Týraným ženám štát nevenuje pozornosť
Katarína Farkašová, riaditeľka Aliancie žien Slovenska Aliancia žien Slovenska sa od svojho vzniku zameriava na práva žien. Vznikla v januári roku 1994 a jej prvým projektom bol sociologický prieskum o situácii žien, prvý svojho druhu nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Zameranie práce Aliancie určujú tri najmarkantnejšie porušovania ženských práv: domáce, resp. rodovo podmienené násilie, obchod so ženami a nútená prostitúcia, reprodukčné práva a právo ženy rozhodovať o tom, koľko a kedy sa jej má narodiť detí. S hosťom Slova sa zhovára Zuzana Maďarová V súčasnosti sa veľa diskutuje o financovaní mimovládnych organizácií. Ako je na tom Aliancia žien? - Zle. Napríklad náš trvalý projekt Krízové centrum pre obete domáceho násilia, resp. násilia na ženách alebo násilia v párových vzťahoch je financovaný už len z peňazí samosprávneho kraja. A aj to len minimálnou sumou. Nepodarilo sa nám na tento projekt zohnať iné peniaze a len tvrdohlavo dúfame, že si nás všimne nejaký veľký domáci sponzor (zatiaľ si nás všimla len podnikateľka Oľga Valková), ktorému bude ležať na srdci fakt, že tzv. domáce násilie je jednou z najrozšírenejších trestných činností a mimoriadne závažným porušovaním ľudských práv s ničivým dosahom na široké okolie, a to na niekoľko generácií. A ako teda riešite nedostatok peňazí na vaše projekty? - Jednoducho prácu nazveme „dobrovoľnícka činnosť“. Nemôžeme prestať, lebo číslo na linku SOS sa už za tie roky fungovania notoricky objavuje v médiách a je dokonca na každej policajnej stanici, takže ju nemôžeme vypnúť. Aj keby sme naozaj nemali ani korunu, musíme fungovať ďalej. Teraz sa diskutuje najmä o veľkom význame tzv. dvojpercentnej dane pre mimovládne organizácie... - Dostávame aj peniaze od daňových poplatníčok a poplatníkov v rámci dvojpercentnej dane a máme z nich obrovskú radosť, pretože predstavujú skutočný záujem verejnosti o našu prácu. Ale nie je to nejaká veľká suma. Je to tak trochu zvláštne: ženských organizácií je pomaly viac ako žien, ktoré sú aktívne – každá sme aspoň v troch, ja osobne v siedmich organizáciách. Lenže aj tak nestíhame alebo stíhame stále s odretým nosom. Práce pribúda, ale peňazí niet a veľké organizácie, ktoré nás kedysi podporovali v dobrých projektoch, sú už kdesi v Uzbekistane s presvedčením, že tu je všetko v poriadku. A čo peniaze z eurofondov? - Nepodarilo sa nám zapojiť sa s projektom do Iniciatívy Spoločenstva EQUAL, resp. zo zadania sa nám zdalo, že sa doňho nezmestíme. Potom sme zistili, že všetky iné organizácie tam prihlasovali projekty a peniaze dostali. Na druhej strane vidíme, ako s tým teraz bojujú, takže nevieme, či si nemáme aj gratulovať, že sme vtedy tak skromne „cukli“. Výsledok je však ten, že sme na tom finančne veľmi zle. Ako si plánujete nedostatok financií nahradiť? - Ešte stále čakáme na rozhodnutia grantových komisií o viacerých našich projektoch a keďže sme získali akreditáciu Ministerstva školstva SR na vzdelávanie v problematike tzv. domáceho násilia, ale aj obchodovania s ľuďmi, tak by sme chceli ponúknuť akreditované školenie štátnej správe. V akej oblasti vzdelávania máte tú akreditáciu? - Ako jediné sme od ministerstva školstva získali akreditáciu na vzdelávanie o obchodovaní s ľuďmi. Pre činnosť v tejto oblasti sme založili „dcérsku“ organizáciu Cesta späť, čo je parafráza názvu medzinárodnej siete najmä východoeurópskych organizácií La Strada, čo znamená cesta. Nám sa, napriek trom rokom spolupráce s poľskou a českou La Stradou, nepodarilo stať sa priamo súčasťou tejto siete, pretože už je uzavretá, a vlastne teraz tiež lapá po dychu a zháňa peniaze. Aspoň v názve Cesta späť sme vyjadrili fakt, že sa pripájame k spôsobu práce, ktorý vychádza z medzinárodných štandardov a dáva na prvé miesto starostlivosť o človeka, ktorý sa stal obeťou obchodovania. Toto je téma, ktorú väčšina verejnosti vníma najmä cez bulvárom spracované príbehy. Ako ju však vidia ľudia ako vy, ktorí sa jej venujete seriózne? - Napriek tomu, že sme sa stali súčasťou Európskej únie a téma obchodovania s ľuďmi nás dobieha, záujem slovenskej vlády nevidíme. Skončilo sa to tak, ako s mnohými inými témami – síce sa schvália a podpíšu medzinárodné dokumenty a Slovensko sa k všeličomu zaviaže, stále je tu nedôvera štátu k mimovládnym organizáciám. Pričom v prípade obchodovania s ľuďmi zohrávajú nezávislé mimovládne organizácie všade na svete nezastupiteľnú úlohu. U nás však ministerstvo vnútra, ktoré je hlavným garantom ďalšieho spracúvania tejto problematiky, zatiaľ spolupracuje len s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (IOM). Hoci aj pri vypracúvaní Národného akčného plánu dostalo ministerstvo vnútra od Aliancie žien množstvo podkladov, materiálov, analýz vychádzajúcich z našej praxe a špecifického know-how, ako aj naše preklady iných národných akčných plánov. O skutočnom dianí okolo slovenského akčného plánu sa dozvedáme skôr od zahraničných pozorovateľov, ktorí sa k nám chodia čudovať, prečo vláda nespolupracuje s autentickou mimovládnou organizáciou. Prečo kladiete taký dôraz na slovo autentickou? - Zdôrazňujem autentickou, pretože už neviem inak vyjadriť medzinárodnými štandardami požadovanú nezávislosť od štátu a požiadavku, aby sa organizácia venovala výlučne obchodovaniu s ľuďmi, a nie súčasne iným témam. My sme tieto štandardy vzali vážne a pokiaľ viem, zatiaľ ako jediná organizácia. Navyše sa hrdíme spolupracovníčkami a spolupracovníkmi, odborne vzdelávanými viacero rokov. A ešte máme aj spomínanú akreditáciu na vzdelávanie ďalších ľudí. Ešte raz sa dotknem financií. Ako financujete túto nepochybne veľmi dôležitú činnosť, keď ste spomenuli, že aj La Strada má propblémy? - Táto dcérska organizácia zatiaľ nezískala žiaden grant, hoci sme skúšali všeličo. Našťastie, ešte máme nejaké želiezka v ohni, v najhoršom prípade nám ostáva odskúšaná „nútená dobrovoľnosť“. Takže sa Cesta späť zadarmo, resp. za naše súkromné peniaze stará o obete obchodovania. Ale tešíme sa, že niekomu občas pomôžeme a že občas niekoho za symbolický honorár školíme. Ako dlho vlastne Cesta späť funguje? - Teraz má už rok a pol. Chodí. A čomu konkrétne sa venuje v súčasnosti? - Máme non-stop Linku SOS, informácie o nej sme na letáčikoch v slovenčine rozposlali do všetkých organizácií, ktoré pomáhajú obetiam obchodu v Európe. Preto ak tam majú niekoho zo Slovenska, dajú jej alebo jemu na nás kontakt. S mnohými organizáciami permanentne komunikujeme, informujeme sa navzájom, zúčastňujeme sa na spoločných stretnutiach, a keď sa zjaví niekto, kto naozaj potrebuje pomoc, kontaktujú nás. Každý prípad je veľmi individuálny: najskôr osobu prevezmeme od spolupracujúcej organizácie vonku a poskytujeme to, čo potrebuje, tzn. od chráneného ubytovania – nie síce v našom zariadení, ale v rámci našej siete spolupracujúcich organizácií – od poskytovania sociálno-právneho poradenstva po psychologickú, psychoterapeutickú pomoc atď., hoci zatiaľ nie sme schopné poskytnúť všetko, čo dáva La Strada (napríklad vreckové). Tam na základe systému chráneného svedka, teda faktu, že obeť je ochotná spolupracovať s políciou a ochotná svedčiť, dostáva svedkyňa či svedok špeciálnu podporu. Financovanie ide cez ministerstvo vnútra a pomáha aj OSN. Vrátim sa ešte k problematike domáceho násilia, ktorým sme rozhovor začali. Pokračujete v projekte vzdelávania budúcich právničiek a právnikov na Trnavskej univerzite? - Kvôli prázdninám sme tento projekt, ktorý sa volá Klinika domáceho násilia, prerušili. Študenti to majú ako povinne voliteľný predmet. Učíme tam už štvrtý rok, vlastne teraz bude piaty. Nezaregistrovali ste za ten čas záujem aj zo strany iných univerzít alebo právnických fakúlt? - Nemyslím si ani dnes po kampani Piata žena a po tom, čo sme zmenili zákony, že by táto téma právnické školy veľmi zaujímala. Skôr by ju boli ochotné pasívne prijať ako aktívne zháňať. Skúsime. A ako ste sa dostali do Trnavy? - Na Trnavskej univerzite sa dali s podporou Nadácie otvorenej spoločnosti dokopy tri organizácie, ktoré sa o takéto vzdelávanie zaujímali už dávnejšie: Občan a demokracia, Úrad vysokého komisára pre utečencov a Aliancia žien. Založili sme organizáciu Právna klinika Trnavskej univerzity a poskytujeme študentkám a študentom možnosť výberu z troch predmetov – azylové právo, street-law a právo súvisiace s domácim násilím. Zatiaľ sme mali každý rok 12 až 20 študentiek a študentov, ktorí mali najprv jeden semester teoretickú časť a druhý semester prácu s klientkami, s ktorými sa stretávajú u nás. Preto sme jedna z mála organizácií, ktorá poskytuje veľmi dobré právne poradenstvo a pomoc. Spolupracujeme aj s Centrom právnej pomoci, kde sú tiež naše bývalé študentky a študenti. Veľmi sa tešíme, že vzniklo, lebo je veľmi potrebné, ale aj preto, lebo sa v ňom môžu uplatniť úžasní ľudia. Okrem toho, že sú to vynikajúci právnici a právničky, majú blízko k ľudským právam a cítia sa tu zrejme lepšie ako v ziskovom sektore. Vy už ste vlastne školili v tejto problematike aj vyštudované právničky a právnikov... - To bolo ešte pred desiatimi rokmi v projekte s názvom AdvoCats. A už to nerobíte? - Momentálne nie. Nedávno, keď som sumarizovala naše projekty pre ministerstvo práce, uvedomila som si, že by bolo treba znova spraviť niečo podobné. V AdvoCats išlo o prvé právničky, ktoré dostali vzdelanie v rodovej problematike, takže potom mohli analyzovať našu legislatívu. Podľa toho sme potom pripravili aj novely zákonov proti domácemu násiliu, ktoré sú v platnosti od roku 2002. Vďaka kampani Piata žena a našej následnej stratégii za ne zo 118 poslancov hlasovalo 115 a len traja mali odvahu zdržať sa hlasovania. Tieto zákony sú teraz skoro také dobré ako rakúska legislatíva, ktorá je ešte stále najlepšia v Európe. Ak sú „skoro tak dobré“, čo nám ešte chýba? - Chýba nám len zákon o policajnom zbore. Podľa neho by policajtky a policajti mohli neodkladne vykázať násilníka z miesta, kde pácha násilie. Určitú dobu by sa tam nesmel zjaviť a je jedno, či ide o jeho vlastný byt alebo dom. Je to fantastický zákon, presne nasmerovaný v prospech obetí. Dnes to u nás funguje naopak – keď nejaký násilník začne niekde vonku vystrájať, polícia ho vezme a dovedie ho domov, čo je absurdná situácia. Pripravili sme aj novelu tohto zákona, predložili sme ho aj s dôvodovou správou na Policajné prezídium už takmer pred rokom, ale je tam ticho. Ale pre policajný zbor ste školenia robili... - Ide o projekt, ktorý sme vlastne stále nedokončili a neviem, či ho vôbec ešte dokončíme. Vyškolili sme ľudí z jednotlivých profesií prichádzajúcich do styku s obeťami násilia. Dostali základné informácie o tom, čo je domáce násilie, resp. násilie na ženách, a potom sme najlepšie absolventky a absolventov posadili za okrúhly stôl. Rozprávali, čo je v ich profesii zlé, alebo naopak dobré, kde sú rezervy a čo by potrebovali od ostatných. Je to aj spísané, ale stroskotalo to na spolupráci s inými organizáciami, ktoré dodnes neboli schopné svoju časť na projekte dotiahnuť. Mohla byť na svete celkom zaujímavá brožúra o týchto profesiách, no dnes už je to možno zastarané. A čo je s projektom Štandardy poskytovania služieb týraným ženám, ktorý mal zaviesť úspešné modely poskytovania služieb pre týrané ženy a ich deti v našom prostredí? - Naše odborníčky sa zúčastnili na ich tvorbe, resp. overovaní v slovenských podmienkach. Odporúčania štandardov sa predložili ministerstvu práce, ktoré by malo byť garantom služieb pre obete tzv. domáceho násilia. Je dôležité, že máme čierne na bielom, čo by tento štát mal zabezpečovať. V čom posúvajú alebo menia vypracované štandardy prácu s týranými ženami? - Boli konečne pomenované a prediskutované s odborníčkami, ktoré s násilím priamo pracujú. Ide o potreby a kompetencie pri poskytovaní pomoci ľuďom postihnutým násilím, majú zohľadňovať ich špecifickú situáciu a zákonitosti, ktoré prebiehajú v násilných vzťahoch. Títo ľudia majú veľmi špecifické potreby a priority. Od toho sa odvíjajú európske normy o počte azylových domov či lôžok a o počte a pripravenosti asistujúcich pracovníčok a pracovníkov. Náš štát im zatiaľ nevenoval nijakú pozornosť.
