Čo môžeme urobiť na upevnenie mieru
Medzinárodný deň mieru (21. september) je jedným z najvýznamnejších svetoobčianskych sviatkov. Všetky členské štáty OSN sa v tento deň zaviazali prerušiť akékoľvek vojenské operácie. V mnohých krajinách sveta sa konajú najrozličnejšie sprievodné podujatia. Žiaľ, na Slovensku oslava svetových dní nemá veľkú tradíciu – s výnimkou sviatkov, ktoré majú vzhľadom na svoje zneužívanie v minulosti politický podtón. Hovoriť dnes o mieri nie je príliš v móde. Verejná mienka je skôr orientovaná na zdôrazňovanie bezpečnostných hrozieb, na potrebu rastu zbrojenia a dokonalej prípravy na vojnu. Na prvý pohľad to vyzerá, akoby mierové hnutie stratilo motiváciu, ktorú mu pred sto rokmi vtlačila Berta Kinská-Suttnerová a ktorá tak revolučne ovplyvnila chápanie vojny v 20. storočí. No aj mierové hnutie, tak ako každý významný politický proces, prešlo vývojom, v rámci ktorého dnes môžeme rozlišovať tri generácie prístupov. Tri etapy mierového hnutia Prvá, uplatňovaná do vypuknutia druhej svetovej vojny, bola charakteristická prevažne demonštráciami a snahami o zrušenie vojny ako spoločenského nástroja. Mier je príliš dôležitý na to, aby sme ho prenechali generálom – znelo jedno z ústredných hesiel tohto obdobia. V druhej fáze (1945 – 1989) sa pozornosť sústreďovala na výchovu k mieru, podporu mierovej publicistiky a nenásilia ako stratégie na vyriešenie konfliktov. Túto generáciu inšpirovali najmä také osobnosti ako Maháthma Gándhí, Martin Luther King, Nelson Mandela, Desmond Tutu a ďalší. Do mierového hnutia sa v čoraz širšom meradle zapájali aj mimovládne organizácie vedené heslom – Mier je príliš dôležitý na to, aby sme ho prenechali štátom. Tretia generácia prístupu k mieru (po skončení studenej vojny) sa vyznačuje úsilím o propagáciu kultúry mieru, vytváranie mierových štruktúr a uspokojovanie základných ľudských potrieb. Aj tomuto obdobiu kraľuje heslo – Mier je príliš dôležitý na to, aby sme ho prenechali povrchným prístupom. Kým prvá generácia bola spontánnou reakciou proti vojne a druhá skeptickou vzburou proti vládam, tretia generácia si už uvedomuje potrebu opustiť simplicistické metódy a zamerať sa na korene militarizmu a súvislosť mieru s riešením problémov rozvoja. Poznanie tohto vývoja je veľmi dôležité na to, aby sme si uvedomili, že demonštrácia proti vojne ešte nie je mierovým hnutím. Mierové hnutie musí byť vždy o krok popredu, musí byť nielen reaktívne, ale predovšetkým koncepčné. Aj na Slovensku treba zmeniť doterajšiu stratégiu a prejsť od sporadických protestov k systémovému riešeniu. Nesmieme sa pritom nechať zastrašiť antihumanistickou propagandou, ktorá oslavuje vojnu ako boj dobra so zlom a každého, kto odmieta násilie, nazýva rojkom alebo zbabelcom. Toto pohŕdavé odsudzovanie mierového hnutia nadväzuje na tie najhoršie tradície, ktoré sa v našej civilizácii vyskytli. Nebol to nik iný ako Adolf Hitler, ktorý vyhlásil: „Humanizmus je zmiešaninou zbabelosti a hlúposti. Obdobie zbabelého odmietania vojny patrí neodvolateľne minulosti.“ Neviem si predstaviť výstižnejší dôkaz, že dedičmi fašizmu nie sú iba neonacisti. V celej tej demagogickej kritike mierumilovných ľudí, ktorí vraj nemajú odvahu konať, sa dá identifikovať v tom lepšom prípade detinská netrpezlivosť, v tom horšom bezohľadná pudová neviazanosť a etika sadizmu maskovaná hrou na hrdinstvo. Práve takéto správanie treba označiť za nezodpovedné, treba ho označiť za karneval neľudskosti, ktorý pubertálnym až hysterickým spôsobom strháva svet do záhuby. Nenásilie si vyžaduje odvahu Ak chceme začať rozvíjať ozajstný život v mieri, musíme vopred odmietnuť pokusy zahnať nás do kúta otázkami typu „ako by ste tento konflikt vyriešili vy“. Je to totiž zámerný pokus zainteresovať nás do spoluzodpovednosti za následky, ktoré vyplynuli z militantného správania. Neprijmite túto hru. Našou snahou nemôže byť rada, ako vyhrať bitku, ale poznanie, ako jej predísť. Občianska zodpovednosť v tomto kontexte neznamená, že máme zlu ustupovať, ale že ho nemáme živiť. Neriešiť následky, ale príčiny konfliktov. Zastaviť ničivú špirálu, v ktorej sa každá vojna stáva dôsledkom tej predchádzajúcej. Praktizovanie mieru a nenásilia nemá s pasivitou a zbabelosťou nič spoločné. Naopak, prinášať mier, zušľachťovať porozumenie medzi jednotlivcami i národmi aj vtedy, keď všetci bubnujú do vojny, keď vládne nenávisť, predsudky a konflikty – to si vyžaduje veľkú odvahu. Zaujať v čase ochromujúceho a politicky zneužívaného strachu z terorizmu nekompromisné stanovisko proti prevládajúcej verejnej mienke, proti mocenskému konjunkturalizmu, proti štvaniu a davovej psychóze – to nie je nijaká maličkosť. Vybrať si cestu mieru vonkoncom nie je jednoduché. Zastreliť človeka bolo vždy ľahšie ako presvedčiť ho. Devastácia prírody bola vždy pohodlnejšia ako citlivé rešpektovanie prirodzenej harmónie. Nemorálna odviazanosť bola vždy väčším pokušením ako mravná zdržanlivosť. Samozrejme, princíp nenásilia nikdy neznamenal, že sa budete nečinne prizerať na to, ako vám pred očami vraždia vašich blízkych – to je zámerná vulgarizácia a ironizovanie celého sporu. Problém je v tom, že sa údajná „nevyhnutnosť“ násilia veľmi často zneužíva, že agresívne správanie je takmer vždy nezodpovednou skratkou a neadekvátnou náhradou za koncepčné konanie. Vedieť odporovať násiliu neznamená odstrániť jeho viditeľné prejavy, ale zničiť jeho inštitucionálne korene. Typickým príkladom štrukturálneho násilia je spôsob uplatňovania ekonomickej globalizácie. Centralizácia rozhodovania vedie k rozpadu miestnych sociálnych štruktúr. Ľudia sa utiekajú k svojej etnickej identite, ktorá sa im javí ako jediný zdroj istoty. A keďže zdroj tejto neistoty je príliš ďaleko, aby ho mohli rozoznať a ovplyvniť, začnú sa so strachom pozerať na svojich susedov. Od strachu je potom už len krok k agresii. Inštitucionalizované násilie bezprostredne súvisí s koncentráciou moci, ale aj s hodnotovým systémom spoločnosti. Filozofia nenásilia vychádza z viery, že jediná cesta k čestnému životu vedie cez odolávanie pokušeniu. Pokušenie pramení zo straty kontroly nad vývojom vecí, nad vlastným správaním. Produkuje utrpenie, z ktorého sa rodí násilie, a jeho dôsledkom nie je nič iné ako ďalšie násilie. Faktory ovplyvňujúce mier Existuje celý rad faktorov, ktoré ovplyvňujú a posilňujú mierový spôsob života. Cestou k upevneniu trvalého mieru je dôsledné rešpektovanie odlišných vierovyznaní a hľadanie spoločnej duchovnej podstaty ako platformy na utváranie planetárneho ľudského spoločenstva. Cestou z určitej krízy západného politického systému môže byť posilňovanie priamej demokracie. Obmedzovanie moci politikov a zvyšovanie vplyvu občianskej spoločnosti je totiž súčasne i upevňovaním mieru. Cestou k potláčaniu kultu násilia v kultúre i celej spoločnosti sa javí hľadanie synergie na všetkých úrovniach spoločenského života namiesto bezhlavého preferovania princípu konkurencie, súťaže a boja. Zároveň si treba uvedomiť, že súčasná konzumná spoločnosť vygenerovala konglomerát sociálnych mechanizmov, ktorých výsledkom je výber politikov s takými normami správania, ktoré sú z hľadiska civilizácie i jednotlivcov kontraproduktívne a disfunkčné. No a napokon netreba zabúdať ani na posilňovanie vnútorného mieru človeka akoukoľvek cestou – vzdelaním, umením, medziľudskými vzťahmi a podobne. Každý jeden z nás môže prispievať k vytváraniu spoločenstva, ktoré (povedané slovami Romaina Rollanda) „nepredá svoje duše vojne“. Nie sme bezmocní. Nemusíme byť priamo vplyvným politikom alebo výrazným protivojnovým aktivistom, aby sme podporili pestovanie kultúry mieru. Stačí žiť a správať sa podľa noriem, ktoré posilňujú mierový svet. Môžete sa udobriť s človekom, ktorého ste vnímali ako svojho nepriateľa. Môžete študovať iné kultúry. Môžete bojkotovať určitý tovar tým, že napríklad svojmu dieťaťu nebudete kupovať vojenské hračky. Môžete prispieť na UNICEF, prednášať o globálnom odzbrojení, podpísať mierovú inciatívu, požičať známym knihu Berty von Suttnerovej Odzbrojte!, zahrať priateľom Beethovenovu Ódu na radosť, darovať krv, napísať báseň s témou mieru alebo zotrvať v tichej modlitbe. Ale môžete aj jednoducho zasadiť strom, hrať sa s deťmi, podeliť sa o jedlo, viac sa usmievať a nezabudnúť povedať blízkemu človeku, že ho ľúbite. Tým všetkým pomáhate formovať spoločenstvo mieru. Nie sú to žiadne maličkosti. Robiť to, čo je správne, a nie to, čo je najľahšie. Rešpektovať odlišné názory. Nekonať v hneve. Neprerušovať, keď sa iní snažia vysloviť svoju mienku. Neposmievať sa iným kultúram. Pochopiť, že aj my sa môžeme mýliť. To všetko sú kľúčové predpoklady kultúry mieru. Niekedy stačí snažiť sa neubližovať. Nikoho neurážať. Usilovať sa budovať, a nie ničiť. Vyjadriť vďačnosť a prejaviť radosť. Takéto spoločenstvo sa nekoncipuje. Takéto spoločenstvo sa žije. Nikto z nás nemôže povedať, že urobil dosť pre mier. Ale nikto nemôže povedať ani to, že nie je schopný ovplyvniť jeho rozvoj. K trvalému mieru sa totiž nedopracujeme politickým plánom alebo vojenskou stratégiou, ale spôsobom života. Autor je vysokoškolský učiteľ
