Reklama
Reklama

Pohľad zdola

Starosta, s ktorým som sa chcela zhovárať o tom, ako sa starostuje bezmála dve desaťročia počas existencie dvoch režimov a niekoľkých vlád, ako sa starostuje ďaleko od hlavného mesta, zato veľmi blízko k svojim voličom...
Počet zobrazení: 820
5_kone01CB-m.jpg

Starosta, s ktorým som sa chcela zhovárať o tom, ako sa starostuje bezmála dve desaťročia počas existencie dvoch režimov a niekoľkých vlád, ako sa starostuje ďaleko od hlavného mesta, zato veľmi blízko k svojim voličom, sa novinárskemu záujmu zaostrenému aj inam ako na takzvané celebrity potešil. Potom si však uvedomil, že sa blížia komunálne voľby a jemu sa medializácia mena v takom exponovanom čase nezdala férová. Mne sa však, naopak, jeho bezmála dvadsaťročné skúsenosti na tomto poste videli nanajvýš aktuálne práve v tomto čase. A tak mi napadlo tlmočiť iba jeho rozprávanie, poznatky, názory a zároveň zachovať jeho inkognito. Pod diktátom zhora „Môj“ starosta začínal ešte ako predseda emenvé, a tak sme pri debate akosi automaticky začali porovnávaním. Vyšiel z toho záver, že v minulej ére bol zvrchu väčší diktát, ale aj väčšia záväznosť a platilo dodržiavanie dohodnutých záväzkov. Keď sa v rámci volebných programov niečo schválilo, zahrnulo sa to, ako si starosta spomínal, do plánu výstavby a rozvoja obcí a bolo zaručené, že peniaze na to budú. Navyše mali občania záujem robiť čosi aj sami. V nejednej obci tak zaviedli plyn, vodovod, postavili požiarnu zbrojnicu či kultúrny dom. On sám na nejednej takej stavbe robieval po večeroch celé hodiny aj do polnoci. Alebo pri zavádzaní plynu si ľudia sami vykopali kanál, plynári položili potrubie, odskúšali, domáci potom kanál sami zahrnuli a po týždni sa už aj pripájal plyn. Bez papierovania to, pravdaže, ani vtedy nešlo, ale fungovalo to tak, že pri troche dobrej vôle sa povedzme stavebné povolenie dalo stihnúť za jeden deň. Ráno sa s dokumentáciou išlo na bývalý okresný národný výbor a okolo obeda odchádzali obecní funkcionári už aj s povolením vo vrecku. Diktát zhora sa skončil. Je sveta žiť? To v nijakom prípade, aj keď sa skončil diktát zhora – ktorý vtedy všetko riadne korenil, ako povedal „otec“ obce. Problémy nielen zostali, ale aj pribudli. Najväčšie spočívajú predovšetkým v peniazoch. A problém s peniazmi neznamená len to, že nie sú a ustavične ich treba kade-tade zháňať. Najhoršie je, že pre neistotu kde, kedy a či vôbec niekedy sa ich podarí odkiaľsi vypriasť, sa v podstate nič nedá napevno naplánovať. A tak to nejedna obec robí tak, že sa najprv usiluje niečo našetriť, začne budovať, čo je práve najpotrebnejšie, čo zákon v malom umožňuje, a pokračuje v zháňaní dotácií, úverov, pôžičiek. O čosi jednoduchšie, ako pripomenul starosta, to majú dediny či mestá, ktoré vlastnia stavebné pozemky. Môžu s nimi totiž urobiť to, čo pri rozpredávaní odkukali od štátu – predať ich a výnos z predaja použiť na rozvoj obce. Ak pozemky na predaj nemajú, musia si pomôcť inak: zvyčajne tak, že budujú po troche. Prečo sa viac nevyužívajú eurofondy? V malom, a nie cez eurofondy sa robí preto, lebo tie majú podľa starostu význam najmä pre obce, ktoré potrebujú uskutočniť veľké projekty, povedzme za 30 miliónov korún. Lenže, ako vraví jeho skúsenosť, ako nekvalitné sa projekty zvyčajne posudzujú nielen ak sú v nich formálne chyby, ale