Smrteľne ranená – a preto nevypočítateľná

Vladimír Mečiar opäť vystrkuje rožky. Vďaka Čarnogurského výrokom o možnej spolupráci KDH s jeho stranou sa odrazu cíti sebavedomejší a silnejší. Z pohľadu volebných výsledkov je síce HZDS nepodstatným príveskom vládnej koalície, no jeho tzv. vydierací potenciál stúpa. Na tom V. Mečiar postavil celú svoju súčasnú politiku. Zvyšným stranám vládnej koalície ostáva len dúfať, že si šéf HZDS uvedomuje, že odchodom z koalície by prišiel o všetko. Dzurindovci by ho zneužili a odhodili. Jeho voliči by mu spoluprácu s pravicou nikdy neodpustili. Mečiarovci by sa viac do parlamentu nedostali. Problémom však je, že HZDS sa už pravdepodobne do parlamentu nedostane tak či tak. Povedzme si úprimne: štandardizácii slovenskej politickej scény by rozhodne prospelo, keby sa HZDS z politického života vytratilo. Slovenská politická scéna sa za posledné roky stihla štandardizovať takmer úplne. V rozhodujúcej konfliktnej línii, ktorá spočíva v sociálno- -ekonomickej oblasti, dnes proti sebe stoja štandardná ľavica (Smer-SD a mimoparlamentná KSS) a štandardná pravica (blok SDKÚ-DS, KDH a SMK). V etnickej konfliktnej línii proti sebe stoja dve nacionálne orientované strany, slovenská a maďarská. V kultúrno-náboženskej oblasti proti sebe stoja predovšetkým konzervatívne KDH a sekulárny Smer. Jeden politický subjekt však nemá miesto v žiadnej zo spomínaných konfliktných línií a jeho existencia na politickej scéne nemá žiadne teoretické opodstatnenie. Hovoríme, samozrejme, o HZDS. Kým bude táto strana relevantnou súčasťou slovenskej politickej scény, k úplnej štandardizácii politického života na Slovensku nedôjde. Čo je dnes vlastne ĽS-HZDS? Je to pravicová strana alebo ľavicová strana? Je národná? Je konzervatívna? Na tieto otázky sa odpovedá ťažko. Mečiarova strana je totiž predovšetkým politický chameleón. Za posledné roky definitívne stratila svoj „imidž“ kvázisociálnej strany, programovo sa vyprofilovala ako pravicová konzervatívna strana ľudového typu a jej líder je svojmu prevažne ľavicovému elektorátu čoraz menej zrozumiteľný. HZDS sa však nepodarilo pretransformovať na štandardnú pravicovú stranu, nezískala tradičných voličov pravice, stratila tradičných voličov ľavice a za posledných osem rokov jej podpora klesla z 27 percent na zarážajúcich 8,79 percenta. Ako jediná politická strana na Slovensku bez jasnej ideovej profilácie sa tak na politickej scéne Slovenska stala viac-menej prebytočnou. Obhajuje pravicovú politiku, aj keď má ľavicových voličov. Sedí v ľavicovej koalícii, aj keď sa hrá na pravicovú stranu. Celý tento zmätok nasvedčuje jedinému: v tomto volebnom období možno očakávať „posledné ťaženie“ mečiarovcov. Pravicových strán je na Slovensku dosť, ľavicový priestor je obsadený Smerom, pre HZDS jednoducho neostalo miesto. Mečiarova strana umiera, no čo je horšie – ona o sebe vie, že umiera. Preto sa dnes z tejto strany stáva absolútne nevypočítateľný politický partner, čo je pre osud vládnej koalície krajne nebezpečné. Politicky už Mečiar o štyri roky nebude existovať, iba ak v učebniciach dejepisu. Otázka je, či z politickej scény odíde ako ten, kto zradil svojich voličov a zapredal sa spolupráci s Dzurindom, Čarnogurským a Bugárom. Alebo odíde ako politik, ktorý do konca svojej politickej kariéry pomáhal obhajovať sociálny štát a s krajne neoliberálnou pravicou sa nikdy nespolčil. Autor je politológ