Rasové zákonodarstvo za slovenského štátu

Pred niečo vyše šesťdesiatimi piatimi rokmi – 9. septembra 1941 – prijala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov, ktoré vošlo do dejín pod označením Židovský kódex a ktoré sa stalo jedným z najkrutejších...
Počet zobrazení: 2297
12-m.jpg

Pred niečo vyše šesťdesiatimi piatimi rokmi – 9. septembra 1941 – prijala vláda Slovenskej republiky nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov, ktoré vošlo do dejín pod označením Židovský kódex a ktoré sa stalo jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy. Roky 1938 – 1945 patrili medzi najdramatickejšie obdobia v dejinách slovenského národa. Je objektívnou skutočnosťou, že tento úsek našich národných dejín je hádam najviac poznačený deformovanou interpretáciou a zostáva aj naďalej arénou pokračujúcich súbojov historikov. Pri hodnotení politického režimu a etáp jeho vývoja treba hodnotiť aj fenomén – rasistické a antisemitské zákonodarstvo na Slovensku v rokoch 1938 až 1945. Slovenský štát vznikol pod tlakom, ale aj s podporou nacistického Nemecka a následne bol neoddeliteľne spojený s osudom svojho protektora. Politický režim a celý systém štátu bol vedome budovaný na autoritatívnych princípoch, mal totalitný charakter s výraznými fašistickými prvkami, sprevádzaný však niektorými slovenskými osobitosťami. Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. – Ústava – ktorej úvodné vyhlásenie vychádzalo z kresťanského vierovyznania a všetku moc a právo odvodzovala od Boha, mala programovo protižidovské ustanovenia a odoprela Židom životnú ochranu. Znamenalo to postavenie židovského náboženstva nielen do subordinácie voči kresťanskému náboženstvu, ale priamo to viedlo k jeho postaveniu do mimoústavného a v extrémnych prípadoch do protiústavného postavenia. Rasové zákonodarstvo – etapy vývinu Politická reprezetnácia HSĽS začala realizovať závažné protidemokratické kroky hneď po svojom nástupe k moci 6. októbra 1938. Okamžite sa pokúsila vyradiť politickú opozíciu z politického, hospodárskeho a spoločenského života a súčasne s tým začala konkretizovať aj protižidovskú politiku. Antisemitizmus sa stal súčasťou oficiálnej doktríny vlády a režimu od vyhlásenia samostatného slovenského štátu v marci 1939. Pri riešení židovskej otázky možno zaznamenať tri základné etapy: 1. od vzniku slovenského štátu v marci 1939 do rokovaní v Salzburgu (júl 1940), 2. od jesene 1940 do jesene 1941 a 3. po vypuknutí SNP. Uvedeným trom etapám predchádzal akýsi prológ – obdobie autonómie Slovenska. Jednotlivé etapy sa markantne odrazili v normotvorbe orgánov štátu a dôležité miesto zaujali ako nesporná črta fašizácie právneho systému. Ťažisko protižidovskej normotvorby spadá do obdobia rokov 1939 – 1942. Rasové zákonodarstvo tvorí osobitný komplex zákonodarstva Slovenskej republiky, na základe ktorého bolo židovské obyvateľstvo vyčlenené ako rasovo odlišná skupina. Dôsledkom bolo ich nerovnoprávne a nepriaznivé postavenie v spoločnosti, čo malo negatívny dosah na možnosť zachovania ľudskej dôstojnosti i samého života. Bezuzdnej perzekúcii bolo vystavených vyše 90-tisíc slovenských občanov, ktorých klérofašistický režim pozbavil všetkých občianskych práv i majetku. Viac ako dve tretiny z nich bolo vysťahovaných mimo územia Slovenska a drvivá väčšina z nich zahynula. Protižidovská normotvorba je obsiahla a zahŕňa rôzne formy právnych noriem: ústavné zákony, zákony, vládne nariadenia so silou zákona, vládne nariadenia, vyhlášky a nariadenia ministrov a centrálnych orgánov. Početnú skupinu tvoria normy nižších orgánov štátnej moci a správy – župných a okresných úradov a notariátov. Pokiaľ ide o kvantitu, zaznamenávame 117 právnych noriem publikovaných v Slovenskom zákonníku, 187 noriem v Úradných novinách a 11 protižidovských noriem publikovaných vo Vestníku verejnej správy vnútornej z roku 1940. Bola to doslova inflácia noriem, ktorá korešpondovala s iniciatívou jednotlivých orgánov pri riešení židovskej otázky a súčasne odzrkadľovala vnútorný zápas skupín vo vedení štátu o mocenský vplyv, a to Tisovej skupiny s ideologickou orientáciou na politický klerikalizmus a Tukovej skupiny reprezentantov nacistického typu. Podstatou a určitým spájajúcim motívom protižidovskej normotvorby bolo úsilie vylúčiť židovských občanov z hospodárskeho života, siahnuť na podstatnú časť ich majetku a uprieť im aj slobodné povolania. Realizácia protižidovskej normotvorby sa začala krátko po 14. marci 1939, keď mesiac po vzniku štátu bola vydaná zásadná protižidovská právna norma – vládne nariadenie č. 63 Sl. z. z 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu ŽID a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach. § 1 vymedzil pojem „Žid“ prioritne alebo prevažne podľa náboženského kritéria. Podľa oficiálnej štatistiky počet Židov dosahoval na vtedajšom území Slovenska 88 958 osôb. V dôsledku protižidovských opatrení k 15. decembra 1940 legálne a ilegálne opustilo územie Slovenska 11 042 židovských občanov. Arizácia Jednou z hlavných úloh riešenia židovskej otázky bolo získanie židovského majetku. Začal sa proces arizácie. Arizácia obchodov, živností a remesiel prebiehala v ovzduší korupcie, vydierania a zákulisného konkurenčného boja jednotlivcov a záujmových skupín. Dokonca roku 1941 sa zlikvidovalo asi 10 000 židovských podnikov. Majetkovoprávne postavenie židov bolo obmedzené aj v poľnohospodárstve. Na základe vládneho nariadenia č. 147 Sl. z. z 21. júna 1939 bol vykonaný súpis poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve židov. Prihlásilo sa 4 407 židovských vlastníkov pôdy, ktorí priznali 44 370 hektárov poľnohospodárskej a 57 039 hektárov lesnej pôdy. Majetok židovských občanov predstavoval približne 4,5 miliardy korún. Základného ľudského práva a slobody, vlastníctva a vlastníckeho práva boli Židia pozbavení z hľadiska možností nadobúdať vecné práva k nehnuteľnostiam a boli zrušené základné dimenzie ich práv slobodne nakladať so svojím majetkom a slobodne ho užívať. Vyvrcholenie a dokončenie opatrení na prevod židovského majetku do árijských však predstavovalo ustanovenie § 3 ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z., podľa ktorého majetok vysťahovaných Židov, resp. tých, ktorí územie štátu opustili, prepadol v prospech štátu. Spoločenská degradácia Židov Rozsiahlu oblasť perzekúcie tvorí vylučovanie z povolania, obmedzovanie občianskych a ľudských práv a spoločenská degradácia. Súčasťou protižidovských opatrení bolo usmernenie počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach (verejný notár, redaktor, advokát, lekár, umelecká činnosť). Riešenie židovskej otázky podnietilo vylúčenie Židov z verejných služieb, nesmeli byť ustanovení za znalcov, odhadcov, tlmočníkov, sudcov – laikov či funkcionárov akýchkoľvek korporácií, základín a ústavov. Židia nemali volebné právo, neboli voliteľní do Snemu, nemohli byť funkcionármi štátu, dôstojníkmi a poddôstojníkmi. Závažné a tvrdé opatrenia, porušovanie občianskych práv a slobôd garantovaných ústavou zasiahlo aj oblasť školstva a vzdelávania. Ministerstvo školstva v auguste 1940 nariadilo vylúčenie Židov zo všetkých škôl, okrem škôl ľudových, a