aj ak ich predkladatelia pýtajú na európske pomery málo, teda dva – tri milióny korún. Okrem toho trvá vybavenie takej záležitosti aj dva roky a je neúmerne drahé. „Môj“ starosta totiž tvrdí – a žiaľ i moja osobná skúsenosť to potvrdzuje – že tí, čo z vypracúvania projektov žijú, vedia, že sa na tom dá zarobiť, a pýtajú také nehorázne sumy, že mnohí predkladatelia na vypracovanie projektov nemajú (buď peniaze, alebo čas), alebo pre nich nie sú rentabilné. Napokon, pravdivosť starostových slov potvrdili aj ekonomickí experti Slovenskej akadémie vied, ktorí sa nedávno vyjadrili, že Slovensko svojimi zbytočnými a nadbytočnými administratívnymi prekážkami samo bráni svojim inštitúciám, aby sa im z Európskej únie dostávalo viac prostriedkov. A väčšiu šancu profitovať z eurofondov majú tí, ktorí sa pri vypracúvaní projektov spájajú, aby mali regionálny alebo až nadregionálny charakter. Malí majú smolu Čo s malými dedinkami? Súčasná tendencia ich dožívania či rušenia škôl, pretože sa na ich naplnenie nerodí dosť detí, nie je u nás nič nové. Ani úvahy o spádových či strediskových obciach, kde by sa združovala administratíva, čo by umožnilo zoštíhlenie samosprávy. Ako dôkaz, že to tu už naozaj raz bolo, by možno stačil starý československý film Vesničko má středisková, ktorý nemal ďaleko od ocenenia Oscarom. Viac ako zanikanie obcí a vznik strediskových, kde by sa na rozdiel od zánikových sústreďoval nielen život, ale aj peniaze, je však teraz na pretrase rušenie malých škôl a ich zlučovanie s väčšími. Je takáto redukcia užitočná? Podľa človeka z praxe, povedal mi starosta, to v situácii, keď sa rodí stále menej detí, môže byť prínos, lebo peniaze plynú na jedno miesto. Teda ak dostane peniaze na päťdesiat žiakov malá škola, zaplatí kúrenie, svetlo, učiteľku, a na rozvoj školy už nezvýši. Ak pribudne suma na taký istý počet žiakov do rozpočtu väčšej školy, energie sa platia rovnako a až na plat učiteľov (no len ak aj oni prejdú do väčšej školy) možno zvyšnú sumu investovať napríklad do počítačového vybavenia tried. Lenže malé obce si chcú školy zvyčajne udržať, aj keď, ako tvrdí „môj“ starosta, zavše len zo samoľúbosti, tak na ne doplácajú z prostriedkov obce, ktorá sa potom nedokáže dostať na vyššiu úroveň a vzniká začarovaný kruh. Nie z trucu, ale pre ťažkosti Prečo sa malé obce rušeniu svojich škôl neraz aj veľmi urputne bránia? Dôvod je pomerne jednoduchý. Pretože následky takéhoto kroku môžu byť niekedy fatálne nielen pre personál škôl, ktorý tak príde o zamestnanie, ale aj pre deti a ich rodičov. Presnejšie, pre deti nesolventných rodičov, ktorí si nemôžu dovoliť voziť ich denne do školy a späť autom. A dostať sa do väčšej vo vzdialenej dedine či meste hromadnou dopravou nemusí byť pre obyvateľov malých dediniek v súčasnosti vôbec jednoduché. Prečo? Pretože už neplatí to, čo platilo, keď sa v malej obci voľakedy zrušila škola. Teda že sa zároveň so zrušením školy automaticky zabezpečil autobusový spoj, aby deti mohli bez problémov dochádzať do tej, ktorú mali najbližšie. V súčasnosti sa to s dopravcami, ktorí z finančných dôvodov všetku dopravu citeľne zredukovali, rieši ťažko. Do školy treba deti dopraviť v čase špičky. A zabezpečiť, aby si platili špeciálny autobus do odľahlých dedín, je pre väčšinu obcí naozaj problém. Zamestnanie bez efektu Ťažkosti s