Minimálna mzda: fakty namiesto mýtov

Slovenské médiá sú plné rozprávok o tom, ako minimálna mzda spôsobuje nezamestnanosť. Tento mýtus pritom nestojí na žiadnych dôkazoch. Naopak, realita potvrdzuje, že vyššia minimálna mzda motivuje ľudí pracovať. Minimálna mzda sa pod tlakom odborov zvyšovala aj v predošlých rokoch – a predsa sa Dzurindova vláda každý štvrťrok chválila nižšou nezamestnanosťou. Odborníčka na minimálnu mzdu Margita Barošová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny už pred rokmi upozornila na falošnosť argumentácie, že 10-percentný rast minimálnej mzdy znamená 2-percentný pokles zamestnanosti. Preto smiešne vyznieva strašenie Juraja Borgulu z lobistickej skupiny Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ), že terajšie zvýšenie minimálnej mzdy na 7 600 Sk môže ohroziť asi 10-tisíc pracovných miest v malých firmách. Brzda technologickej modernizácie Nízka mzda naopak ľudí odrádza, lebo náklady s cestou do práce bývajú vyššie ako rozdiel medzi sociálnou dávkou a platom. Priškrtenie sociálnych príspevkov síce tento rozdiel môže zväčšiť, ale v chudobnom regióne pracovné miesta nevytvorí, iba pracujúcich ľudí dostáva do chudoby. Zvýšenie minimálnej mzdy však prinúti zamestnávateľov znížiť čiernu prácu a prestať vyplácať zamestnancom k minimálnej mzde peniaze v hotovosti. Obmedzí sa tým prax, pri ktorej zamestnancov ukracujú na nemocenských a dôchodkových dávkach a verejné sociálne fondy zase o príjem. Nízke minimálne mzdy nenútia nahrádzať slabo platenú prácu modernými technológiami či zavádzať moderné a flexibilné manažérske postupy, a tak konzervujú nízku produktivitu práce. Firmy sa preto stávajú konkurencieschopnými bez modernizácie. Zamestnanci sú potom často vystavení nevhodným podmienkam z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia, lebo je lacnejšie zamestnať pár ľudí za žobrácku mzdu, než kúpiť nové stroje. Dogmatickí prívrženci liberálnych ekonomických poučiek odmietajú aj dočasnú pomoc podnikaniu, ktoré sa dostalo do prechodných ťažkostí, hoci štát to môže stáť menej, než platiť prepusteným ľuďom sociálne dávky. Ale ak treba nechať trh, aby podnikanie neschopné prežitia vyradil z hry, potom to platí aj o firmách, ktoré nie sú schopné platiť zamestnancom aspoň minimálnu mzdu, uhradiť ich náklady na pracovnú silu alebo ich nahradiť technikou. Krívajúca trhová analógia Zamestnávatelia tvrdia, že máme jedny z najnižších miezd v Európe pre nízku produktivitu práce. Nie je to pravda. Zatiaľ čo produktivita práce u nás dosahuje 54 percent priemeru EÚ, cena práce predstavuje iba jednu sedminu. Je logické očakávať, že tieto nožnice sa budú zatvárať rýchlejším rastom miezd, ale v histórii samostatného Slovenska sa to stalo len dvakrát, vždy v predvolebnom roku. Ešte dlho zostane v pamäti predvolebný sľub Mikuláša Dzurindu o dvojnásobných platoch (reálnych i nominálnych, ako tvrdil), ktorý nesplnil ani po ôsmich rokoch. Vtedy sa odvolával na tím 26 renomovaných odborníkov, ktorých analýzy poukazovali na neudržateľne nízke mzdy a ich neporovnateľne nižší rast ako v Česku i ďalších susedných krajinách. Keď sa potom už ako premiér Dzurinda vyhováral, že vláda neurčuje mzdy, zabudol, že má nástroj na ich ovplyvňovanie: minimálnu mzdu. Zákonník práce totiž stanovuje povinnosť nielen vyplatiť v najnižšej pracovnej triede minimálnu mzdu, ale pracovníkom v najvyššej jej dvojnásobok. Aj vláda teda môže vytvárať tlak na vyššiu dynamiku rastu miezd a pri vysokom raste HDP je naň aj väčší priestor. Pri akejkoľvek komodite sa poukazuje na ceny v susedných krajinách a EÚ, aj platy manažérov či politikov sa bežne porovnávajú s EÚ. Prečo nie cena práce obyčajných ľudí? Kríva argument podnikateľov a niektorých teoretikov, že cenu práce utvorí trh. V krajine a v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou nie je postavenie uchádzača o prácu a zamestnávateľa slobodné, dobrovoľnosť zmluvy ako podmienka fungujúceho trhu je iba teoretickou chimérou. Zamestnanci musia prijať každú prácu za akúkoľvek mzdu, dokonca je ich čoraz viac nútených stať sa formálnymi živnostníkmi, hoci sa tým dostávajú do ešte nevýhodnejšieho