Vzbura proti cirkvi

27. októbra uplynulo výročie černovskej tragédie, keď počas protestov proti tomu, že miestny kostol nedovolili vysvätiť Andrejovi Hlinkovi, zastrelili uhorskí žandári pätnástich ľudí.
Počet zobrazení: 1761
12-m.jpg

27. októbra uplynulo výročie černovskej tragédie, keď počas protestov proti tomu, že miestny kostol nedovolili vysvätiť Andrejovi Hlinkovi, zastrelili uhorskí žandári pätnástich ľudí. Málo sa však vie o tom, že podobný konflikt medzi národným cítením a vierou sa neďaleko od Černovej začal už rok predtým. Koncom októbra totiž uplynulo sto rokov odvtedy, čo sa v liptovskej obci Lúčky stalo národné povedomie silnejším ako kresťanská pokora. Obyvatelia Lúčok dokázali vtedy štyri a pol roka ignorovať farára, ktorého nechceli, lebo vysoká cirkevná vrchnosť im vzala kňaza, ktorého si vážili. Dôvodom bol fakt, že ten obľúbený kňaz, Ladislav Moyš, svojich veriacich povzbudzoval v myšlienke zapájať sa do politického boja za práva Slovákov. dalosti v Lúčkach treba dať do súvislosti s celkovou politickou situáciou v monarchii. Spory medzi maďarskou šľachtou a Habsburgovcami vyvrcholili odvolaním Štefana Tiszu z postu uhorského predsedu vlády. Nahradil ho generál Gejza Fejerváry, ktorého poslaním bolo, ako vtedy napísal mladý novinár Milan Hodža, aby „nad hlavami revoltujúcej šľachty šľahal na postrach korbáčom všeobecného hlasovacieho práva“. Úmysel zaviesť všeobecné a tajné hlasovacie právo mal získať novej vláde podporu širšej verejnosti. Nové možnosti povzbudili aj slovenské politické skupiny. Jedným z miest, kde došlo k výraznej politickej aktivizácii, sa stal Ružomberok. Mesto bolo už vtedy významným priemyselným centrom so silným slovenským zázemím. Navyše v ňom pôsobilo niekoľko významných slovenských osobností, ako napríklad rodák z neďalekej Liskovej Vavro Šrobár, podnikateľ Fedor Houdek a Andrej Hlinka, ktorému sa roku 1905 podarilo získať ružomberskú faru. V septembri 1905 skupinu posilnil aj Ladislav Moyš, keď ho biskup vymenoval za dočasného administrátora fary v Lúčkach. Vo februári 1906 panovník rozpustil parlament a vypísal nové voľby. Predstavitelia slovenského národného života postavili kandidátov v 18 obvodoch. Napriek teroru, podvodom a podplácaniu, teda metódam, ktoré maďarské úrady bežne používali, Slováci zvíťazili v siedmich obvodoch. Bol to dovtedy najprenikavejší úspech v parlamentných voľbách. „Boj tento bol krutý,“ konštatoval Slovenský týždenník. „Spojili sa proti nám grófske panstvá a krčma a úradníctvo a maďarónski kňazi v jednu tuhú reťaz. Tento boj bol vskutku veľkým a spravodlivým bojom slovenského sedliaka proti všetkým jeho pijaviciam. Za tú našu slovenčinu.“ Pomsta za voľby Za ružomberský volebný obvod kandidoval Vavro Šrobár, ale miestna džentry a úrady dokázali pomocou mimoriadneho zneužívania moci prekaziť jeho zvolenie. Napriek tomu maďarské úrady aktivizácia Slovákov vystrašila. Preto sa rozhodli už krátko po voľbách zastaviť ďalší rast slovenského povedomia v Ružomberku a na jeho okolí. Najskôr spišský biskup Alexander Párvy obvinil Andreja Hlinku zo zneužívania farského úradu a zbavil ho aj práva vykonávať bohoslužby, lebo vraj nedodržal príkaz neagitovať za Šrobára. Navyše, Hlinka a Šrobár skončili vo vyšetrovacej väzbe a spolu s niektorými ďalšími aktivistami boli obžalovaní z poburovania. Keďže všetci Lúčania hlasovali za Šrobára, biskup Párvy správne postrehol, že je to dielo Ladislava Moyša, čo on neskôr aj sám priznal: „Maďarónsko-liberálna strana sľubovala mi lúčanskú faru za 12 lúčanských hlasov. Ja nezapredal som ani jedného.