Sto dní v krivých zrkadlách
Vláda Roberta Fica má za sebou prvých sto dní, na ktorých je viac než to, čo sa naozaj udialo, zaujímavé ich hodnotenie v médiách a na tlačovkách opozície. Najpozoruhodnejší je pritom očividný rozpor medzi tým, čo si píšu novinári či „nezávislí analytici“, a verejnou mienkou. Zdá sa, že ľudí stále menej zaujíma, čo si o politike myslia žurnalisti a publicisti, lebo čoraz viac zisťujú, že tých nezaujíma, čo si myslia a ako žijú obyčajní ľudia. Ak by sme totiž vychádzali z hodnotení, ktoré sa objavovali v novinách a časopisoch či v rádiách a televíziách, museli by sme „trinásťnedelie“ Ficovej vlády považovať za katastrofu. Premiér však žiari spokojnosťou a to, že svoj kritický postoj k slovenským médiám nezmenil ani po príchode na úrad vlády, dokazuje, že si z mediálnej kritiky ťažkú hlavu nerobí. Populizmus na Ficov spôsob Z dlhodobého hľadiska to nie je celkom rozumný postoj. Nemusí sa s novinármi „bratríčkovať“, ako to svojho času robil Mikuláš Dzurinda – aby na nich neskôr hystericky zaútočil vždy, keď mu nešli poruke. Mohol by však byť aspoň zhovievavý a správať sa podľa Kristovej zásady – kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. R. Fico je v politike dosť dlho, aby vedel, ktorí novinári mu idú programovo po krku a s ktorými, napriek vecnej kritike, má zmysel komunikovať. Na druhej strane sa šéf Smeru nemýli v tom, že najpravdivejším vysvedčením jeho povolebného pôsobenia sú prieskumy volebných preferencií. Je evidentné, že nie jeho voliči či potenciálni voliči vypisujú do novín – lebo za tie vyše tri mesiace sociálni demokrati verných nielenže nestratili, ale získali ďalších. Kritici to nazývajú populizmom, ale čo je zlé na tom, že niekto plní svoj volebný program? Nikto nemôže tvrdiť, že ľudia volili Smer nevedomky, veď program (volebné sľuby) žiadnej zo strán nebol v médiách podrobený takej kritickej analýze (často iba kritike) ako v prípade Ficovej strany. Súčasná osobná popularita Roberta Fica i popularita jeho strany je teda výlučne výsledkom jeho povolebnej politiky. Médiá mu nepomáhajú a z objektívnych skutočností možno spomenúť iba medzinárodný ekonomický vývoj, nešťastnicu Hedvigu Malinovú a neočakávane teplé a suché babie leto. Predseda vlády sa rozhodol pre poriadnu dávku „populizmu“: urýchlene plní aspoň tie jednoduchšie predvolebné sľuby, má odvahu bojovať s energetickými monopolmi, nechce byť vydieraný podnikateľskými kruhmi a ohlásil šetrenie v štátnej správe. Dokonca si dovolil naplánovať niektoré vyššie sociálne výdavky pri dodržaní prísnejšej rozpočtovej disciplíny, než akú preukázali všetky doterajšie pravicové vlády, a je odhodlaný zaviesť euro v Miklošom stanovenom termíne. Odložené sľuby R. Fico prekvapil svojimi prvými stoma dňami podobne ako zostavením vlády s HZDS a najmä SNS. Až tak veľmi, že samozvaný líder pravicovej opozície nedokázal ponúknuť inú zásadnejšiu kritiku, len nedostatok ľavicovosti vo vládnej politike. Keby to hovoril niekto iný ako Mikuláš Dzurinda, dalo by sa to brať vážne, ale takto je to len smiešne a trápne priznanie, že opozícia nemá čo vláde vyčítať. Teda aspoň nič také, čo by väčšina občanom bola ochotná akceptovať. Smer totiž akoby porušil nepísané pravidlo, že najskôr sa robia nepopulárne opatrenia a na ozajstný populizmus prichádza čas až rok a pol pred voľbami, ako to dokonale predviedol Dzurindov kabinet. Môže to byť znamením, že Ficova strana chce byť kedykoľvek pripravená na nový volebný súboj, ale paradoxne za to možno vďačíme toľko kritizovanému spojenectvu s národniarmi. Premiér svojou politikou dokazuje, že táto vládna koalícia nepredstavuje nebezpečenstvo pre plnenie ľavicového programu, ba práve ona ho umožnila. To všetko neznamená, že by kabinet nebolo za čo kritizovať, hoci skôr by išlo o kritiku Smeru, než vládnej koalície. Je nepochopiteľné, prečo napríklad ustúpil od zdaňovania dividend, o ktorom hovoril do poslednej chvíle. Ani čachre s daňovým bonusom nie sú dostatočnou náhradou skutočnej milionárskej dane a už vôbec nesmerujú k zmene rovnej dane na progresívnu. Zásadné zmeny nespravodlivého dôchodkového systému sa zatiaľ scvrkli iba na jednu novelu z dielne Róberta Madeja, ktorá navyše pomôže dôchodkovým fondom, lebo skomplikuje presuny sporiteľov, čo zníži konkurenciu na trhu. A minister financií, ktorý k sebe povolal popredného Miklošovho poradcu, priam vyráža dych (hoci nielen tým). Všetko môže byť inak Ale to, čo všetci komentátori a hodnotitelia vlády ignorujú, je fakt, že nič z toho nevyvádza Ficových voličov z miery, a preto sa kritika „zľava“ vôbec neozýva. Po prvé je pravda, že na splnenie ďalších sľubov má premiér takmer celé volebné obdobie. Aj kritička Monika Beňová si myslí, že „keď budú peniaze chýbať, táto vláda nájde jediný spôsob riešenia, a tým bude zvýšenie daní.“ Odhliadnime od toho, že pani Beňová sa pod taký sľub osobne podpísala, keď ako podpredsedníčka podporila volebný program svojej strany, i od toho, že R. Fico už ukázal, že pozná aj iné spôsoby získania potrebných finančných zdrojov. Po druhé, predseda Smeru sa ukazuje ako šikovný stratég, keď prednostne rieši to, čo jeho voliči považujú za prioritné. To najdôležitejšie na hodnotení prvých sto dní akejkoľvek vlády je však skutočnosť, že ide skôr o slohové cvičenie, zapĺňanie stránok novín a časopisov, upútavanie pozornosti čitateľov, poslucháčov a divákov. Či sa to niekomu páči, či nie, v skutočnosti ide len o tradíciu, ktorá však na rozdiel od minulosti už nemá praktický význam. Ak je pravda, že zásady, princípy a hodnoty z politiky miznú, tak prvých, stredných a posledných sto dní každej vlády môže vyzerať úplne inak. Ak sme si zvykli, že ani písomné predvolebné sľuby nie sú pre politikov vážnym záväzkom, ešte menším ukazovateľom ich plánov a práce je prvých sto dní vo vláde. Napokon kauzy a závažné a dôvodné podozrenia, ktoré sa objavili na adresu ministrov Daniela Lipšica a Vladimíra Palka iba prednedávnom, najlepšie dokazujú, že na pravdivé zhodnotenie vlády príde čas až po jej odchode do opozície. A Robert Fico zatiaľ kráča opačným smerom. Autor je stály spolupracovník Slova
