Reklama
Reklama

Medzinárodný boj za Španielsku republiku

Ôsmy november 1936. Republikánsky Madrid je na pokraji zrútenia. Francovi vojaci obsadili jeho predmestia a získali kontrolu aj nad dôležitými mostami, ktoré vedú do centra hlavného mesta Španielska.
Počet zobrazení: 937
12-m.jpg

Ôsmy november 1936. Republikánsky Madrid je na pokraji zrútenia. Francovi vojaci obsadili jeho predmestia a získali kontrolu aj nad dôležitými mostami, ktoré vedú do centra hlavného mesta Španielska. V univerzitnej štvrti sa odohrávajú neľútostné boje muža proti mužovi o každý meter, o každú budovu. Fašisti obranné línie prelomia, keď republikánom dôjde munícia. Práve v tomto okamihu zažije zostávajúce obyvateľstvo šok: uprostred mesta sa zrazu objaví tritisíc uniformovaných, disciplinovaných vojakov. Madridčania ich v prvej chvíli považujú za víťazných fašistov. Vojenský zbor sa však zrazu pustí do spevu. Obyvatelia vybiehajú z domov a nadšene sa k nemu pridávajú. Každý svojim jazykom spieva Internacionálu. Do mesta dorazili prví interbrigadisti. Sú to predovšetkým Nemci, ale aj Poliaci a Taliani, veteráni prvej svetovej vojny, bývalí väzni nemeckých koncentračných táborov. Interbrigadisti v podstate bez zastavenia pochodujú rovno na palebné línie a okamžite sa odhodlane zapoja do boja. V priebehu štyridsiatich ôsmich hodín zahynú či sú zranené dve tretiny z nich. No keď na ministerstvo vojny v Madride prichádzajú prvé telegramy, ktoré generálovi Francovi gratulujú k víťazstvu, namiesto pučistov ich stále čítajú republikánski dôstojníci. Intebrigadisti zasiahli do vojny vo chvíli, keď sa španielska republika rúcala pod náporom pučistov pod velením generála Francisca Franca. Prvého novembra sa jeho vojaci dostali na predmestia Madridu a lietadlá na mesto zhadzovali letáky, v ktorých vyzývali občanov, aby sa pripojili a pomohli Francovi získať kontrolu nad mesto, „inak národné letectvo zrovná Madrid so zemou.“ Národné letectvo – ale talianske. Puč proti legitímnej ľavicovej vláde Interbrigadisti teda neboli prvými cudzincami, ktorí zo španielskej občianskej vojny urobili medzinárodnú záležitosť. Hitlerovi Nemci a Mu-ssolliniho Taliani do nej na strane vzbúrencov zasiahli oveľa skôr. Z vývoja udalostí je dnes podľa odborníkov celkom isté, že Franco by nebol uspel a rebélia by bola potlačená regulárnou španielskou armádou ešte pred koncom roku 1936, keby mu na pomoc neprišli dobre vycvičené a ešte lepšie vyzbrojené zbory zahraničného fašizmu. Nacisti v Berlíne a fašisti v Ríme prejavili „medzinárodnú solidaritu“ a zasiahli vo Francov prospech takmer okamžite po začiatku puču. Dokopy poslali do Španielska takmer 80--tisíc vojakov. V súvislosti s neskoršími vojnovými udalosťami trochu paradoxne sa v tejto chvíli ako hlavná krajne pravicová sila v Európe ešte stále správalo Taliansko. Zatiaľ čo z Nemecka prišlo len asi 30-tisíc vojakov, z Talianska ich bolo 49-tisíc. Nešlo však len o ľudské sily. Rozhodujúcou sa ukázala prevaha intervenčných zbraní: nad republikánskou armádou ju získali predovšetkým počtom tankov a lietadiel, vo vzduchu republikáni nemali šancu brániť sa prakticky od príletu prvých talianskych strojov. Španielska občianska vojna vypukla 17. júla 1936 vzburou vojenskej junty generála Franca, ktorý bol vtedy guvernérom Kanárskych ostrovov. Rok predtým sa „preslávil“, keď nechal krvavo potlačiť povstanie astúrských baníkov proti legálnej madridskej vláde. Na konci vojny – po dva a tri štvrte roku – ostalo zničené a rozvrátené Španielsko a v tom čase šokujúco hrozivá bilancia takmer 700-tisíc mŕtvych. A čo bolo na nej najstrašnejšie, vari prvýkrát v počte mŕtvych prevažovali nad zabitými vojakmi cielene masakrovaní civilisti. Francov prevrat bol vyvrcholením útokov proti väčšinovo ľavicovej španielskej vláde, ktorá päť mesiacov predtým získala v posledných slobodných a demokratických španielskych parlamentných voľbách sedemdesiatpercentnú väčšinu. Vládu vytvoril tzv. Ľudový front, zložený z republikánov, radikalizovaných liberálov, socialistov, katalánskych a baskických nacionalistov, anarchosyndikalistov a komunistov. Španielska pravica