Reklama
Reklama

Čarnogurského hviezdny návrat

Ak by sa Jánom Čarnogurským zaoberali astronómovia, pravdepodobne by sa nedokázali zhodnúť na tom, čomu sa podobá viac. Či stálici, ktorá z politického neba už desaťročia nemizne, iba intenzita jej žiarenia sa mení.
Počet zobrazení: 949
3-m.jpg

Ak by sa Jánom Čarnogurským zaoberali astronómovia, pravdepodobne by sa nedokázali zhodnúť na tom, čomu sa podobá viac. Či stálici, ktorá z politického neba už desaťročia nemizne, iba intenzita jej žiarenia sa mení. Alebo skôr kométe, ktorá priletí, aby hviezdne zažiarila, zásadne ovplyvnila dianie v politike a potom sa zasa vzdiali, a my môžeme čakať, kedy sa opäť objaví. Nestor slovenskej kresťanskej demokracie však nie je hviezdne teleso, a preto jeho činy nie sú výsledkom objektívnych prírodných zákonov, ale jeho subjektívneho rozhodnutia. Otázkou je, čo ho motivuje. Na prvý pohľad je to jasné. Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré Ján Čarnogurský zakladal svojou politickou činnosťou vlastne ešte pred Novembrom 1989, sa ocitlo v bezprecedentnej kríze. Strana demokratickej ľavice už dokázala, že aj pre dlhodobo pôsobiaci politický subjekt, s pevným zázemím v regiónoch, funkčnou straníckou štruktúrou a silným medzinárodným zaradením môže mať nezvládnuté pôsobenie vo vláde fatálne následky. Predsa len však KDH nepadlo až na dno a hoci výrazne stratilo – minimálne oproti vlastným očakávaniam – o zániku nemožno hovoriť ani zo žartu. Pochvala pre Fica Ján Čarnogurský poskytuje jeden rozhovor za druhým ako hviezda popmusic, ktorej práve vychádza nová platňa, alebo hollywoodska star, ktorej nový film sa má onedlho objaviť v kinách. Starý lišiak vie celkom presne, čo má hovoriť a ako reagovať, aby novinári boli z neho „paf“ a aby jeho vyjadrenia vyvolávali sériu reakcií, jednoducho, aby sa z jeho rozhovorov boli mediálna a politické „udalosti“. Aj skúsení komentátori mu sadajú na lep a z politického, či dokonca morálneho hľadiska (alebo skôr moralistického a moralizujúceho, na čo práve oni nemajú právo) rozoberajú tvrdenia (staro)nového člena predsedníctva KDH. Pritom stačí letmý pohľad do archívov, aby bolo jasné, že J. Čarnogurský neprichádza s ničím novým. Vo svetle udalostí posledných pár rokov síce novinári môžu byť sklamaní, že bývalý prvý slovenský kresťanský demokrat nezmenil aspoň niektoré postoje, ale je to len dôkaz o ich naivite a nepochopení našej spoločenskej reality. Minulý týždeň všetci opoziční politici široko (a pozitívne) komentovali Čarnogurského názor, že HZDS „treba dať šancu“. Nuž, dobre, v tomto prípade ide predsa len o názorový posun, ale pravicoví lídri sa podľa všetkého tešia predčasne. Pavol Hrušovský po pár dňoch mlčania schladil predstavy o vytvorení nového pravicového bloku. Svedčí to o tom, že zatiaľ má stále ambíciu budúci rok znovu kandidovať na svoj terajší stranícky post a s jednoznačnou podporou „milosti“ pre Mečiarove hnutie by medzi veľkou časťou svojich straníkov nepochodil. Preto sa Hrušovský a nie Čarnogurský v skutočnosti usiluje o zmiernenie vnútorných rozporov. Okrem toho si však šéfovia opozičných strán neprečítali pozorne celý rozhovor s J. Čarnogurským na internetovej stránke Aktualne.sk. V jeho úvode totiž podporil prakticky všetko, čo od volieb urobil Robert Fico. Ani bývalý šéf KDH by nemal problém zakročiť proti monopolom, podporil by vianočný príspevok dôchodcom, nemal by problém so znižovaním odpočítateľnej položky... Toto nie je rétorika na podporu nového spojenectva SDKÚ, SMK, KDH a HZDS. Čo to teda má znamenať? Vládne variácie s KDH Na to vie presne odpovedať len samotný Čarnogurský a s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote by sme to nezistili, ani keby sme mu túto otázku položili priamo. Celé to však môže byť sondážou v súvislosti s jeho prezidentskými ambíciami. To isté sa pred časom objavilo v súvislosti s jeho angažovaním sa za referendum o vstupe Slovenska do NATO. Naozaj to vyzerá tak, že chce osloviť jedných i druhých, získať si na svoju stranu tretích i štvrtých, prezentovať sa ako politik konsenzu, ústretový a prekračujúci tradičné stranícke hranice. Chce byť aj pravicovo konzervatívny, aj ľavicovo sociálny. Ak si však takto plánuje vytvoriť širšiu stranícku podporu, zdá sa, že sa mu to zatiaľ nedarí. A ťažko povedať, či to voliči pravice nebudú považovať za zradu a voliči ľavice za kamufláž. Lenže Čarnogurského vyhlásenia môžu byť tiež pokusom vrátiť kresťanským demokratom politickú „hodnotu“. Akoby naznačovali, že KDH môže byť nielen platným, ale dokonca prirodzeným partnerom nielen pravicovým stranám, ale aj ľavicovému Smeru. Berúc navyše do úvahy, že niektoré personálne výhrady by sa vyriešili nominantmi KDH. Všimnite si, čo má byť výhodou spojenia s kresťanskými demokratmi oproti terajším partnerom: „Keby bolo KDH vo vláde, Fico by nemal takéto problémy.“ A keďže podľa Čarnogurského už ani HZDS v tomto smere nie je problémové, lebo jeho plnú medzinárodnú integráciu vraj brzdia už len SDKÚ, KDH a SMK, je zrejmé, ako by mohla vyzerať nepravicová vláda za účasti KDH: so Smerom a HZDS. Špeciálne ústretovosť voči HZDS však môže mať ešte jeden dôvod. Pravdepodobne nechtiac k nemu smeroval aj Mečiarov podpredseda Milan Urbáni, keď minulý týždeň vyhlásil, že „programovo je to skoro to isté, kresťanská, národná a sociálna orientácia“. O blížiacom sa konci kedysi najsilnejšieho subjektu na našej politickej scéne je už presvedčený kde-kto. Podľa znalcov pomerov si J. Čarnogurský už dávno myslí, že najlepším riešením je pohltenie HZDS kresťanskou demokraciou, viac než doteraz zvýrazňujúcou národný a sociálny princíp. Ak si túto predstavu osvojí aj významná časť funkcionárov HZDS, čo nebude problém, ak v nej uvidia cestu k svojej (najmä osobnej) záchrane, môže tu „povstať“ silnejšie KDH, ako kedykoľvek predtým. Asi preto sa J. Čarnogurský do volieb nehrnie. Žarty bokom Na druhej strane však určite nie náhodou hovorí, že „ak by moc ležala na zemi, nebolo by vlastenecké nezdvihnúť ju“. Ak prvému lídrovi kresťanských demokratov naozaj ide o zblíženie proti sebe stojacich táborov v KDH, nerobí to veľmi šťastne. Skôr to vyzerá tak, že pochopil, ako dôležité je pre posilnenie strany, ktorá už okúsila, „ako chutí moc“, znovu sa k nej dostať, alebo aspoň mať v tomto smere jasnú nádej do (blízkej) budúcnosti. Ján Čarnogurský pripomína otca, ktorý pre svoju dcéru hľadá ženícha za (takmer) každú cenu. Teoreticky treba stále pripustiť, že si zakladateľ iba vychutnáva pocit politickej (ne)zodpovednosti a vo vzácnych chvíľach voľna sa dobre zabáva nad novinárskymi „vykladačmi“ svojich vyhlásení, ku ktorým sa pridal aj autor tejto analýzy. To by však na záver rozhovoru v Pravde nesmel nenápadne upozorniť, že návratom do vedenia KDH nekončí svoje podnikateľské pôsobenie. A pokiaľ ide o prepojenie politiky s biznisom, na Slovensku zväčša idú žarty bokom. Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama