D. Lipšic: pohŕdanie treťou mocou v štáte (3)

Spôsob, akým si exminister spravodlivosti Daniel Lipšic buduje politický pomník neohrozeného bojovníka proti mafii a organizovaného zločinu a usiluje sa udržať pri živote už vlastne jedinú agendu KDH, ktorá je atraktívna aj pre širšiu verejnosť, než je tradičný elektorát najmenšej parlamentnej politickej strany, je zaujímavý z viacerých hľadísk. Zlyhanie exministra spravodlivosti v oblasti vybavovania tzv. reštančných vecí sa nedá pred žiadnym súdnym a aspoň trochu informovaným človekom zastrieť politickým a mediálnym krikom okolo špeciálneho súdu. Na prieťahy v konaní si sťažujú aj tí, ktorí predchádzajúcu vládu veľmi silno podporovali – podnikatelia. Ďalšie nevyriešené problémy Komplexný audit prekážok podnikania na Slovensku, ktorý vypracovala Republiková únia zamestnávateľov a podnikateľská aliancia Slovenska, ukázal, že až 95 percent podnikateľov označilo za najvýznamnejšiu bariéru podnikania nekvalitné, často menené zákony a ťažkú vymožiteľnosť práva. Upozornil, že 10 najdôležitejších noriem upravujúcich podnikanie sa od r. 2000 novelizovalo 136-krát. Skutočnosť, na ktorú poukázala vlani štúdia Svetovej banky, že v Estónsku trvá súdny spor 150 dní, v Litve 154 a na Slovensku v priemere až 565 dní, by bolo veľmi opovážlivé vysvetľovať tým, že slovenskí sudcovia sú leniví a menej vzdelaní a pripravení ako ich pobaltskí kolegovia. Slovenskí sudcovia sú jednoducho chronicky preťažení a Daniel Lipšic to ani počas vyše siedmich rokov pôsobenia na ministerstve nedokázal zmeniť. Všeliekom sa nestalo ani prijatie 800 vyšších súdnych úradníkov, pretože tí odbremenili predovšetkým dovtedajší administratívny personál súdov. Najmä však preto, že podobne ako lekár môže fyzicky utiahnuť za týždeň iba určitý počet operácií bez ohľadu na to, koľko má na oddelení sestričiek, aj sudca môže pojednávať iba 2 dni v týždni, ak sa chce na pojednávania pripraviť a písať seriózne rozhodnutia. Nehovoriac už o sebavzdelávaní. D. Lipšic nevyriešil ani problém nerovnomerného zaťaženia jednotlivých súdov a jednotlivých sudcov. To spôsobuje, že za ten istý plat majú sudcovia inú mieru pracovného zaťaženia a stresu a časť z nich sa usiluje takpovediac z pudu sebazáchovy z kolotoča permanentnej preťaženosti uniknúť a na iných sa vzťahujú slová nového ministra spravodlivosti, že „ aj sudcovia musia mať disciplínu a pracovné tempo. Nemôžu si dovoliť byť leniví a bez zjavnej príčiny nepojednávať.“ Až v apríli 2006, teda po demisii D. Lipšica, hovorkyňa rezortu Ľ. Miklovičová avizovala, že ministerstvo chce „objektívne určiť zoznam preťažených súdov, a preto pripravujeme vyhlášku o pravidlách určovania miest sudcov.“ Na jej základe mal rezort každoročne zverejňovať na svojej internetovej stránke zoznam preťažených súdov a posielať ho všetkým súdom a Súdnej rade. Podľa tohto zoznamu mal minister vedieť, kde je potrebné zvýšiť počet sudcov a koľko peňazí má súdu zo štátneho rozpočtu prideliť. Milióny na pokutách za pomalé rozhodovanie súdov Je známe, že exminister Lipšic myšlienku posilnenia preťaženého súdnictva zvýšením počtu sudcov odmietal, hoci Súdna rada to opakovane navrhovala. V apríli 2005 cez svojho hovorcu R. Fidesa Súdnej rade odkázal: „Vzhľadom na počet obyvateľov a objem prípadov je počet sudcov u nás dostatočný.