“ Preto sa medzi obžalovanými obvinený z poburovaniu ocitol aj Moyš. Biskup Párvy ani nečakal na výsledok súdneho pojednávania a Moyša z trestu preložil za dočasného správcu fary do Hornej Zubrice na uhorsko-haličských hraniciach. Za asistencie žandárov musel 27. októbra 1906 opustiť Lúčky. Kordón dvanástich žandárov za dedinou nedovolil Lúčanom, aby svojho kňaza odprevadili až na železničnú stanicu v Liptovskej Teplej. Úrady sa zrejme obávali, že rozhodnutie biskupa môže vyvolať v obci veľké nepokoje, lebo mali v úmysle vyslať z Ružomberka do Lúčok aj 180 vojakov. Ako neskôr vypovedal jeden z vojakov, ktorý sa na tejto akcii zúčastnil, každý z nich mal so sebou 140 ostrých nábojov. Čvachovia a buntoši Na Moyšovo miesto, tiež v sprievode žandárov, nastúpil Bartolomej Szmizsár, dovtedy farár v Malatinej na Orave. Tým sa vlastne začala lúčanská vzbura proti cirkvi. Obec sa rozdelila na dva tábory. Väčšinu tvorili „buntoši“ ktorí sa postavili proti úradom a cirkvi, teda „buntošili“. Opačný tábor dostal hanlivé pomenovanie čvachovia pochádzajúce z nemeckého slova schwach – slabý. Nasledujúce obdobie v histórii Lúčok dostalo postupne rozličné názvy: rebélia, vzbura proti cirkvi, štrajk, bojkot Boha. Záviselo od toho, kto situáciu v Lúčkach opisoval, či ju schvaľoval alebo odsudzoval. Podstatou bolo, že Lúčania ignorovali farára, odmietali navštevovať kostol, nechodili na spoveď, deti si krstili sami, uprednostňovali civilné sobáše, mŕtvych pochovávali bez kňaza. V počiatočnom období boli tieto udalosti vlastne výsledkom zápasu medzi dvomi líniami katolíckeho duchovenstva. Maďarské úrady a cirkevná hierarchia sa usilovali poukazovať na náboženský ráz lúčanskej vzbury a tvrdili, že ide o prejav odpadlíctva a bezbožníctva. Preto veľkú časť svojho zápasu museli Lúčania venovať vysvetľovaniu skutočných príčin bojkotu a ubezpečovať, že nejde o „bojkot Boha“. Národnie noviny, oficiálny orgán Slovenskej národnej strany, spočiatku nevenovali pozornosť tomuto zápasu, pretože ho tiež považovali iba za prípad neposlušnosti voči cirkevnej vrchnosti. Neskôr však museli uznať: „Ľud nešiel do rezistencie, ktorá len naoko má náter náboženský, čomu sa nedalo vyhnúť, keď je reč o farároch. Ale v skutočnosti je to rezistencia národná, zúfalá obrana slovenskosti, národnosti, slovenského jazyka.“ Štatárium v Lúčkach 27. októbra 1907 došlo známej černovskej masakre – k streľbe do civilného obyvateľstva. Za obeť jej padlo 15 ľudí, desiatky ďalších bolo zranených. Navyše, úrady odsúdili 22 mužov a 16 žien na úhrnný trest 36 rokov a 6 mesiacov väzenia. Hlavný slúžny, zrejme z obavy, aby po udalostiach v Černovej nedošlo k nárastu nepokojov, vyslal do Lúčok až 36 žandárov. V Lúčkach bolo vyhlásené štatárium. Represálie úradov proti národne uvedomelým Slovákom dosahovali v tom období vrchol. V publikácii Slovensko – dejiny sa uvádza, že v rokoch 1906 – 1907 odsúdili maďarské súdy 306 Slovákov súhrnne na vyše 24 rokov väzenia. V roku 1908 bolo 73 Slovákov odsúdených na 42 rokov väzenia. Veľký podiel na tom mali väznení Lúčania. Treba dodať, že ešte pred vypuknutím rebélie sa obyvatelia Lúčok usilovali riešiť aj úradným postupom – prosbopismi adresovanými najskôr biskupovi Párvymu. Keď ich žiadosti biskup ignoroval, nasledovala deputácia k pápežskému nunciovi do Viedne a neskôr aj listy adresované do Vatikánu. V tom čase, pravdepodobne pod dojmom postupu cirkevnej vrchnosti, sa začalo hovoriť o masovom rozhodnutí prestúpiť na evanjelickú vieru. Zrejme to nebol iba taktický ťah. Vavro Šrobár vo svojej knihe spomienok Z môjho života spomína, že Lúčania vyslali do Ružomberka k evanjelickému farárovi Kovalevskému deputáciu so žiadosťou, aby ich prijal do cirkvi a že takto mieni prestúpiť celá dedina. Farár ich žiadosť odmietol s odôvodnením, že ich nemôže prijať do cirkvi „z dôvodov politických“. Vatikán na strane Lúčanov Rímska kúria reagovala na udalosti v Lúčkach síce oneskorene, ale predsa. V roku 1910 vydala málo konkrétne nariadenie o tom, z akých príčin musí farár opustiť faru. Jednou z nich je „všeobecná nenávisť farníkov k farárovi“. Nariadenie Vatikánu povzbudilo Lúčanov v nádeji, že sa im podarí dotiahnuť svoj boj do víťazného konca. Preto opäť napísali list biskupovi a žiadali ho, aby na základe dekrétu pápeža odvolal Szmizsára. Dočkali sa pravého opaku, represie sa ešte prehĺbili. Szmizsár začal od farníkov vymáhať poplatky za všetky krsty, pohreby a sobáše, pri ktorých nebol a ktoré si Lúčania odbavili bez neho. Keďže mu požadované peniaze odmietli vyplatiť, dal ich vymáhať exekútorom. 29. novembra 1910 sa objavil v Lúčkach exekútor sprevádzaný ozbrojenými žandármi. „Exekútor bral, čo videl, periny, svine, teľce, ovce,“ konštatoval článok v Slovenskom týždenníku. Uplynuli už štyri roky od začiatku lúčanskej vzbury a nič nenaznačovalo, že by sa mohla skončiť bez toho, aby úrady akceptovali ich požiadavky. Nezlomil ich ani žalár, ani pokuty, ba nepomáhali ani obvinenia, že sú kacíri a odpadlíci. Niektorí zrejme zakolísali, ale išlo o malý počet v porovnaní s celkovým počtom obyvateľov obce. Na začiatku sa spomínajú dve – tri rodiny, ktoré sa nepridali k bojkotu. Počas volieb v januári 1909 sa spomína „sedem čvachovských voličov“, čo možno analyzovať ako sedem rodín. Pritom roku 1910 mala obec 1416 obyvateľov žijúcich v asi 250 domoch. Právom teda možno hovoriť o jednote a stmelení obce, aj keď už na jej obyvateľov musela doľahnúť psychická únava z dlhodobého konfliktu, zo zatýkania a pokutovania. ´ Hľadanie kompromisu Obe strany nakoniec dospeli ku kompromisu. Jeho súčasťou bola požiadavka, aby rodičia dali pokrstiť všetky kňazom nekrstené deti. Trvalo štyri mesiace, kým farár zvládol nával krstov, pričom niektoré deti už mali vyše štyri roky. 16. mája 1911 sa začala realizovať druhá časť kompromisu. Lúčania sa zhromaždili poniže obce. Prišli k nim traja kňazi, dekan Martin Pazúrik z Liskovej, Andrej Hlinka a Bartolomej Szmizsár. Každý kňaz mal vedľa seba po jednom zástupcovi z oboch znepriatelených táborov. Kňazi ich chytili za ruky a odviedli do kostola. Na kazateľnicu potom vystúpil Szmizsár a prisľúbil, že sa fary vzdá. Dni sa míňali, ale Szmizsár naďalej na fare zotrvával. Preto Lúčania využili prítomnosť biskupa Párvyho v susednej Liptovskej Teplej a poslali za ním deputáciu, ktorá mu pripomenula Szmizsárov sľub. Priebeh stretnutia zaznamenal 27. septembra 1911 Slovenský týždenník nasledovne: „Keď Szmizsár deputáciu zazrel, pohádal sa s ňou, prítomným starcom nadal.“ Navyše, biskup Párvy verejne pochválil Szmizsára, a ten vzápätí v prítomnosti biskupa vyhlásil, že svoj sľub odvoláva. V novinách sa objavil nasledujúci komentár: „Všetci slovenskí kňazi, ľudácki kňazi, dekan, českí kňazi, vyslanec vo Viedni – nuncius Belmonte, všetci ich ubezpečovali, že akonáhle začnú chodiť do kostola lúčanského, akonáhle dajú si deti pokrstiť, akonáhle sa dajú od svojho kňaza pochovávať, sobášiť krstiť – vtedy že Smizsár hneď odíde... To všetko sa ukázalo len slepením očú, prázdnym sľubom, mydlovou bublinou, ktorá sa rozpľasne a neostane po nej nič...“ Postoj biskupa vyvolal následne ostrú výmenu názorov medzi Hlinkom ako iniciátorom kompromisu a niektorými ďalšími poprednými slovenskými dejateľmi, ktorých reprezentoval Vavro Šrobár. Útoky poukazujú najmä na prudký obrat v Hlinkových politických postojoch a v jeho názoroch na biskupa Alexandra Párvyho. Ešte pár rokov predtým ho v novinách nazýval „Alexandrom Hrozným“, „zbojníkom“, ba dokonca mu priradil pomenovanie „assassin“, čo následne preložil „vrah za mrzkú mzdu“. O tri roky neskôr sa zbratal s nenávideným biskupom, čo považovali za najlepší dôkaz Hlinkovho politického obratu. „Ukážte, pán farár, v čom sa polepšil Párvy? V čom odčinil nevinnú katolícku krv 15 Černovcov, v čom napravil krivdu Lúčanov?“ Článok ďalej konštatuje: „Chudáci Lúčania, za päť rokov bojovali za svoje ľudské práva a Vy ste ich, pán farár prinútili pod nohy ,vraha za mrzkú mzdu‘. Nie Párvy prišiel k iným názorom, ale Vy, pán farár Hlinka.“ Vyzerá to tak, že pôvodný úmysel bojkotu sa organizátorom vymkol z rúk. Obrazne povedané, vypustili z fľaše džina a následne sa naľakali jeho rozmerov. Navyše, džin sa už do tesných rozmerov malej fľaše nechcel vrátiť. Existovali obavy, že na čelo tohto hnutia sa postavia ešte radikálnejšie zložky slovenského politického hnutia. Koniec koncov, obavy z možného vývoja naznačuje v jednom svojom polemickom článku aj Andrej Hlinka: „Tresty sa kopia, pokuty ľud tlačia, hriechy sa množia, mládež rozpustená, viera slabá, sľuby sa nedodržiavajú, ľudia do chrámu nechodia, sviatosti neprijímajú.“ V tom istom článku Hlinka svojho bývalého priateľa Vavra Šrobára, obviňuje: „Ty chceš na Lúčkach nevercov, ako všade.“ Napriek koncu, aký postihol lúčanskú vzburu, možno obdobie rokov 1906 – 1911 považovať za významný prejav národného povedomia obyvateľov obce a ich aktívneho odporu proti pokračujúcej maďarizácii, ktorá už stihla zapojiť do svojich koncepcií aj vysokú cirkevnú hierarchiu Slovenský roľník mal obmedzené možnosti, ako sa zapojiť do boja za národné požiadavky, ako protestovať proti národnému útlaku. Udalosti v Lúčkach tak poukázali na osobitnú formu protestu proti maďarizácii. Ako to vystihli už roku 1907 v jednom článku Národné noviny, „v Lúčkach vzal sám ľud do rúk obranu svojej slovenčiny, vzal ju po svojom, podľa svojho spôsobu a vykonával ju po svojom.“ Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984