2019: Spoveď sklamaného liberála
Patrím ku generácii slovenských liberálov, ktorí mali v roku 1998 – v čase Dzurindovho volebného víťazstva – okolo dvadsať rokov a moja politická skúsenosť je špecifickou skúsenosťou tejto generácie. Tí, ktorí vtedy už mali cez dvadsať, sa na mnohé veci dívali inak: mali inú životnú skúsenosť nielen z Novembra ´89, ale aj z posledných rokov normalizácie. Päť rokov nie je za normálnych okolností v životných skúsenostiach významný faktor. Ale ak týchto päť rokov vedie k rozpadu diktatúry, je veľký rozdiel medzi tými, ktorí mali dospievanie za sebou na jeho začiatku a tými, ktorí ho prežívali na jeho konci. Moja generácia bola generáciou predčasne spolitizovanou búrlivým vývojom vtedajšej doby, a zároveň generáciou bez politických skúseností. Jedinou skúsenosťou, a to ešte napoly detskou, boli roky sovietskej okupácie Česko-Slovenska a obdobie po novembrovej revolúcii. Táto skúsenosť plodila predovšetkým čiernobiele videnie sveta: na jednej strane nepriateľ (napríklad Mečiar či Fico), na druhej jeho protivník. Zvíťaziť môže buď jeden, alebo druhý – tretia možnosť neexistuje. Jediná skúsenosť preto vštepovala predstavu, že víťazstvo správnej koncepcie je prosto likvidáciou, zničením koncepcie inej. Stáli sme proti nepriateľovi s celou vášňou, akú môže človek v tomto veku mať. Hlavnou politickou cnosťou pri našom čiernobielom videní bola samozrejme dôslednosť a radikálnosť. Mali sme po krk opatrníckej rodičovskej generácie, ktorá za normalizácie tak ľahko zdôvodňovala kolaboráciu s režimom. Opatrníctvom a zbabelosťou nám zaváňalo všetko, čím sa nám niekto snažil vyhovoriť primitívny radikalizmus v postkomunistickom období. Čo je demokracia, že to je úplne iný stav, kedy víťazstvo jednej koncepcie nie je nutne likvidáciou a zánikom inej, sme z vlastných skúseností nevedeli. Boli sme deťmi revolúcie, ale v revolúcii sme nikdy nebojovali. Prenášali sme teda svoju revolučnú mentalitu do postkomunistického obdobia, keď sa nám už otvorila možnosť za niečo bojovať. Na otázku, proti komu a za čo bojovať, ponúkala doba tiež ľahkú odpoveď: na strane toho, kto je najdôslednejšie a radikálne proti minulosti, kto nie je opatrnícky, nerobí s minulosťou kompromisy, ale reformami ju likviduje a prekonáva. Spojené štáty sa zdali byť takou silou a politici typu Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej takými osobnosťami. Dnes to znie absurdne, ale postkomunistické obdobie vyzeralo inak. Apoteóza Ameriky, Reagana a Thatcherovej neboli v roku 1989 niečím, čo by človeka vyraďovalo z celonárodného nadšenia za slobodu a spravodlivosť, ktoré mali zavládnuť v demokracii. Naopak, bola súčasťou tohto nadšenia, ktorému naviac dodávala konkrétnu dimenziu: úsilie o osobné slobody a nezasahovanie štátnej byrokracie do života jednotlivca. Spojené štáty boli v tomto zmysle vtedy krajinou nádejí pre tých, ktorí po revolúcii dúfali v radikálny rozchod s minulosťou – ale pritom o pomeroch v Spojených štátoch nič nevedeli. Z vnútorného presvedčenia, bez kalkulov a postranných úmyslov nás viedli tieto prvé politické predstavy k liberálnym stranám a ich ideológii. Sotva sa dá povedať, že sme v prvých rokoch svojej politickej aktivity poznali liberalizmus. Spoznali sme a dychtivo sme hltali ideologický odvar liberalizmu tej doby. Hayekova Cesta do otroctva, Popperova Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, Friedmanových Sloboda voľby a Samuelsonova Ekonómia – to už boli vrcholy liberálneho vzdelania. Tieto fragmenty sme si spájali v systém názorov a politických i ľudských postojov z rôznych novinových článkov a thinktankových brožúriek. Ako a prečo mi táto literatúra vtedy mohla byť niečím ako bibliou politického a zároveň hlboko osobne prijatého svetového názoru? S odstupom rokov sa mi zdá správna jediná odpoveď: ideológia obsiahnutá v tejto literatúre dáva človeku, ktorý v skutočnosti pozná veľmi málo alebo skoro nič, sebavedomie, že spoznal a ovládol zákonitosti fungovania ľudstva a sveta. Vyžaduje si za to jediné: aby sa jej verilo. A práve človek, ktorý nevie a túži vedieť, poľahky túto vieru prijme: lebo ak uverí, už ako keby vedel. Jeho vnútorný svet sa zmení, získa orientáciu: síce naďalej nič nevie, ale už vie všetko hodnotiť, vie, čo vedie k prosperite a čo k marazmu, čo je dobré a čo je zlé pre perspektívy ľudstva. A vie tiež, čo je vedecké a nevedecké, bez toho, aby sa zaťažoval nejakým konkrétnym vedeckým skúmaním. Medzi ostatnými, neuvedomelými ľuďmi, ktorí ďalej tápu v nevedomosti o svojich perspektívach, sa takmer cez noc stane nadradeným, správne vidiacim. Nie je síce znalý, ale je uvedomelý. A je hrozné, čo všetko je v takomto stave ochotný schváliť. * * * Nie, tento text k nám neprichádza z trinásť rokov vzdialenej budúcnosti. Je fikciou. Vznikla veľmi jednoduchým spôsobom. „Surovinou“ bol úvod do knižky niekdajšieho reformátora roka 1968 Zdeňka Mlynářa Mráz přichází z Kremlu. Mlynář sa vyznáva z toho, prečo pôvodne s nadšením pomáhal budovať byrokratickú diktatúru. Pri aktualizácii stačilo len zameniť pár slov... Pravdaže, uznajme, že pri všetkej podobnosti komsomolcov a hayekovcov vďakabohu nežijeme v režime, ktorý by ospravedlňoval križiacke ťaženie voči jednotlivcom. No na druhej strane je otázne, či je dnešná elita schopná sebareflexie, akú podstúpili Mlynář a ďalší reformní komunisti. Tí vybojovali ťažký zápas s vlastným svedomím a neskôr za to zaplatili vysokú cenu. Môžeme dúfať, že dnešná intelektuálna „elita“, ktorá s takým gustom chce natlačiť vzpierajúcu sa realitu do svojich učebnicových schém, tiež raz pochopí, čo vlastne činí? Nechajme sa prekvapiť. (Michal Polák)