sa odmietla s týmto volebným výsledkom zmieriť a od začiatku naštartovala proti novej vláde masívne útoky. Kabinet menovaný prezidentom Manuelom Azanom absurdne považovala – alebo aspoň to verejne o ňom vyhlasovala – za predĺženú ruku Stalinovej Moskvy (absurditu tohto tvrdenia dokázal neskorší postoj Sovietskeho zväzu k republikánom počas občianskej vojny). Pravičiari sa však neobmedzili len na slovné útoky, ale takmer okamžite ich nasledovali terorizmom po celej krajine. Legálne ozbrojené sily naň reagovali odvetnými údermi. Takúto chaotickú situáciu zneužila pravica, ktorá sa opierala o teroristickú polovojenskú milíciu Falanga. O tom, kam mal všeobecný teror smerovať, nemožno na základe skúseností, ktoré už vtedy svet mal s nástupom Adolfa Hitlera k moci, vôbec pochybovať. Falanga sa svojou vnútornou organizáciou a činnosťou navonok ako vajce vajcu podobala vtedy už dobre známym nacistickým jednotkám SA. Práve Falanga bola potom využitá na rozpútanie dávno pripravenej pučistickej akcie. Británia na strane fašistov Zahraniční spojenci pučistov boli v tom čase jasní od začiatku. Ale aké možnosti obrátiť sa na medzinárodnú pomoc mala republikánska vláda? V podstate iba dve – Francúzsko a Sovietsky zväz. Už vtedajšie správanie sa Veľkej Británie by historikov malo viesť minimálne k prehodnoteniu zodpovednosti ostrovného kráľovstva za vypuknutie najstrašnejšej vojny v histórii ľudstva. Španielska občianska vojna bola nepochybne jej prológom a hoci sa neskôr Hitlerove očakávania, že Franco mu „vráti“ pomoc z rokov 1936 – 1939 nenaplnili a Španielsko sa nezapojilo do vojny ako nemecký spojenec, je dnes veľmi pravdepodobné, že druhá svetová vojna, ak by bola vôbec vypukla, by s republikánskym Španielskom vyzerala inak. A už vôbec niet pochýb o tom, že ak by Veľká Británia a Francúzsko vojensky madridskej vláde pomohli, dokázali by prevážiť aj Mussolliniho a Hitlerovu pomoc. Nič také sa však nestalo a Madrid sa v podstate ocitol v medzinárodnej izolácii. Konzervatívna vláda na Ostrovoch sa totiž hneď v prvých dňoch pravicového vojenského puču od španielskeho Ľudového frontu a legitímnej španielskej vlády dištancovala. A práve tento postoj mal pravdepodobne rozhodujúci podiel na tom, že Azanovi neprišli na pomoc ani Francúzi. Pritom od apríla 1936 aj v Paríži vládol Ľudový front, ktorého miesto bolo bez akýchkoľvek pochybností na strane španielskych republikánov. Už dvadsiateho júla 1936, teda dva dni od začiatku prevratu, bol socialistický premiér Léon Blum ochotný vyhovieť požiadavke španielskej vlády a chcel na Pyrenejský polostrov okamžite poslať vojsko. Lenže v priebehu ďalších troch týždňov ho vývoj udalostí donútil svoje stanovisko zmeniť a napokon z intervencie úplne ustúpiť. Nedokázal zlomiť ani odpor Radikálnej strany, ani pacifizmus vlastných stúpencov, ale predovšetkým nebolo v jeho silách ubrániť sa ohromnému tlaku z Londýna, ktorý sa začal okamžite po jeho prvom vyjadrení v prospech francúzskej intervencie v Španielsku. A Blum si v tom čase jednoducho nemohol dovoliť britský nátlak ignorovať. Štyri mesiace predtým sa Paríž zachoval nešťastne pasívne voči Hitlerovej opätovnej militarizácii Porýnia – a teraz bol viac kedykoľvek predtým odkázaný na solidaritu Veľkej Británie, a preto si nemohol dovoliť vzdorovať britskému diktátu ani vo veci španielskej vojny. Navyše sa dnes ukazuje, že Blumov postoj mohla ovplyvniť aj hrozba vypuknutia občianskej vojny v samotnom Francúzsku. Tou sa vyhrážala tamojšia pravica, ak by bol Blum do Španielska vojakov poslal. Ani Sovietsky zväz však nesplnil očakávania a hoci republiku neskôr – príliš neskoro – začal podporovať dodávkami zbraní, vrátane vojnového materiálu a surovín, jeho vojenský kontingent bol v porovnaní s talianskym a nemeckým doslova smiešny. Čo je horšie, Stalin doň zaradil aj zástupy agentov NKVD a politických komisárov, ktorí mali sovietizovať španielsky štátny aparát a likvidovať im nepohodlných republikánov. Výsledkom takéhoto medzinárodného postoja nemohlo byť nič iné ako vnútorný rozvrat republikánskych obrancov. Pasivita veľmocí zachránila španielsky fašizmus a