dopravou sa však neodrážajú len na problémoch s dochádzkou do škôl. Veľmi sa o tom síce nehovorí (a ak, tak len v súvislosti s kritikou, že naši ľudia nie sú ochotní za prácou migrovať), no redukcia spojov sa sčasti podpisuje aj pod nezamestnanosť. „Môj“ starosta dokonca tvrdí, že ľuďom sa dnes ťažko zamestnáva nielen preto, lebo sa na nich kladú vyššie nároky, ktoré najmä starší nemajú ako splniť, ale aj pre drahú dopravu. Navyše už neexistuje nijaké robotnícke cestovné, nijaké zľavy, takže pre mnohých je práca ďaleko od miesta bydliska neefektívna a zavše aj časovo neúnosná. Voľakedy bola preprava ľudí do práce, školy a nazad zabezpečená automaticky. Dnes je spojov málo, vynechávajú, rušia sa linky a autobusy zo vzdialenejších dedín chodia také preplnené, že v dedinách najbližšie k miestu určenia je pravidlom, že už nikoho nezoberú. A obce túto dopravnú bariéru nevedia preraziť, pretože na prevádzku obecných autobusov nemajú. Kým nájdu optimálne riešenie, prejde podľa starostu ešte veľa času. Apatia Čo azda starostu trápi najviac, je fakt, že v posledných rokoch ľudia stratili záujem o všetko dianie okolo seba. Na námietku, že je to aj vzhľadom na existenčné pomery dosť pochopiteľné, prikývne. Mnohí žijú na úrovni životného minima, uzatvárajú sa do seba, nemajú záujem o to, čo sa robí v spoločnosti, lebo spoločnosť nejaví záujem o nich. Napokon, je to zjavné aj z účasti na parlamentných voľbách. Prečo sa však pozornosť štátu tak málo sústreďuje aj na ozajstné potreby občanov? Starosta vyslovil to, čo si možno dve tretiny jeho kolegov síce myslia, no neodvážia sa to povedať nahlas: príliš často sa menia vlády, pričasto sa menia poslanci vyšších územných celkov, vedúci funkcionári, a na dôležité riadiace posty neprichádzajú vždy fundovaní ľudia. On sám nepovažuje za správne ani to, že sa v systéme znížil počet poslancov. Prácu obecných zastupiteľstiev navyše komplikuje aj ich pracovné zaneprázdnenie. Podľa zákona sú síce zamestnávatelia povinní ich na plnenie poslaneckých povinností uvoľniť, ale prax je iná. Raz, dvakrát zamestnávateľ poslanca pustí, ale tretíkrát mu povie, že stačilo. Buď bude robiť, alebo poslancovať. Skúste si tipnúť, čo si vyberie. Lobing Takzvaný zdravý sedliacky rozum, ale aj viacerí funkcionári obcí potvrdzujú, že pre mestá a obce je dobré, ak sú poslancami ľudia s dobrým postavením a nezanedbateľným vplyvom. To bolo užitočné vždy, veď rodáci si za každej vlády našli spôsob, ako nasmerovať tok peňazí najmä do svojho kraja. V súčasnosti je však možnosť zabezpečovať pre obce či mestá financie alebo v ich prospech ovplyvňovať tvorbu zákonov otázkou bytia či nebytia ešte väčšmi. A ak sa nepodarí to, pomôže aj možnosť ovplyvniť cez silných poslancov nezodpovedné firmy či liknavosť byrokratov. Hoci – na pozadí argumentu, že všetky problémy vyrieši trh, ktorý funguje ako vítané zaklínadlo všade, kde sa treba zbaviť zodpovednosti, sa ani veľmi niet u koho dovolávať nápravy či spravodlivosti. Dovolené, žiaľ, aj v negatívnom zmysle slova, je všetko. Pravda, nie všetkým. Ľuďom na čele malých obcí, kde sú si všetci navzájom na očiach, sa, naopak, neodpustí zvyčajne nič, čo by urobili proti srsti občanov. A tak, zdôraznil starosta, musí byť ich najväčšou starosťou, aby boli občania spokojní.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama