Odporná pachuť „zmeny“

Keď zavraždili môjho spolužiaka Daniela, zdalo sa, že po mnohých rokoch zľahčovania neonacistickej hrozby sa čosi zmení. Zdalo sa, že všetci sú takí šokovaní niekoľkotýždňovou eskaláciou hnedého násilia, že problém už jednoducho nebudú môcť ignorovať. Päť dní po Danielovej smrti vyšli do ulíc Bratislavy davy ľudí – študenti, dôchodcovia, herci, učitelia, veteráni SNP. Poslanci a predstavitelia vlády, ktorí prišli na Hodžovo námestie, sľubovali nekompromisné stíhanie vrahov. Keď sa o necelé dva týždne mala v Bratislave konať demonštrácia Slovenskej pospolitosti, prišlo proti neofašistom protestovať mnoho ľudí. Minuloročný november sľuboval zmenu. Po „zmene“ však zostala len odporná pachuť. Už policajné razie v alternatívnych kluboch a nezmyselné zákazy punkových koncertov naznačovali, ako si štát predstavuje boj s neonacizmom. Mladí ľudia, z ktorých mnohí mali viacero skúseností zo stretnutí s „náckami“, vtedy škrípali zubami a hovorili si – treba to vydržať, asi nevedia, kde hľadať. Krátko nato vyšla správa ministerstva vnútra o takzvanom extrémizme. Popritom sa nenápadne začala meniť rétorika médií. Danielovi vrahovia zrazu neboli neonacisti, ale v prvom rade extrémisti. „Jedna banda“ s ekológmi, anarchistami a príslušníkmi neexistujúceho „hnutia PUNK“. Našťastie, žiadny hon na čarodejnice sa nekonal. No v hmle extrémizmu sa stratilo celé vyšetrovanie i sľubovaný tvrdý postup proti fašistom. Hoci útoky neonacistov sa od Danielovej smrti opakovali viackrát, médiá im už nevenovali pozornosť. Zato „Vodca“ fašistickej organizácie dostal priestor vo verejnoprávnom rozhlase, aby vysvetlil, prečo by Slovensko malo byť biele a stavovské. Polícia onedlho prišla s bizarnou vyšetrovacou verziou, podľa ktorej bol Daniel obeťou mafie. Voda na mlyn neonacistov, ktorí boli zrazu mimo podozrenia. Na stretnutí pri hrobe A. Macha si v plnej paráde mohli zaspievať „Hej, Slováci!“. Vyjadriť nesúhlas prišla len hŕstka mladých ľudí, o ktorých sa živo zaujímali prítomní policajti. A nakoniec, v posledných týždňoch museli Danielovi rodičia bojovať o názov pomníka, ktorý stojí na mieste, kde zomrel ich syn. Azda jediná dobrá správa za posledný rok preto je, že v Bratislave pomník obetiam neonacizmu a rasizmu naozaj vyrástol. Nie je venovaný neexistujúcim obetiam vykonštruovaného termínu „extrémizmus“. Naopak – pripomína reálnu hrozbu a jej skutočné obete. Nestane sa miestom, z ktorého sa neonacisti budú vysmievať. Naopak, budú naň pľuť a ničiť ho. Budú ho nenávidieť tak, ako nenávideli Daniela. Autor študuje filozofiu na Univerzite Komenského