Reklama
Reklama

Úraz pamäti Hríba

Štefana Hríba pred časom postihla zaujímavá strata pamäti. Keďže niet pochýb, že ju len fingoval, patrí sa na ňu upozorniť. Tento muž totiž už roky zo seba robí stelesnenie novinárskych cností a patrí medzi tváre verejnoprávnej televízie.
Počet zobrazení: 745
2cb-m.jpg

Štefana Hríba pred časom postihla zaujímavá strata pamäti. Keďže niet pochýb, že ju len fingoval, patrí sa na ňu upozorniť. Tento muž totiž už roky zo seba robí stelesnenie novinárskych cností a patrí medzi tváre verejnoprávnej televízie. Rozhovor, ktorý pred časom urobil s Monikou Beňovou pre magazín Týždeň, ho však odhaľuje ako prízemného propagandistu, ktorému nerobí problém zamlčiavať nepríjemné skutočnosti. Veta na titulnej strane – Pomohla som kultu moci – na prvý pohľad sľubovala zaujímavú spoveď ženy, ktorá sa vo vysokých politických kruhoch pohybuje už bezmála 10 rokov. Lenže rozhovor sa dotýkal len posledných pár. Nie pre úsilie byť aktuálny, ale pre úsilie rozprávať sa o „kulte moci“ v Smere. Iné „kulty moci“, pri ktorých M. Beňová asistovala, „neohrozený kritik“ a „nositeľ hodnôt“ Š. Hríb pre istotu vynechal. V opačnom prípade by totiž jeho respondentka a teda aj útoky na Smer a R Fica stratili na dôveryhodnosti. Rozhovor je totiž „odhaľovaním“ všetkého zlého, čo sa v Smere v poslednom čase deje a vrcholí sugestívnou otázkou: „Z toho, čo nám hovoríte, vyplýva, že jeden z kultov moci ste práve vy pomohli vytvoriť.“ Nasleduje odpoveď: „Áno, pomohla som tomu...“ Ak je to pravda o Smere, potom M. Beňová nepomohla len Ficovmu kultu. Ako riaditeľka Rádia Koliba pomohla výdatne aj kultu moci Vladimíra Mečiara, o čom sa s ňou Hríb vôbec nezhováral. Nebola náhoda, že v roku 1998 dostala miesto na tribúne bombastického predvolebného snemu HZDS na trnavskom futbalovom štadióne a sedela len kúsok od šéfa hnutia. Určite tiež nebola náhoda, že hoci počas druhého volebného večera bola centrála HZDS pre novinárov takmer nedostupná, M. Beňová sa podľa svedkov v jej útrobách stretla s vysokými predstaviteľmi hnutia (okrem nej tam vtedy bol aj riaditeľ STV Kubiš). Ako je možné, že vtedy bola tak blízko V. Mečiarovi? Za aké služby si to napríklad na čele Rádia Koliba vyslúžila? Nakoľko už vtedy „pomáhala vytvoriť kult moci“, nakoľko jej prekážalo, že jedným z jeho hlavných strojcov bol Fedor Flašík? Žiadna z týchto zásadných otázok vo vzťahu Beňová – kult moci v rozhovore nepadla. M. Beňová a dokonca aj F. Flašík z neho vychádzajú ako chúďatká, obete. V iných prípadoch taký dôsledný Š. Hríb necháva bez odpovede aj ďalšie otázky. Napríklad, čo vlastne spôsobilo ten zásadný obrat v Beňovej názoroch na Fica a Smer. Odpoveď neponúka ani tvrdenie, že „zakladali sme ho [Smer] ako stredovú stranu, nepredpokladala som, že sa posunieme až tak doľava.“ Veď sám Hríb spochybňuje ľavicovosť politiky Smeru, keď pripomína zachovanie rovnej dane, nezdaňovania dividend, udržiavanie deficitu, hravo by teda mohol tento Beňovej argument vyvrátiť. Navyše v Slove 8. januára 2003 sama Beňová hovorí: „Sme iní ako čisto stredoví alebo stredopraví, a preto treba o tom začať normálne hovoriť.“ Dokonca vtedy posun Smeru doľava podporila: „Aj naša strana má stále hendikep, pretože do parlamentu sme vstupovali ako stredová strana, ktorá bola orientovaná skôr na pragmatizmus a racionalizmus. Teraz sa začíname stávať stranou, ktorá má atribúty alebo niektoré ideologické znaky. A to najmä tým, že sa osvojili nejaké hodnoty, a tie hodnoty sú vždy spojené s nejakou ideológiou.“ Štefan Hríb sa napokon „zabudol“ spýtať, prečo Beňovej neprekáža ani absurdné právo veta skupinky vybraných ľudí, čo je výsmechom straníckej demokracie, ani menovanie nižších funkcionárov, namiesto ich voľby. Š. Hríb sa jednoducho M. Beňovej nespýtal na nič, čo by spochybnilo jej „rozhorčenie“ nad „kultom moci“ R. Fica. Lebo tu vôbec nejde o Beňovú, o jej skúsenosti s „kultom moci“, o ich a jeho odhaľovanie a o kritický pohľad naň. Moderátor tej „najhlbokomyselnejšej“ diskusnej relácie verejnoprávnej televízie o spoločnosti a politike bez problémov urobil rozhovor, z ktorého priam kričí najprízemnejšie úsilie – zosmiešnenie ľavicovej strany. Š. Hríb ukazuje, ako sa správa neobjektívny a vrcholne zaujatý „novinár“, ktorý namiesto analýzy ponúka len stranícky angažovanú propagandu, navyše poplatnú momentálnym záujmom do autu odsunutej konzervatívnej pravice. Ak to niekto robí na stránkach komerčného magazínu, nech sa páči – ale potom sa už nemôže tváriť ako legitímny novinár verejnoprávnej televízie. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama