Na postsovietskej hranici (ne)pokoj

Platí staré známe pravidlo: pokiaľ štátna hranica nevznikla prirodzene, nebola preverená históriou, je vždy priestor spochybniť ju alebo minimálne využiť ako stimulátor napätia. Nejednoznačnosť bývalých administratívnych hraníc ZSSR, ktoré nezohľadňujú prírodno-geografické, etnické, hospodárske a dopravné faktory, spolu s mnohonárodným charakterom stredoázijských spoločností a s ich prebiehajúcou „nacionalizáciou“, v sebe skrýva množstvo problémov a nevyriešených otázok. Uzbekistan začal na jeseň 2000 bezdôvodne a proti medzinárodnému právu zaminovávať hranicu s Tadžikistanom a neskôr aj s Kirgizskom, ktorého predstaviteľov obvinil, že umožnili cez svoje územie prechod bojovníkov Islamského hnutia Uzbekistanu. Nezastavil sa ani pred pokusmi o svojvoľnú demarkáciu svojej hranice s Kazachstanom, o pohraničných provokáciách ani nehovoriac. Zdalo by sa, že sa situácia upokojila, lenže na hraniciach Kazachstanu a Uzbekistanu sa znovu rozhorel konflikt v otázkach prihraničnej spolupráce. Incident vznikol po streľbe na hranici. Občan Kazachstanu pásol koňa v blízkosti pohraničného pásma. Uzbeckí pohraničník to považoval za narušenie hraníc a strieľal. Kazach utrpel vážne zranenie. Podľa kazašskej strany bola streľba cieľavedomá, podľa uzbeckej strany išlo o náhodné zranenie, ktoré vzniklo pri varovnom výstrele. Kazaši tvrdia, že Uzbeci pravidelne v prihraničných oblastiach používajú zbrane a tým zasahujú do vnútorných záležitostí Kazachstanu. Astana je presvedčená, že uzbecké vládne štruktúry nemajú záujem riešiť prihraničné otázky s Kazachstanom. Hranica nie je korzo Štátny výbor pre ochranu štátnej hranice Uzbekistanu zas nedávno obvinil svojich kolegov z Tadžikistanu, že porušujú dohodu o štátnej hranici. Počas výkonu služby vraj uzbeckí pohraničníci naďabili na skupinu 40 – 50 ľudí, ktorí sa pokúšali narušiť štátnu hranicu smerom do Uzbekistanu. Uzbeckí pohraničníci sa snažili skupinu zadržať a „z Tadžikistanu sa ozvala streľba. Ich pohraničníci strieľali na svojich kolegov...“ Tak aspoň najčerstvejšiu udalosť zo začiatku októbra opisuje predstaviteľ Taškentu Sajor Sajfidinov. Následne vraj tadžickí pohraničníci zadržali jedného uzbeckého pohraničníka so samopalom AK 47. Pochopiteľne, z druhej strany hranice zaznelo celkom iné vysvetlenie. Podľa prvého námestníka Štátneho výboru pre ochranu štátnej hranice Tadžikistanu generálporučíka Safarali Sajfullaeva, ktorý obvinenie Taškentu kategoricky odmietol, sa síce na hranici strieľalo, ale celkom z iného dôvodu. Akého? Nevedno. Protikarimovovský plot Kazachstan sa rozhodol situáciu riešiť kategoricky. Prezident Nursultan Nazarbajev sa zrejme počas svojej nedávnej návštevy vo Washingtone nechal inšpirovať inou hranicou a spustil budovanie technického zariadenia – alebo ak chcete, plotu, ktorý bude oddeľovať jednu krajinu od druhej. Práce na železnej opone už začali. Podľa skúpych informácií z Regionálnej správy Pohraničnej služby Kazachstanu by mala byť dokončená najskôr v miestach rozdelených dedín. Vraj treba vytlačiť pašerákov do stepných úsekov hranice. Potiaľ oficiálne zdôvodnenie. Neoficiálne potrebujú presunúť prípadné konflikty mimo osídlených častí. Ak si aj pohraničníci zastrieľajú, civilistom nebezpečenstvo nehrozí. Postavený je už 18-kilometrový úsek a ďalších 45 km sa buduje v Maktaaralskom okrese. Plot bude mať klasických 2,5 metra, kontrolný pás so šírkou 5 metrov, zátarasy z ostnatého drôtu a na každých 10 metrov reflektor. Stredoázijské integračné procesy idú svojím smerom. Miesto záhad Napriek všetkému sa najmä na strane Uzbekistanu dejú na hranici záhadné veci. Naposledy sa 23. 10. 2006 podľa informačnej agentúry MiK stratil neďaleko pohraničného prechodu generálny tajomník strany ERK Atanzar Arifov. Treba podčiarknuť, že ide v Uzbekistane o nezaregistrovanú, alebo inými slovami zakázanú stranu. Arifov sa vracal z Moskvy cez Alma-Atu domov do Taškentu. Podľa manželky o 13. hodine zavolal domov, že prekročil hranicu – a odvtedy je nezvestný. Nezaregistrovaná opozičná strana – to mnohé vysvetľuje. Uzbecký disident Talib Jakubov, ktorý momentálne žije v Paríži, bol nedávno prijatý na francúzskom ministerstve zahraničných vecí, kde presadzoval nielen predĺženie sankcií voči Uzbekistanu po udalostiach v Andižane, kde štátne sily spáchali masaker, ale dokonca ich pritvrdenie. Má pravdu. Európa si však vo svojej naivite myslí, že dialóg a zmäkčenie sankcií môžu inšpirovať Taškent k nevyhnutným politickým, ekonomickým, sociálnym reformám. Režim I. Karimova zmeny nezaujímajú. Ľubovoľný náznak reformy by znamenal krach súkromného autoritárskeho štátu. Vyhovára sa na špecifiká. Lenže ide len špecifický feudalizmus, kde sú všetci poddaní a jeden je chánom. So susedským plotom, alebo bez neho. Autor je spolupracovník Slova