postavenia. Paradoxom je, že takýto „zamestnávateľ“, ktorý vlastne nikoho nezamestnáva, využíva ochranu zamestnávateľských organizácií i ostatné výhody, ktoré zamestnávateľom patria. Dotovať neúspešných podnikateľov? Proti (vyššej) minimálnej mzde sú väčšinou tí istí ľudia, ktorí za Dzurindovej vlády označovali Slovensko ako európskeho ekonomického tigra. Ak ním naozaj sme, tak by nemal byť problém zvýšiť minimálnu mzdu na úroveň, ktorá každému, kto pracuje, zaručí dôstojný život. Lebo minimálna mzda má zamestnancovi s najnižšou kvalifikáciou a výkonnosťou zabezpečiť určitý primeraný životný štandard. Dokonca aj SDKÚ-DS a teoretici, ktorí ju podporovali, si uvedomujú, že minimálna mzda, ktorú stanovili, nestačí uživiť zamestnaného pracovníka, takže navrhovali, aby štát (teda všetci daňoví poplatníci aj chudobní zamestnanci) doplácal podnikateľom, ktorí „nevládzu“ platiť čo len minimálne mzdy! V niektorých krajinách sa stanovuje minimálna mzda tak, aby zabezpečila slušný život aj s celou rodinou. U nás sa viaže len na zabezpečenie minimálnych potrieb jednotlivca. Tí, čo boli napríklad v Británii a pracovali tam za minimálnu mzdu, mohli z nej obedovať i večerať v reštaurácii. Komu chcú poskytovať služby a predávať výrobky podnikatelia, ktorí nechcú platiť ani minimálne mzdy? V zahraničí za minimálnu mzdu bojujú aj spotrebiteľské organizácie, aby ľudia mali na kvalitné potraviny. Väčšie regionálne rozdiely Neobstojí ani tvrdenie, že pre rozličné slovenské regióny či výrobné odvetvia nemôže platiť rovnaká minimálna mzda. Mala by byť totiž najspodnejšou hranicou, ktorú dokáže každý zamestnávateľ kdekoľvek na Slovensku v ktoromkoľvek odvetví za prácu zamestnancovi zaplatiť. Rozdielna minimálna mzda by prehlbovala regionálne rozdiely, navyše by zamestnávatelia mohli sídlo firmy špekulatívne presúvať do regiónu s najnižšími mzdami. Rozdiely v odvetviach majú odzrkadľovať v rezortných alebo podnikových kolektívnych zmluvách. Žiaľ, inštitút minimálnej mzdy neraz využívajú alebo zneužívajú aj zamestnávatelia v drahšej Bratislave. Preto sú proti vyššej minimálnej mzde dokonca aj predstavitelia automobilového priemyslu, hoci sa pýšia vyše dvojnásobkom priemerných miezd. Množstvo práce pritom presúvajú do satelitných organizácií, kde sa robí za nízke mzdy, a ešte aj „zamestnávajú“ ľudí cez rôznych sprostredkovateľov, ktorí im platia iba minimálne mzdy a u ktorých majú minimálnu pracovnoprávnu ochranu. Najskôr podrezali kolektívne vyjednávanie Je pravda, že ani vo všetkých krajinách EÚ nemajú zákonom stanovenú minimálnu mzdu. Lenže v nich sa mzdy dohodnú prevažne centrálnym kolektívnym vyjednávaním a sú záväzné pre celé odvetvia, pretože majú vysoký stupeň pokrytia zamestnancov kolektívnymi zmluvami a rešpektované silné odbory. Aj naši neoliberáli radi poukazujú na to, že slovenskí odborári sa priveľmi venujú veľkej politike (dožadujú sa zákonov, vyjednávajú celoštátne platnú minimálnu mzdu) na úkor „drobnej“ práce vo firmách. Najskôr sa pričinili o radikálne obmedzenie práv odborov a potom po nich pokrikujú, že slabo chránia zamestnancov. Nie zriedkavo zamestnávatelia na Slovensku robia všetko pre to, aby na ich pôde odbory nepôsobili. Najmä zamestnanci v malých alebo v nových podnikoch nemajú odvahu byť členmi odborov. A práve ich sa dotýkajú minimálne mzdy. Jeden človek si slušnú mzdu dohodne so zamestnávateľom veľmi ťažko. Potvrdzujú to aj výsledky prieskumu M. Barošovej: ani regionálne ani odvetvové aspekty nie sú najdôležitejšie. Minimálne mzdy najviac závisia od veľkosti firmy. Najmä spoločnosti do 10 a do 20 zamestnancov sú najcitlivejšie na stanovenie minimálnej mzdy bez ohľadu na región či odvetvie. Súčasne sú v týchto firmách najvyššie náklady práce. Takéto firmy sú rovnomerne rozložené po krajoch i po odvetviach. Platí to dokonca aj o textilnom, odevnom, kožiarskom a spotrebnom priemysle. Aj v nich sú ľudia s minimálnymi mzdami iba v najmenších firmách. Faktov o minimálnej mzde máme dosť. Ak sa pýtate, prečo potom väčší priestor dostávajú nepodložené mýty, vedzte, že práve preto, aby prekryli fakty, ktoré ich vyvracajú. Autor je ekonomický novinár