Väzeň politiky

V Sade Janka Kráľa horkosladká vôňa padajúca lístia. Na Tyršovom nábreží do tmy svieti plamienok za Daniela Tupého. Je večer, 30. októbra. Predstavujem si tlupu, dupajúce bagandže s hrubými podošvami. Tváre v čiernej tme. Krv z otvorených rán. Len pred rokom. Už pred rokom. A tváre stále v čiernej tme. Svedkovia majú strach. Rodičia zapĺňajú nezaplniteľný priestor po svojom synovi výkrikom do tmy. Inak všade mier. V dušičkovom prítmí blikotajúce svetielko. Je večer, 30. október, pred hlavným vchodom Divadla Aréna napnutá československá vlajkosláva. Po tretí raz sem dnes večer zavíta Doktor Husák. Väzeň prezidentov, prezident väzňov, oznamuje plagát, ktorým je oblepená Bratislava. Kupujem si v pokladni odložené posledné dva lístky. Čaká tu štáb televízie a herečka Oľga Belešová mi povie, že idú dnes z predstavenia urobiť záznam. Zo služobných priestorov vychádza dramatik Viliam Klimáček. Zajtra sa v Pravde dočítam, že „urobil farebnú širokouhlú hru. Nie čiernobielu na zosmiešnenie muža, ktorého epocha sa pred svojím zánikom zosmiešnila dosť“. Doktor Gustáv Husák ma vždy zaujímal. Po tom, ako ho „odvolala“ Letenská pláň, kňaz Václav Malý nad hlavami státisícového davu veršoval: „Podívej se, Gusto, jak je tady husto,“ a posielal na Hrad sanitku, vymenoval ešte vládu národného porozumenia. Pri inaugurácii mu vraj Ján Čarnogurský poďakoval, že ho vypustil z väzenia. „Ja som ťa nezavrel,“ odpovedal mu prezident. Čo môžu a čo nemôžu prezidenti? Čo môžu a nemôžu politici? Ako zasahujú do našich životov? Ako to je so zodpovednosťou politika? Čo vie a čo nie o mravenčení tam dolu? O čom je jeho život? Kým vlastne je? Veľmi som stála o odpovede na tieto otázky, no doktor Husák, už penzista, mi rozhovor neposkytol. Ako penzista žil v Bratislave, na Ostravskej, sám. V opatere rodiny. Novinárov neprijímal. Chorý, takmer slepý. Politickú situáciu vraj od začiatku demonštrácií v novembri 1989 vnímal jasne. Hodnotil ju ako politický prevrat. Dramatik Viliam Klimáček ponúka v divadle Aréna divadelnú verziu Husákovho života. Materiálom sú mu dokumenty, vyberá z nich a ukladá vedľa seba, popri sebe, za sebou, tvoria koláž. Svedčia o Husákovi, a svedčia aj proti nemu. Režisér premietol Husáka do troch postáv: Ján Gallovič a Marián Prevendarčik v prvej časti hry predstavujú Husáka povstalca i Husáka väzňa. V ich podaní je postava skôr karikatúra, nesie vonkajšie znaky konkrétnej postavy, ale ponúka ju bez vnútorného napätia. Všetci predsa vieme, že je to ničomník, nevie ani poriadne, akú hru napísal J.G. Tajovský, a keď ho za prvej republiky zavrú, pekne krásne sa vie z väzenia vysekať, a aj s tým Povstaním to nie je až taká sláva. Skrátka, je nám jasný. Iný je Husák v podaní Emila Horvátha: vidíme plnokrvnú postavu, plnú vášne a zaujatia za svoju pravdu. No a čo, že dnes je tá pravda iná, ako bola včera? Nemal predsa dosť informácií! No a čo, že vie, aká je skutočnosť, a predsa ju popiera? On si nemôže dovoliť luxus pravdy, je predsa – Politik. Hoci je hra je o skutočnom doktorovi Husákovi, hoci vidíme jeho meniacu sa podobu, mimiku, gestá, dokonca farbu hlasu, predsa to nie je iba ten jediný doktor Husák. Vidíme vzorec správania. Vzorec premýšľania. Vzorec konania. A do unikátneho vzorca možno dosadiť Politika ktoréhokoľvek. Áno, áno, i toho dnešného. Ktovie, či by sa sami spoznali (všetci tí vierolomní bushovci, putinovci, blairovci – dosaď podľa ľubovôle), dôležité je, že ich spoznáva divák. Kulisy, v ktorých sa život doktora Husáka odohráva, sú dobové, no stačí vymeniť pivnicu za podzemné priestory Laterny magiky – a máme pred sebou iné „povstanie“, stačí vymeniť rečnícku tribúnku v sivom reálnosocialitistickom interiéri za veľkolepé záhrady s bielymi domami, a máme pred sebou iné publikum. Čaro nechceného. Režisér (M. Čičvák) zakomponoval do hry veľmi falošný motív – na scéne s Politikom sa predstavuje družina pionierov. Nevinných dospievajúcich detí. Zneužívaných detí. Tak to asi režisér myslel, keď ich necháva akože charakterizovať dobu. No ak nebudeme družiny pionierov „čítať“ prvoplánovo, do vedomia sa dostáva otázka: nemali tieto deti rodičov? Čo nám chcú povedať tieto (zneužívané) deti? Že žijú v dvojtvárnom prostredí? Že ich rodičia nemajú charakter? Ak platí, že deti sú zrkadlom svojich rodičov. Deti na javisku radostne spievajú, tlieskajú, skandujú. Čo si naozaj myslia? Tie zrkadlá svojich rodičov? Čo si rodičia myslia, to sa dozvieme po prevrate. Po každom prevrate. Keď zo včerajších zbabelcov sú udatní bojovníci proti režimu. Proti povalenému režimu. (Karel Swarzenberg v rozhovore s Karlom Hvížďalom niekedy na začiatku roku 1989 hovorí: Veľmi ľutujem pána Jakeša, on ešte nevie, ako sa zachovajú všetci tí, čo mu dnes slúžia. A spomenie podobnú situáciu po roku 1918: nevídaný obrat ľudí, čo si nechali pripínať vyznamenania od Dvora, nechali sa menovať do úradov, prijímali kreslá... A po prevrate, po rozpade Rakúsko-Uhorska, bola celá Praha plná vlastencov.) Kto chce, bude vidieť iba lacnú dobovú prvoplánovú karikatúru detí pod červenou hviezdou zrodených. Zneužitých detí. Ale i dnešné deti majú svojich rodičov. Smutný, chorý, no stále odhodlaný muž doktor Husák zamyká na reťaz sálu. Sedí opustený a akoby mierne dezorientovaný. Díva sa na svoje novoročné prejavy, v ktorých stojí čas. Potom odchádza. To ticho, ktoré si vyžiada – po ohlušujúcich potleskoch jeho života – mrazí. Taký márny život! Taký márny život? Život Politika. Je tridsiaty október 2006. Na Tyršovom nábreží svieti do tmy plamienok. Spomienka na pred rokom zavraždeného Daniela Tupého. Z divadla sa hrnú návštevníci. Jedni sa boli utvrdiť, akú hrôzu sme žili väznení Doktorom Husákom. Druhí sa boli utvrdiť, akú hrôzu žijeme, ak sa necháme uväzniť akýmkoľvek Politikom. Ktorých je viac? Autorka je spisovateľka a novinárka