S Lulom alebo bez Lulu
Opona prvého kola prezidentských volieb v Brazílii sa spustila a rozplynuli sa pochybnosti o tom, či bude aj druhé kolo, v dôsledku neschopnosti prezidenta Luisa Inacia Lula da Silvu zo Strany pracujúcich (PT) získať 50 percent hlasov potrebných na znovuzvolenie. Chýbalo mu len 1,29 percenta, a preto bude musieť 29. októbra čeliť svojmu protikandidátovi Geraldovi Alckminovi z pravicovej Brazílskej sociálnodemokratickej strany (PSBD) a jeho ľavicovým spojencom zo Strany liberálneho frontu. Ťažká situácia pre človeka, ktorý sa stal prvým robotníckym prezidentom v tejto juhoamerickej krajine. Víťazstvo v prvom kole má pre Lulu a jeho okolie príchuť sklamania. Na volebný výsledok mali vplyv viaceré okolnosti, ako napríklad početné prípady korupcie, ktoré spôsobili stratu dôvery voličov, rozhodnutie Lulu nezúčastniť sa na predvolebných diskusiách, či nespokojnosť tisícov členov PT sklamaných neoliberálnou politiku prezidenta, ktorí sa rozhodli dať svoju podporu kandidátke extrémnej ľavice Heloise Helene zo Strany socializmu a slobody (PSOL), ktorá získala 6,85 percenta hlasov. V každom prípade je však potrebné pozrieť sa na celkové hospodárske výsledky krajiny za štyri roky pôsobenia PT, so všetkými pozitívnymi i negatívnymi stránkami, ale aj na to, čo Lula nechcel, resp. nemohol urobiť. Pozitíva Ekonomické výsledky sa prezentujú ako najúspešnejšia stránka činnosti vlády PT. Predpokladá sa, že inflácia dosiahne tento rok sotva 3,5 percent, čo znamená najnižšiu mieru zvyšovania cien od roku 1998 a druhú najnižšiu v priebehu dlhšieho časového obdobia. Rovnako sa očakáva, že po slabej výkonnosti minulý rok (keď rast HDP predstavoval 2,5 percenta) hrubý domáci produkt vzrastie o 3,3 percenta. Za štyri roky vlády PT sa brazílska mena real posilnila vo vzťahu k doláru o 39 percent a zahraničné investície dosiahli 21,5 miliárd dolárov, čo je najvyššia úroveň od privatizačnej vlny v období rokov 1998 až 2000. Miera rizika krajiny klesla z 1440 bodov na 230 bodov. V rokoch 2003 až 2005 vláda zaplatila približne 170 miliárd dolárov na kapitále a úrokoch zo zahraničného a domáceho dlhu. Úrokové miery zostali na vysokej úrovni (14 %) a patria medzi najvyššie na svete, čo obmedzuje prístup k úverom a brzdí spotrebu a investície. Vo všeobecnosti však udržaním základných línií menovej politiky predošlých vlád si Lula získal „podporu a uznanie trhov a medzinárodných finančných inštitúcií“. Na druhej strane vláda realizovala viacero programov v sociálnej oblasti, napríklad Svetlo pre všetkých alebo Rodinná peňaženka, čo umožnilo najchudobnejším rodinám poslať deti do školy, získať prístup k očkovací látkam a k ďalším zdravotníckym službám. Minimálna mzda sa zvýšila o 32 percent a vytvorilo sa 3,8 milióna nových pracovných miest, aj keď v predošlej volebnej kampani Lula sľuboval 10 miliónov nových pracovných miest. Okrem toho sa výrazne zvýšila malovýroba a úsilie o agrárnu reformu sa nekriminalizovalo ako za predchádzajúcej vlády, hoci parlamentná komisia, ktorá skúma problém pôdy, považuje zaberanie pôdy za „teroristický čin“. Brazília je aj naďalej jednou z krajín s najväčšími nerovnosťami na svete, a to aj napriek tomu, že podľa štúdie Inštitútu pre štúdium aplikovanej ekonómie (IPEA) zverejnenej koncom augusta sa rozdelenie príjmov v rokoch 2002 až 2004 postupne zlepšovalo, pričom v roku 2004 sa dosiahlo najlepšie rozdelenie príjmov za 25 rokov. V oblasti zahraničnej politiky sa Lulova vláda stala pilierom vytvárania progresívnej osi v Latinskej Amerike (spolu s prezidentmi Argentíny Venezuely, Uruguaja a Bolívie; tento klub sa možno rozšíri, ak ľavičiar Rafael Correa, obdivovateľ venezuelského prezidenta Huga Cháveza, vyhrá prezidentské voľby v Ekvádore 15. októbra tohto roku), ktorej sa podarilo zastaviť iniciatívy ako Celoamerická zóna voľného obchodu (ALCA), agresívnu kampaň USA voči Venezuele či izoláciu Kuby. Lula presadzuje agendu autonómnej latinskoamerickej integrácie (čo bolo pred 15 rokmi nepredstaviteľné) s posilnením MERCOSUR-u, podporil vytvorenie Juhoamerického spoločenstva národov v roku 2004, ako aj formuláciu odvážnej obchodnej politiky G-20 v rámci Svetovej obchodnej organizácie. Okrem toho Brazília uzatvorila strategické dohody s Juhoafrickou republikou, Indiou, Čínou a s krajinami arabského sveta. Pomer politických síl v Latinskej Amerike sa zmenil a vytvorila sa určitá rovnováha voči unilateralizmu presadzovanému Spojenými štátmi. Ako uviedol brazílsky klerik Frei Betto v rozhovore v argentínskom denníku Página 12, „kým je Lula na čele vlády, Fidelova Kuba, Evova Bolívia a Hugova (Chávezova) Venezuela to budú mať ľahšie.“ Porážka Lulu v druhom kole prezidentských volieb by mala bezpochyby negatívny vplyv na túto novú regionálnu geopolitickú situáciu. Negatíva Ale to, čo je pre niektorých cnosť, je pre iných neresť. Najväčšiu kritiku z ľavicových kruhov Lula zožal za to, že pokračuje v liberálnom ekonomickom modeli, ktorý zdedil od vlády Fernanda Henrique Cardosa. Napriek tomu, že jeho vláda presadila najodvážnejšie politické programy za uplynulých dvadsať rokov, neriešia sa veľké štrukturálne problémy, ktoré z historického hľadiska spôsobili v krajine obrovské nerovnosti. Agrárna reforma nepostúpila dostatočne (vo vzťahu k rozšíreniu veľkých poľnohospodárskych plantáží s produkciou určenou na vývoz), a nezamestnanosťou a sociálnym vylúčením trpia aj naďalej milióny Brazílčanov. Lulovo víťazstvo v roku 2002 vyvolalo mnoho nádeji vnútri i mimo Brazílie. Niektorí prirovnávali jeho víťazstvo k víťazstvu Salvadora Allendeho v Chile v roku 1973. Lula vtedy používal oveľa radikálnejší jazyk a volal po rozbití kapitalistických štruktúr. Ak nejaká krajina mala možnosť spustiť transformáciu na postneoliberalistický systém, bola to práve Brazília, najväčšia latinskoamerická ekonomika a desiata najväčšia z celosvetového hľadiska. To sa jej však nepodarilo. Keď sa Lula dostal k moci, začal vysielať signály „dôvery“ voči kapitálovým kruhom, aby predišiel nepokojom na burzách a únikom investícií. Kľúčové posty okamžite obsadil uznávanými neoliberálmi ako Antonio Palocci na ministerstve hospodárstva či Henrique Meirelles (bývalý prezident Bank of Boston). Ak možno vôbec hovoriť o „veľkých víťazoch“ uplynulých štyroch rokov Lulovej vlády, bezpochyby by sme mohli hovoriť o bankároch, ktorí získali na tom, že polovica verejného dlhu je domáci dlh a upravuje sa podľa referenčnej úrokovej miery SELIC, ktorá je na úrovni približne 20 percent (oproti miere inflácie 5 percent v roku 2005), v dôsledku čoho akcie predstavujú významný zdroj ziskov. Banky sú nákupcami týchto akcií, čo prispelo k obrovskému nárastu ich ziskov. Len v roku 2004 bankové subjekty zarobili 11 miliárd dolárov. A tak kým vláda vyčlenila desať miliárd realov na sociálne projekty, do finančného systému vložila 140 miliárd realov, čo jej umožnilo presadiť jej politiku a uhradiť vládne dlhy. Niektorí kritici ako teológ Leonardo Boff poukazujú na bolestivý rozpor, ako „neoliberálna makroekonomika aj naďalej saje krv národa“. Pri týchto krokoch je nespokojnosť rozsiahlych ľavicových kruhov osobitne veľká v sociálnych hnutiach, akými sú Jednotné ústredie pracujúcich (CUT) alebo Hnutie vidieckych pracujúcich bez pôdy (MST), podľa ktorých činy Lulovej vlády nesplnili historické očakávania od brazílskej straníckej a sociálnej ľavice. Samozrejme, brazílske sociálne hnutia prešli od roku 1989 procesom oslabenia, čo im odobralo silu a následne aj schopnosť ovplyvňovať vládnu politiku. Pravdou však je, že PT nemala záujem podnietiť občiansku mobilizáciu, ktorá bola v minulosti základným znakom identity brazílskej ľavice. Ani silnému hnutiu MST, ktoré združuje státisíce rodín, sa nepodarilo primäť Lulu k tomu, aby splnil svoj sľub a poskytol pôdu 400-tisíc rodinám, či zabrániť tomu, aby vláda uprednostňovala exportne orientovaný poľnohospodársky model založený na pestovaní monokultúr na latifundiách s pestovaním sóje, bavlny a eukalyptu. Korupcia Korupcia sa bezpochyby stala najväčšou slabinou Lulovej vlády. Za štyri roky mandátu Strany pracujúcich (PT), ktorá bola založená v roku 1980 a ktorá si etické správanie stanovila za jeden zo svojich hlavných pilierov, sa objavili štyri veľké korupčné škandály: akoby prvou kapitolou odpudzujúcej ságy bolo video, na ktorom poradca prezidenta republiky Waldomiro Diniz vydieral delikventa – vtedy ešte funkcionára regionálnej vlády v Rio de Janeiro; neskôr boli poslanci za PT obvinení z brania úplatkov od podnikateľov a zo zaplatenia miliónov realov s cieľom získať podporu iných strán v parlamente pri schvaľovaní pravicových zákonov. Následne minister hospodárstva Antonio Palocci prezradil bankové tajomstvo vo vzťahu k jednému robotníkovi, ktorý ho obvinil z nekalých obchodov, a nakoniec boli nedávno zadržaní niekoľkí členovia PT s 800-tisíc dolármi pri pokuse o odkúpenie dokumentu, ktorý podľa všetkého obsahoval vážne obvinenia voči Josému Serrovi z PSDP, s ktorými prišla regionálna vláda Sao Paulo. Dva modely a jedna úvaha pre ľavicu Aj keď sa mnohí prívrženci sociálnych hnutí i straníckej ľavice cítia byť sklamaní či dokonca zradení Lulom, dá sa predpokladať, že rozhodnutie 29. októbra nebude nijakou dilemou: ide o voľbu medzi minulosťou, ktorá znamená znovunastolenie neoliberálneho modelu v jeho najčírejšom vyjadrení (privatizácia, kriminalizácia sociálnych hnutí, zastavenie agrárnej reformy, zastavenie verejných investícií do komunikácií, ciest, školstva, zdravotníctva, neisté pracovné miesta, rozbitie strategických aliancií s MERCOSUR-om, Venezuelou, Bolíviou atď.), a ľudovou vládou, ktorá aj napriek obmedzeným možnostiam predstavuje dôležité sociálne zmeny i novú úlohu Brazílie vo svete. V tomto zmysle samotný prezident Jednotného ústredia pracujúcich (CUT), najväčšej odborovej centrály, oznámil, že jeho organizácia zdvonásobí úsilie pri mobilizovaní politickej podpory v prospech Lulu. Aj keď Lula neupustil úplne od neoliberálnej politiky a dokonca ani nespochybnil jej základné princípy, masy ľudí by pri vláde Geralda Alckmina stratili veľa. Prvé prieskumy verejnej mienky ukazujú určitú výhodu v prospech Lulu v druhom kole prezidentských volieb, cesta však nebude ľahká. Tieň korupčných škandálov budú mať zrejme vplyv na imidž prezidenta. Niet divu, že témou druhého kola sa stali otázky etiky. Pri vytváraní nevyhnutných spojení pre druhé kolo je veľmi dôležité získať podporu stredových a konzervatívnych strán, akou je Strana brazílskeho demokratického hnutia (PMDB), ktorá sa môže spoľahnúť na silnú voličskú základňu. Mimoriadne dôležité však bude získať aj podporu prívržencov PSOL. Kandidátka PSOL Heloisa Helena, bývalý senátorka za PT, ktorú vylúčili zo strany v roku 2003 za to, že sa postavila proti reforme dôchodkového systému, odporučila svojim voličom, aby volili, koho chcú, z čoho sa dá usúdiť, že pri voľbe medzi Alckminom a Lulom si vyberú radšej kandidáta PT. 41,64 percenta hlasov, ktoré získal Alckmin – čo je oveľa viac, než sa očakávalo – bolo pre pozorovateľov veľkým prekvapením. Alckmin, bývalý guvernér štátu Sao Paulo, má veľmi blízko k podnikateľským kruhom a presadzuje efektívnosť vo verejných výdavkoch. V Sao Paulo znížil dane a sprivatizoval údržbu ciest. Podľa Alckmina je za nízky rast ekonomiky zodpovedný prílišný nárast brazílskeho verejného sektora. V Alckminovej vláde by mala prednosť tradičná politika voľného obchodu, ALCA a zbližovanie sa so Spojenými štátmi prostredníctvom zmluvy o voľnom obchode. V hre sú dve predstavy o budúcnosti krajiny. No bez ohľadu na to, kto vyhrá, si povolebný obraz ľavice vyžaduje hlbokú reflexiu jej politiky vytvárania spojenectiev a jej vzťahu so sociálnymi hnutiami s cieľom zachrániť všetok ten potenciál, ktorý sa vybudoval za tridsať rokov sociálnych zápasov a ktorý Lula nevyužil. Uprednostňovanie zhromažďovania síl vo voľbách a v inštitucionálnej oblasti v tejto chvíli nepostačuje na zenu pomeru síl v brazílskej spoločnosti. Druhý mandát Lulu by mohol byť príležitosťou opätovne vykročiť cestou politiky v prospech brazílskych občanov. Autor prednáša politológiu na Kostarickej univerzite. Je autorom publikácií Sociálne zmeny a progresívna politika v časoch globalizácie a Kríza a obnova demokratického socializmu.