“ Nedbal na upozornenia sudcov, že so súčasným personálnym obsadením súdov nie je reálne zabezpečiť ústavné právo občanov na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov, o čom podáva svedectvo aj veľký počet sporov, ktoré SR prehrala so svojimi občanmi na Medzinárodnom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Navyše, len v prvom štvrťroku 2006 priznal Ústavný súd SR občanom, ktorí sa sťažovali na pomalý postup súdov, celkovo 5,5 milióna Sk. D. Lipšic vsadil na zvyšovanie počtu vyšších súdnych úradníkov, ale táto stratégia, ako sme naznačili vyššie, nebola v boji s tzv. reštančnými vecami úspešná. Celková preťaženosť súdov a vnútorná nespravodlivosť pri zaťažovaní sudcov agendou sa stala prekážkou aj pre špecializáciu sudcov a ich sebavzdelávanie, potrebu ktorého zvýšilo nielen prevzatie európskej legislatívy do nášho právneho poriadku, ale aj opakované novelizovanie prijatých zákonov. Nestabilita práva, ktorej svedectvom je o. i . skutočnosť, že v r. 2002 – 2006 sa Občiansky súdny poriadok novelizoval až 20-krát, Zákon o sociálnom poistení 16-krát, Obchodný zákonník 6-krát, Živnostenský zákon 7-krát. Zákon o správnych poplatkoch bol v r. 2002 – 2006 novelizovaný 50-krát, pričom v jeden deň – 2. februára 2005 až 3-krát! To poriadne komplikovalo prácu sudcov. Zodpovednosť D. Lipšica ako podpredsedu vlády pre legislatívu za tento chaos v legislatíve je nesporná. Preto Lipšicovo získavanie si popularity znižovaním autority sudcov a útokmi na svojho nástupcu v rezorte i na celú vládu, že sa boja špeciálneho súdu nemôžu zastrieť exministrovo zlyhanie pri reforme súdnictva. Počas jeho pôsobenia sa na poste ministra tretia moc v štáte neposilnila, ale zoslabla a prišla o veľkú časť svojej nezávislosti voči výkonnej moci, ktorej predstavitelia si z nej príliš často robili fackovacieho panáka, aby odpútali pozornosť od vlastných chýb. Spravodlivosť zdražela, veľkým skupinám občanov sa stala fakticky nedostupnou a čoraz viac tu bola iba pre bohatých. Ale ani podnikatelia ju nechválili, keďže súdy a zákony označili za najväčšiu prekážku svojho podnikania. Nespokojní s právnym a pracovným prostredím, v ktorom pôsobia, sú i sudcovia. Vymožiteľnosť práva garantovaná ústavou je preto jeden z kľúčových problémov SR 13 rokov po nadobudnutí štátnej samostatnosti. Činy namiesto rečí Na Slovensku preto nie je problémom nárast sily súdnej moci, ako sa o tom diskutuje v niektorých západoeurópskych krajinách. Súdna moc sa po dlhých rokoch manažovania justície D. Lipšicom nachádza, ako to konštatoval jeho nástupca v diskusii k programovému vyhláseniu novej vlády, v hlbokej kríze a pravda o jej stave je naozaj bolestná. Generálny prokurátor D. Trnka sa vyjadril eufemisticky: „Devastácia justície je momentálne dosť veľká.“ Mýtus veľkého reformátora sa teda rozplýva a kauza špeciálny súd ho už sotva obnoví. Takže obvinenia Daniela Lipšica na adresu Š. Harabina, že je zbabelý a bojí sa s ním diskutovať o práci a výkonnosti slovenských sudcov, stále viac pripomínajú človeka, ktorý o tenise iba veľa čítal a často ho pozeral a obviňuje profesionálneho špičkového tenistu, že si to s ním nechce na kurte rozdať. Namiesto arogantných a nedôstojných rečí, že Harabin, ktorý celý život súdi zločincov aj bez špeciálnej ochrany, sa bojí špeciálneho súdu, by bolo gestom hodným chlapa, keby sa pán exminister, ktorý si počas prvého pôsobenia na ministerstve urobil justičné skúšky a ktorý už ako minister dosiahol aj 30 rokov, ktoré podľa ústavy oprávňujú na výkon sudcovskej funkcie, vybral jeden z piatich najzaťaženejších súdov na Slovensku, vypýtal si senát so 600 – 700 spismi, z ktorých je polovica reštančných, a ukázal nielen Harabinovi a 1 200 sudcom, ktorých doteraz iba kontroloval a komentoval a moralizoval na ich adresu, ale najmä nám daňovým poplatníkom, ako sa dajú rýchlo, spravodlivo, kvalitne a nebojácne tieto spisy vybaviť v tých pracovných podmienkach, ktoré pre prácu sudcov svojim titanským reformným úsilím vytvoril. Ako človek, ktorý iných tak rád obviňuje zo zbabelosti, sa iste nezľakne toho, že bude mať o polovicu menší príjem ako poslanec alebo že práca, rozhodovanie a zodpovednosť sudcu bude preňho príliš náročná. Veď justíciu má predsa v láske a iste rád prehodnotí svoje rozhodnutie, že hneď po justičných skúškach sa dal zapísať medzi advokátov. Autor je bývalý poslanec NR SR, prednáša na Ekonomickej univerzite