zbavila republiku šance na prežitie. Príchod intebrigadistov Vláda odišla do Valencie 6. novembra a zúfalú obranu Madridu zabezpečujú vojaci pod velením generála José Miaju. Ten svojím zhromaždeným dôstojníkom oznámi, že väčšina z nich pravdepodobne zahynie, a dôstojníci neskôr oznámia to isté svojim vojakom. Jediným všeobecným rozkazom je brániť celú líniu frontu a neustúpiť ani o centimeter. Miajovi sa svojou pochmúrnou odhodlanosťou podarí úplne zmeniť náladu v meste, ktorá poklesla na bod mrazu, keď sa ľudia dozvedeli o odchode vlády. Siedmeho novembra už prevažuje odhodlanie odporovať za každú cenu. Civilisti sa hrnú na barikády, kde čakajú na každého zastreleného obrancu, aby okamžite zobrali jeho zbraň a nahradili ho. Chrbticou tejto predpokladanej poslednej obrany Madridu je komunistická strana a jej Piaty regiment (Quinto regimento), názov jej ozbrojenej milície, zloženej z veľmi dobre vycvičených a vysoko motivovaných mužov. Interbrigadisti, ktorí začali prichádzať ôsmeho novembra 1936, mali do necelé štyri mesiace trvajúcej občianskej vojny priniesť zvrat. Postupne sa stávajú hlavnou silou republikánskej armády, predovšetkým preto, že medzi nimi dominujú dobre vycvičení vojaci. Zároveň prichádzajú – aspoň spočiatku – s dobrou výzbrojou, neskôr dopĺňanou sovietskou pomocou. Ani Madrid nechceli interbrigadisti dať a nedali fašistom bez boja. Napriek úspechom (vďaka Mussolliniho a Hitlerovej pomoci) oveľa silnejšej Francovej armády napríklad 19. januára 1937 medzinárodné jednotky pod vedením generála Listera získali opäť pod kontrolu „cerro de los Angelos“. Tento kopec mal strategický význam pre obranu Madridu, lebo fašisti na naň umiestnili ťažké delostrelectvo, ktorým ostreľovali republikánske pozície. Okrem vojenských úspechov mali interbrigadisti obrovský význam pre bojovú morálku republikánov. Napríklad ešte v novembri sa k interbrigadistom pripojí Romilly Churchill, synovec už vtedy významného konzervatívneho britského politika Winstona Churchilla, ktorý rovnako ako ďalší predstavitelia vládnej Konzervatívnej strany verejne vyjadruje Francovi sympatie. Sedemnásťročný Romilly ako prvú akciu zažije obranu mestečka Boadilla a patril medzi tých niekoľko interbrigadistov, ktorí prežijú jeho pád 6. decembra. Z iných slávnych Angličanov sa pravdaže na stranu republiky a najmä revolúcie pripája George Orwell, ktorý neskôr zo svojich zážitkov napíše knihu Hold Katalánsku. Dokopy sa v medzinárodných dobrovoľníckych brigádach zapojilo do obrany republikánskeho Španielska okolo 58-tisíc mužov. 25-tisíc ich prišlo z Francúzska, 8-tisíc bolo Angličanov a Američanov, 5 500 dobrovoľníkov prišlo z Nemecka, 5 000 z Poľska a 3 000 z Talianska. Bokom nezostali ani naši rodáci, veď Česko-Slovensko bolo už vtedy považovanú za jednu z posledných bášt demokracie v Európe, predovšetkým v porovnaní s totalitnými režimami, ktoré nás obklopovali. Španielsku republiku prišlo teda brániť aj tri a pol tisíca Čechov a Slovákov. Iba nedávno sa zistilo, že medzi veliteľmi 14 jednotlivých brigád nebol ani jeden Rus. Najväčší hrdina obrany Madridu, ktorý už predtým v prospech republikánov rozhodol bitku o Ebro a Guadalajaru, sovietsky generál Štern alias Emilio Kléber, pochádzal pôvodne z Rakúsko-Uhorska. Za svoje hrdinstvo skončil napokon v gulagu. Pôsobenie interbrigadistov bolo neskôr spojené s mnohými legendami, viac či menej pravdivými, lebo ich boje opísalo nemálo svetových spisovateľov, medzi nimi aj Laco Novomeský. Aj vďaka týmto svedectvám zostáva táto kapitola dejín pokrokových a demokratických síl dodnes inšpiráciou. Hoci na jej konci bola prehra, ktorá definitívne predurčila temný vývoj nasledujúcich rokov, je v modernej histórii ojedinelým príkladom občianskeho hrdinstva a medzinárodnej solidarity pokrokových síl, či už úspešných intelektuálov, „obyčajných“ žien v domácnosti alebo továrenských robotníkov, všetkých tých, ktorí vedeli, prečo treba vzdorovať fašizmu. Spracované podľa Ivan Pfaff: Zrazený Madrid, Listy 5/2006 a internetovej stránky La Cucaracha (http://lacucaracha.info) Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama