráva a disciplinárne orgány, ale predstaviteľ výkonnej moci, ktorý sám seba stavia do pozície najvyššej odbornej autority a zvrchovaného posudzovateľa morálky. Ale, ako napísal R. Dahrendorf, „sudcovia sú expertmi na zložité záležitosti, čo nemožno povedať o poslancoch ani o exekutíve. Okrem toho však sila justície pramení práve z predpokladanej nezávislosti, ktorú Hamilton (autor mnohých Listov federalistov, ktoré objasňovali dôvody na prijatie Ústavy USA) považoval za zásadnú vec jej postavenia“. Dzurindov kabinet – čistá a nevinná sila O dôsledkoch atmosféry, ktorú D. Lipšic takýmto chápaním roly ministra spravodlivosti vo verejnosti a medzi sudcami vyvolal, svedčí vyjadrenie generálneho prokurátora D. Trnku: „Aké vyjadrenia mal pán exminister na sudcov? Mám množstvo spolužiakov, ktorí pracujú na súdoch a sú z toho úplne hotoví. Sú tam, samozrejme, aj nepoctiví a všetci o nich vieme. Ani prokurátori nie sú všetci baránkovia, aj o tých vieme, aj tých riešime. Ale hádzať všetkých do jedného vreca nie je správne. Ak by prezident Bush v Amerike povedal, že nie je spokojný s rozhodnutím nejakého sudcu v okresnom mestečku, ten sudca ho nechá zavrieť. Tu je to presne naopak. Kto má ústa, ten si ich otrie o súd, prokuratúru, políciu.“ Kým vo väčšine krajín EÚ a v USA je post sudcu vrcholom právnickej kariéry a predmetom všeobecnej úcty a rešpektu, na Slovensku súdy a sudcovia aj vďaka tomu, ako k nim šéf ich rezortu pristupoval a ako riešil ich pracovné problémy, môžu o niečom podobnom zatiaľ iba snívať. Pre predchádzajúcu výkonnú moc, o ktorej si takmer 70 percent občanov myslelo, že sa pri moci držala kupovaním hlasov nezávislých poslancov, sa súdna moc stala akýmsi obetným baránkom, na ktorého mohla zvaliť vlastné chyby. Akoby si Slovensko udržiavalo nelichotivé postavenie v rebríčku krajín pri posudzovaní výskytu korupcie a klientelizmu iba vďaka súdom a výkonná moc bola tá čistá a nevinná sila, ktorá robí poriadok s a priori skorumpovanými sudcami, ktorí preto opakovane nie sú hodní vyplatenia štrnásteho platu. Prísnejší meter O podozrievavosti výkonnej a zákonodarnej moci voči sudcom a nedôvere voči sudcovskej samospráve svedčí aj to, že iba v disciplinárnych senátoch, ktoré posudzujú pochybenia sudcov, sú aj príslušníci iných právnických povolaní. Advokáti, exekútori, notári, prokurátori si disciplinárne záležitosti riešia sami medzi sebou a nikto z predstaviteľov výkonnej moci ich neobviňoval z falošnej solidarity a apriórnej skorumpovanosti, ako to robil D. Lipšic voči sudcom. Predchádzajúca výkonná moc, ktorá sústavne zdôrazňovala svoju reformátorskú misiu a robenie poriadku vo všetkých oblastiach spoločenského života, uplatňovala voči súdnej moci dvojaký meter. Sudca plne zodpovedá za svoje rozhodnutie a ak svojím rozhodnutím prípadne inou činnosťou alebo nečinnosťou spôsobí účastníkovi konania škodu, musí ju uhradiť v plnej výške aj za cenu straty celého majetku. Pritom na Slovensku voči tomuto riziku nechce sudcu nikto poistiť. Lenže predstavitelia výkonnej moci nesú za chybné politické rozhodnutia s miliardovými dosahmi iba veľmi efemérnu, tzv. politickú zodpovednosť, a štátni úradníci môžu byť za chybné rozhodnutia sankcionovaní iba do výšky trojnásobku mesačného platu. Aj obsah a zverejňovanie majetkových priznaní sudcov oproti rovnakým dokumentom predstaviteľov výkonnej a zákonodarnej moci sú v oveľa prísnejšom režime. Majetkové priznania sudcov sú úplné a detailne spracované. Dohliadajú na ne tak verejnosť, ako aj sudcovské rady pri jednotlivých súdoch. Pritom niektorí sudcovia, najmä na trestnom úseku alebo konkurzní sudcovia majú, ako konštatoval napr. predseda Sudcovskej rady pri Krajskom súde v Košiciach, stále obavy, že zverejnenie údajov o ich majetku môžu zneužiť účastníci sporov. Výkonná moc dávala súdnej najavo svoju nadradenosť aj v iných oblastiach. Na jednu upozornila sudkyňa Najvyššieho súdu SR a členka Súdnej rady SR I. Hanzelová: „Napríklad, ak sa nenájde v štátnom rozpočte jediná kapitola, ktorá by hovorila, toto je kapitola súdnictva, bez ohľadu na to, kto ju spravuje, ak takáto kapitola nikomu nechýba, aby sme sa raz mohli opýtať a v zákone vidieť, koľko tento štát vynakladá na súdnictvo, rovnako to svedčí o miere úcty, o nedostatočnom uznaní a uvedomení si existencie súdnej moci ako takej“. Zvýšenie poplatkov – pseudoriešenie O tom, v čom Dzurindova vláda videla hlavný problém slovenského súdnictva a dôvod jeho nízkej autority a dôveryhodnosti, svedčí spôsob, akým sa zdôvodňovala zvýšenie súdnych poplatkov pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na rok 2006, od ktorého očakávala 250 miliónov korún. Ivan Mikloš argumentoval, že by nemalo byť pravidlom neustále sa súdiť pre všetko. Vtedajšia štátna tajomníčka a neskôr Lipšicova nástupkyňa L. Žitňanská chcela zvýšením súdnych poplatkov dosiahnuť, aby súdy boli až poslednou alternatívou riešenia. Tvrdila, že ak sú poplatky príliš nízke, sporov na súdoch je veľa a aj preto máme problémy s rýchlosťou konania. Zvýšenie súdnych poplatkov malo teda motivovať ľudí na využívanie mimosúdneho riešenia sporov. Ako keby ho mediátori mali zabezpečiť zadarmo! Pritom Združenie sudcov Slovenska v analýze pracovných podmienok sudcov už dávno dokázalo, že ich preťaženosť je výsledkom jednak dočasného nárastu počtu sporov, ktoré vyplynuli z niektorých transformačných zákonov (napr. reštitúcie, kupónová privatizácia) a jednak dôsledkom zvýšenia počtu súdnych sporov napr. medzi podnikateľmi. Namiesto zásadného riešenia preťaženosti súdov dočasným zvý-šením počtu sudcov, ako to žiadala Súdna rada SR, mali situáciu zachrániť vyššie súdne poplatky. V dôsledku tohto opatrenia sa však iba sťažil prístup ľudí s nižšími príjmami k spravodlivosti, lebo ak nepatria do kategórie sociálne odkázaných osôb, nemôžu si nárokovať ani odpustenie súdnych poplatkov. Pod vplyvom takéhoto prístupu dramaticky narástol počet nevybavených vecí. V trestnej agende ich bolo v r. 2001 10 167 a r. 2005 už 19 648. V občianskoprávnej agende bolo v r. 2001 302 022 a v r. 2005 už 371 647 nevybavených vecí, teda o 72-tisíc viac. Nič na tom nemení ani exministrovo poukazovanie na to, že oproti r. 2001 vzrástol počet vybavených trestných vecí v r. 2005 o 39,5 percenta a počet väznených osôb o 42 percent. D. Lipšic sa nielen v polemi-kách súvisiacich so Špeciálnym súdom sústreďuje iba na trestnú agendu, hoci obchodných a civilných sporov je 17- krát viac a prieťahy trvajúce 5 až 10 rokov otravujú životy desaťtisícom ľudí. (Dokončenie v ďalšom čísle) Autor je bývalý poslanec NR SR, prednáša na Ekonomickej univerzite