zákaz ich súkromného vyučovania. Zo školstva odstránilo 126 učiteľov. Slovensko sa v právnej subjektivite tejto rasovo určenej komunity dostalo pod úroveň tereziánskej školskej reformy Ratio educationis z roku 1777. V oblasti spoločenského postavenia znamenala protižidovská normotvroba popretie základných práv a slobôd a vytlačenie tejto časti obyvateľstva na okraj spoločnosti. Po salzburských rokovaniach sa spoločenská degradácia židovskej komunity výrazne prehĺbila, zreteľnejšie sa začali prejavovať rasistické motívy v ľudáckom antisemitizme, v propagande i v konkrétnych opatreniach. Napríklad vylúčenie Židov z oprávnení viesť motorové vozidlo, zhabanie rozhlasových prijímačov, odobratie poľovníckych lístkov a povolenia držať zbrane a výbušniny, zákaz loviť ryby. Početná skupina vyhlášok a nariadení vydaná na obmedzenie prístupu Židov na verejné miesta (napr. zákaz prístupu na trhoviská, do kaviarní, zákaz návštevy kúpeľov, parkov, športových podnikov a pod.), zákaz pobytu v určitých častiach obcí, mať v držbe a používať telefónny prístroj atď. Za mimoriadne potupné možno považovať povinné označenie každej židovskej osoby bez ohľadu na pohlavie a vek na ulici a verejne prístupných miestach (páska žltej farby, židovská hviezda). Obmedzenia sa týkali aj listového tajomstva, spolkového zhromažďovacieho práva, slobody tlače i kultových vecí. Kódex zakazoval uzavrieť manželstvo medzi Židom a Nežidom i mimomanželský styk medzi týmito skupinami. Bol vydaný zákaz prijímania nežidovských osôb do židovských nemocníc a liečebných ústavov. Nacistické zákonodarstvo – zdroj inšpirácie Kvalitatívny zlom v riešení židovskej otázky nastal v rokoch 1941 – 1942, keď dosiahol vrchol a odrazilo sa to aj v oficiálnom prijatí a uplatnení zásad biologického rasizmu voči židovským občanov, čo sa zakotvilo v Židovskom kódexe. Po salzburských rokovaniach v júli 1940 prichádza na Slovensko poradca (beráter) pre židovskú otázku Dieter Wisliczeny. Proces vyraďovania Židov z hospodárskeho a sociálneho života nadobudol systematický a radikálny charakter. Po návrate zo salzburských rokovaní V. Tuka vyhlásil, že na Slovensku začína éra národného socializmu. Pri riešení tzv. židovskej otázky sa tento prístup najdôslednejšie uplatnil prijatím rasového princípu. Základy položil splnomocňovací zákon č. 210 Sl. z z 3. septembra 1940, ktorý umožnil vláde v časovom rozsahu jedného roka vydať všetky protižidovské opatrenia vo forme nariadení, resp. nariadení so silou zákona. Od 11. septembra 1940 do 11. septembra 1941 vyšli všetky protižidovské opatrenia na základe ústavného zákona č. 210/1940 Sl. z. ako tzv. Židovský kódex. Židovský kódex – vzor pre Európu V atmosfére vybičovanej protižidovskej nenávisti začala vláda po udelení plnej moci snemom vypracúvať rozsiahle nariadenie, ktoré malo definitívne kodifikovať hospodárske, občianske, politické a spoločenské postavenie židovskej komunity v Slovenskej republike. Vláda splnila svoju úlohu na deň presne podľa daného splnomocnenia. Dňa 9. septembra 1941, presne v deň termínu stanoveného ústavným zákonom, vydáva nariadenie č. 198 Sl. z. o právnom postavení Židov, ktoré nadobudlo platnosť 10. septembra 1941. Nariadenie sa stalo jedným z najkrutejších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy. Židovský kódex s 270 paragrafmi obsahoval komplexne všetky predpisy týkajúce sa židovskej otázky. Vnútorne sa člení na: 1. Všeobecné ustanovenia, ktoré obsahujú vymedzenie pojmu „Žid“ na rasovom princípe a zavedenie nového pojmu „židovský miešanec“. 2. 12 častí, ktoré riešenia konkrétne otázky života a postavenia židovských občanov. Židovský kódex bol kódexom systematickej, ucelenej a cieľavedome uzákonenej bezprávnosti, zameranej na úplnú negáciu spôsobilosti na práva Židov, úplné popretie ich právnej osobnosti. Vychádzal nie z ustanovenia, že spôsobilosť na práva, súhrn základných ľudských práv je priznanou kategóriou (vrodenou), rozumom poznateľnou, že sú to práva neodňateľné, nezrušiteľné, nescudziteľné a neprevoditeľné, ale z toho, že tieto práva môže štát svojimi mocenskými zásahmi negovať a konfesijne vybranú kategóriu obyvateľstva môže postaviť na úroveň nevoľníkov a otrokov. Pri vymedzení pojmu Žid sa v Židovskom kódexe vychádzalo z uplatnenia zásad biologického rasizmu. V nariadení č. 198 Sl. z. zo dňa 9. septembra sa v § 1 uvádza: „(1) Za Žida podľa tohoto nariadenia sa bez ohľadu na pohlavie pokladá: a) kto pochádza najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov, b) židovský miešanec, ktorý pochádza od dvoch podľa rasy židovských starých rodičov (§ 2, písm. a), ak 1. dňa 20. apríla 1939 bol alebo po tomto dni sa stal príslušníkom izraelitského (židovského) vyznania, 2. po 20. apríli 1939 vstúpil do manželstva so Židom (písm. a), 3. pochádza z manželstva so Židom (písm. a) uzavretého po 20. apríli 1939. 4. pochádza z nemanželského styku so Židom (písm. a) a narodil sa ako nemanželské dieťa po 20. februári 1940. (2) Za židovského starého rodiča podľa rasy v zmysle ustanovení tohoto nariadenia sa má pokladať ten, kto patril k izraelitskému (židovskému vyznaniu).“ Predstavitelia režimu, ale aj nacisti v zahraničí vítali a chválili protižidovské zákonodarstvo a obzvlášť kódex. Ľudové noviny privítali kódex titulkom „Naše zákony vzorom pre celú Európu“, denník Gardista dokladal, že rozhodnosť slovenského národa svoju odmenu dostane, Völkischer Beobachter napísal: „Norimberské zákony na Slovensku“ a zdôraznil, že pre „ostatné juhovýchodné európske štáty je príkladom vo svojej konzekventnosti a dôslednosti.“ Po prijatí kódexu sa vystupňovalo ťaženie proti židovskej komunite ako rasovo vyčlenenej skupine s ťažiskom na policajno-bezpečnostné opatrenia. „Konečné riešenie“ židovskej otázky znamenalo vysťahovanie desaťtisícov židovských občanov Slovenskej republiky mimo územia vlastného štátu. Teraz už nešlo len o snahu vylúčiť Židov z hospodárskeho, sociálneho a verejného života, ale o odstránenie Židov zo Slovenska vôbec. Prípravnú fázu tvorili predchádzajúce opatrenia, ekonomické zničenie židovských občanov, spoločenská degradácia, sústreďovanie do vyhradených ulíc, presúvanie z dedín a miest do ubytovacích stredísk a pracovných táborov a zákaz voľného pohybu. Slovenské protižidovské zákonodarstvo bolo v rozpore s právom, s právnym vedomím civilizovaných národov sveta, pretože podľa preambuly Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej v roku 1948 „zneuznanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedli k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva“. Napriek systematickému krutému prenasledovaniu sa zachránila malá časť Židov vďaka Slovákom, a to i za cenu ohrozenia vlastných životov, osobnej slobody, čo je dôkazom, že právne vedomie slovenských občanov a normotvorba ľudáckeho režimu vojnového slovenského štátu neboli v súlade a že právne vedomie významnej časti národa uznávalo právo na život, slobodu, majetok, politické a sociálno-ekonomické práva svojich židovských spoluobčanov, že uznávalo a rešpektovalo ich prirodzenú uznanú právnu osobnosť. Príspevok bol uverejnený v časopise Prometheus č. 4/2006

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984