Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Ako vzduch

V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve CCW nová kniha novinárky a spisovateľky Gabriely Rothmayerovej Naše reality šou.
Počet zobrazení: 959
16_Obalka Nase reality sou CMYK-m.jpg

V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve CCW nová kniha novinárky a spisovateľky Gabriely Rothmayerovej Naše reality šou. V súbore esejí zo stránok Parlamentného kuriéra či odvysielaných v Slovenskom rozhlase autorka reaguje na menej pôvabné stránky našej súčasnosti. Každodenné príbehy využíva na nekaždodenné zamyslenia. Jej oku neuniká chudoba ani smotánka, vysoká zahraničná politika ani nízke domáce kšefty, kultivovanosť skromných a nekultúrnosť „vznešených“. Z publikácie prinášame túto ukážku: Čím je pre nás práca? Možno kývnete rukou – Bože, aká ošúchaná otázka. Nuž áno, ten, kto prácu má, neverí, že by sa ho mohol dotýkať jej nedostatok. Práca je mu vzduchom. Ba kdesi hlboko v nás, tých „úspešnejších“, žije zakorenená predstava, že ten, kto chce, si prácu vždy nájde. Pod čiarou že sa ocitnú len ľudia nie celkom prispôsobiví, nie celkom usilovní, nie celkom hodnotní či rovno darebáci leniví. Pokúsim sa nabúrať túto predstavu. Podľa prognostikov nás čakajú časy, keď akékoľvek úsilie nájsť si prácu stane sa pre štyri pätiny ľudí absolútne márnym. Myslíte si, že fantazírujem? Odporúčam do pozornosti knihu dvoch nemeckých sociológov, Hansa-Petra Martina a Haralda Schumanna Die Globalisierungsfalle (Pasca globalizácie). V Nemecku vyšla v roku 1998, do slovenčiny ju zatiaľ nikto nepreložil – ale jej posolstvo je stále aktuálnejšie. Žiaľ. Európa má od osemdesiatych rokov strach a obavy z takzvanej dvojtretinovej spoločnosti. Dvojtretinová znamená, že pod čiaru do pásma ohrozených prepadne celá jedna tretina práceschopného obyvateľstva. (Na Slovensku sú regióny, kde je táto hrozba skutočnosťou.) No existuje prognóza, že sa do pásma chudoby prepadnú štyri pätiny ľudí. H.- P. Martin a H. Schumann ponúkajú správu zo stretnutia „globálneho mozgového trustu“, ktorý sa na konci septembra 1995 zišiel na pozvanie bývalého sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Mecenáši zo Spojených štátov zriadili Gorbačovovi nadačné sídlo v niekdajšom vojenskom areáli južne od Golden Gate, zvanom Presidio. Po skončení studenej vojny ho uvoľnili na civilné účely. Gorbačov si práve sem pozval päťsto popredných politikov, priemyselníkov, vedcov zo všetkých kontinentov, aby vytýčili cestu k novej civilizácii. Starí skúsení vládcovia planéty ako George Bush starší, George Schultz či Margaret Thatcherová sa tam stretli s novými vládcami planéty, napríklad so šéfom CNN Tedom Turnerom, či juhoázijským obchodným magnátom Washingtonom CyCipom. Spolu s celosvetovými veličinami ríše počítačov, profesormi ekonómie, obchodníkmi so Singapúru a Pekingu tri dni tam koncentrovali svoje duševné sily. A zazneli pozoruhodné fakty. Nazrime, ako na stretnutí predstavil svoju firmu John Gage, špičkový manažér severoamerického Sun Microsystems: „Každý z nás môže pracovať tak dlho, ako chce, pre ľudí zo zahraničia nepotrebujeme víza. Vlády a ich predpisy týkajúce sa práce a pracovných síl nemajú už žiaden zmysel. Momentálne najradšej zamestnávame schopné mozgy v Indii. Zo všetkých kútov sveta dostáva firma počítačovou sieťou žiadosti uchádzačov o zamestnanie, a to je pre ňu práve charakteristické. Pracovný pomer s našimi ľuďmi uzatvárame elektronicky, elektronicky odvedú potrebnú prácu a z obrazovky počítača sa potom dozvedia aj to, že sú prepustení. Zamestnávame len tých najlepších. Efektivitou práce sa nám za trinásť rokov od vzniku firmy podarilo zvýšiť obrat z nuly na viac ako šesť miliárd dolárov. V súčasnosti pracuje pre nás 16-tisíc zamestnancov. Až na niekoľko výnimiek sú všetci vlastne iba racionalizačnou rezervou. V skutočnosti potrebujem šesť, možno osem zamestnancov, bez nich by sme boli hotoví. Pritom je úplne jedno, v ktorej časti sveta momentálne pracujú.“ Po tomto vstupe manažéra Sun Microsystems sa v sále neozval ani šum. Vyhliadka na doteraz netušené armády nezamestnaných nebola pre zúčastnených žiadnou novinkou. Podľa prognostikov dvadsať percent práceschopného obyvateľstva bude v tomto storočí stačiť, aby svetová ekonomika udržala tempo rastu. Pätina všetkých ľudí hľadajúcich prácu bude stačiť, aby vyprodukovala akékoľvek tovary a zaistila všetky potrebné kvalitné služby, ktoré si globálna spoločnosť bude môcť dovoliť. Tých dvadsať percent bude mať možnosť aktívne žiť, zarábať a konzumovať – nezávisle od toho, v ktorej krajine sa budú nachádzať. Jedno-dve percentá ľudí ešte možno pripočítať – tak to odhadli diskutujúci z globálneho mozgového trustu -, toto jedno či dve percentá by tvorili napríklad ľudia finančne zaistení dedičstvom. A inak? Osemdesiat percent ľudí v produktívnom veku bez práce. Hovoríte si – čo sú to za fantazmagórie? A predsa - americký profesor Jeremy Rifkin, autor knihy Koniec práce konštatuje: Áno, iste, tých osemdesiat percent ľudí sa dostane do veľkých ťažkostí. Na celom svete sa objavia desiatky miliónov ľudí, ktorí si doteraz mohli pokojne užívať všedný život napríklad v okolí zálivu pri San Fraciscu bez toho, aby museli tvrdo bojovať o prežitie, či aby sa museli báť o svoju prácu. Pre tých všetkých sa začne úplne nová etapa – etapa života bez práce. V nadačnom Gorbačovovom sídle sa pred desiatimi rokmi (podľa svedectva nemeckých sociológov H.- P. Martina a H. Schumanna) v hrubých črtách naskicovala nová podoba spoločnosti. Bohaté krajiny bez stredného stavu. Chladne a triezvo diskutujúci manažéri premýšľali, akým spôsobom môže v blahobyte žijúca pätina obyvateľov planéty „zabaviť“ potrebný zvyšok spoločnosti. Sociálna angažovanosť podnikov nebude pri globálnom tlaku na schopnosť konkurencie prichádzať do úvahy, o nezamestnaných sa budú musieť starať iní. Z. Brezinski vyslovil na stretnutí pojem tittytainment – kombináciu výrazu entertainment (zábava) a tits (slangový výraz pre ženské poprsie). Kombináciou otupyvateľov planéty udržať v neškodnej nálade... (Hm, kde asi majú korene všetky tie celosvetové reality show, všetky tie miliónové súťaže, všetky tie pornografické kanály...?) Kto pozná príčiny, neprekvapujú ho následky. Bez určenia diagnózy je každá liečba márna. Keď dnes nariekame, v akom stave sa ocitla kultúra (nielen slovenská), keď krútime hlavou nad cynizmom sýtych, ktorí už hladným neveria, keď pozorujeme dnešné pažravé Slovensko (ako ho nazval Milan Rúfus), bez hľadania odpovedí na základné otázky sa nikam nedostaneme. Hry sa z arény dostali do éteru a majú tvrdú elektronickú podobu. A možno je to len začiatok. Nič na svete sa nedeje náhodne. Vzduch (a práca) sú dnes pre „úspešných“ samozrejmé. Až keď sa začneme dusiť, pochopíme?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama